Kúsky krásy a kúsky šťastia

Svetlana Žuchová (1976) sa narodila v Bratislave, kde vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Vo Viedni získala titul na katedre psychológie. V súčasnosti pracuje na Psychiatrickej klinike 1. Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Svoju literárnu kariéru začala publikovaním v rôznych literárnych časopisoch (Romboid, Dotyky, Rak, Vlna, Slovo) a v rokoch 2001 a 2005 sa stala finalistkou súťaže Poviedka. Okrem toho prekladá z nemčiny a angličtiny. Debutovala zbierkou poviedok Dulce de Leche (2003), novelu Yesim vydala o tri roky neskôr. Jej najnovšia kniha má názov Zlodeji a svedkovia (2011).

 


 

• Čo priviedlo vyštudovanú psychiatričku na spisovateľskú dráhu? A k čomu viac inklinuješ – k literatúre alebo k medicíne?
– Písať som začala skôr, ako som bola „vyštudovaná“. Prvá knižka mi vyšla, keď som bola v treťom ročníku na vysokej škole, a písala som už, samozrejme, aj predtým. Mám pocit, že písanie bolo prvé a až potom prišlo to, čo je dnes mojím každodenným, „civilným“ povolaním. Prinajmenšom sa to vo mne vyhraňovalo paralelne.

• Tak trochu iná otázka – prečo si sa potom stala lekárkou?
– Pôvodne ma na štúdiu medicíny priťahovalo, že som ho považovala za pevnú základňu vzdelania. Myslím si, že ak niekto pristupuje k medicíne poctivo, skutočne toho o svete vie veľmi veľa. Dnes oceňujem skôr to, že medicína poskytuje priestor na teoretickú prácu, ale aj takpovediac pre prax. Potrebujem trochu vedeckého bádania, ale nie som typ, čo by vydržal stráviť celý život v laboratóriu. Moja práca by teoreticky mohla byť vyváženou kombináciou oboch, aj keď v praxi zlúčiť to je veľmi ťažké.

• Pracuješ na oddelení psychiatrie. Čím sa konkrétne zaoberáš?
– Pracujem na všeobecnej psychiatrii, väčšinu času trávim na oddelení pre pacientky s poruchou príjmu potravy (anorexia, bulímia). So svojou prácou som spokojná. Na druhej strane je často veľmi únavná a priala by som si viac priestoru na iné aktivity.

• A ako ťa vnímajú ľudia v tvojom blízkom okolí? Ako lekárku, spisovateľku alebo prekladateľku?
– To veľmi silne závisí od toho, v akej role ma stretávajú. Kamaráti a známi, ktorých poznám z „literárneho sveta“, ale snáď aj čitatelia mojich textov, ma asi vnímajú skôr ako „spisovateľku“. (Je pre mňa dosť ťažké sa takto označiť.) Kolegovia v práci síce vedia, že som čosi napísala, ale asi ma vnímajú v prvom rade ako lekárku. A pacienti väčšinou o mojom písaní vôbec nevedia. Priala by som si, aby sa mi podarilo tieto roly viac prepojiť, cítim sa často trochu rozštiepená. Mala som napríklad pacienta, ktorý bol umelcom a rozprával mi o tom, ako tvorí. Bola by som rada, keby vedel, že aj ja sama mám skúsenosť s tvorbou. Zatiaľ sú tieto dve oblasti môjho života dosť oddelené, prebiehajú paralelne a majú málo styčných bodov.

• Ľudia sa často nazdávajú, že lekárom patrí najvyšší stupienok v profesijnom rebríčku. Rola spisovateľa pôsobí oproti profesii lekára niekedy banálne. Je pre teba písanie únikom z asi nie príliš pozitívnych zážitkov zo sveta chorých ľudí?
– S takýmto pohľadom na lekárov nesúhlasím, dokonca ho považujem za nebezpečný. Vedie k nerealistickým očakávaniam. Lekár sa síce stretáva s ľuďmi v tiesni a mal by sa k nim podľa toho správať. Na druhej strane aj lekár je človek, a podľa toho ho treba aj vnímať. Poznám z vlastnej skúsenosti, aké to je, ak ochorie niekto blízky a človek sa cíti celkom odkázaný na názor a výkon lekára. Myslím, že ma táto skúsenosť obohatila, a snažím sa na ňu myslieť, keď sa na mňa obráti niekto v úzkych. Na druhej strane v tejto súvislosti často myslím na príhodu, keď mi o štvrtej ráno v nočnej službe príbuzný pacienta veľmi podrobne rozprával príbeh, ktorý bol v tej chvíli nepodstatný, a keď som navrhla, aby prišiel ráno a dokončil ho, namietol, že sa chce ráno vyspať. Ľudia si často neuvedomujú, že aj lekári majú svoje limity, a neodpustím si poznámku, že v našich podmienkach idú často na doraz.

• Uznávaná psychologička Eva Syřišťová prepojila svoju civilnú profesiu lekárky s literárnou tvorbou. V akej miere pôsobí tvoje povolanie pri písaní textov?
– Moja profesia je inšpiráciou „nešpecificky“, teda podobne ako čokoľvek iné. Mám tendenciu inšpirovať sa tým, čo je v mojom živote práve aktuálne. V období, keď som žila vo Viedni, bola pre mňa inšpiratívna Viedeň a zážitky z nej. V súčasnosti tvorí veľkú časť mojej každodennosti kontakt s pacientmi, a teda ma často inšpiruje ten. Napríklad názov mojej novely Yesim bol inšpirovaný pacientkou. Knižná Yesim však s tou skutočnou Yesim mala spoločné len meno a to, že obe boli Turkyne. Inak nič.

• Postavy tvojich kníh často cestujú po svete. Ty sama striedaš pobyty v troch mestách (Viedeň, Bratislava, Praha). Odzrkadľujú sa zážitky z týchto miest v tvojich knihách?
– Odzrkadľujú. Hlavne Viedeň bola pre mňa veľmi inšpiratívna. Mrzí ma, že v nej trávim už len málo času. Verím, že existuje genius loci. To, čo sa stane na jednom mieste, sa nemôže stať na inom.

• Čím ťa práve Viedeň tak uchvátila? V čom je iná ako Bratislava?
– Určite v tom hrali rolu súkromné faktory. Viedeň bola prvé mesto, kde som žila sama, teda, kam som sa odsťahovala kvôli štúdiu. Teda prvé mesto, v ktorom som zažívala svoju samostatnosť. Na Viedni sa mi páči to povestné miešanie kultúr, ktoré iste nie je pre Viedeň špecifické, ale ja som ho poznala práve tam. V porovnaní s Bratislavou je Viedeň otvorenejšia, farebnejšia, aj keď z celosvetového hľadiska je to vlastne malomesto. Ale možno i toto sa mi na nej páči. Spája sa v nej veľkomestské, „svetové“, a pritom je predsa len prehľadná. Viedeň je, podobne ako Bratislava, v konečnom dôsledku malým svetom.

• V tvojich knihách dominuje motív samoty, odcudzenia. Posledná kniha Zlodeji a svedkovia vyznieva z pohľadu hlavných postáv až depresívne. Prečo volíš práve túto cestu? Nemáš rada optimistické „happy endy“?
– Nie som optimista. Takéto cesty pre svojich hrdinov „nevolím“, zdajú sa mi jednoducho najpravdivejšie. Všeobecne mám pocit, že dobré konce sú skôr náhody, a pravidlom sú konce nie až také dobré. Možno práve toto súvisí s mojou profesiou. A potom je, samozrejme, otázka, čo je to zlý koniec. Žiadna z mojich postáv nezomrie (teda až na Nininho manžela, ktorý v románe Zlodeji a svedkovia figuruje už len ako spomienka) ani vážne neochorie. Síce sú všetky v istom období života osamelé, zažili však aj obdobia ľudskej blízkosti. A možno, ba dokonca pravdepodobne, ešte zažijú. Takmer všetky sú mladé, čo je už samo osebe devíza, pretože majú ešte čas zažiť všeličo iné, všeličo dobré. Toto sa mi javí byť pravdivý pohľad na svet. Kúsky krásy a kúsky šťastia existujú.

• Je o tebe známe, že si si často písala denníky. Čo pre teba znamenajú?
– Denníky som si písala veľkú časť života, v poslednom čase podstatne menej ako kedysi. Znamenali možnosť triediť, odreagovať sa, formulovať. Mnohé z mojich denníkov sa neskôr dostalo do literárnejších textov, hoci zväčša v trochu zmenenej podobe.

Zlodeji a svedkovia sú príbehom ľudí, ktorých život sa nevyvíjal podľa ich predstáv. Príbehy sú spletité, chronológia poprehadzovaná... ako sa ti tento, nie práve najľahší text, písal?
– Nemala som na začiatku vymyslený príbeh, ani jasnú predstavu, čo sa stane. Príbeh sa vytváral z kapitoly na kapitolu. Myslím, že som po poslednú kapitolu sama nevedela, ako to dopadne. Mám skúsenosť, že najpodstatnejšie je vymyslieť dobrú postavu, takpovediac ju „stretnúť“. Ak takto „stretnem“ postavu, ktorá je dostatočne skutočná, povie mi príbeh sama. Akoby mi rozprávala, čo zažila, a ja to len píšem. Nie vždy sa to podarí, ale keď to vyjde, píše sa mi text ľahko. Ak sa mi niečo píše ťažko a musím príliš premýšľať a trápiť sa, je to znamenie, že niečo nie je v poriadku.

• Pri písaní recenzie na túto knihu som uviedla spojitosť medzi knihou a filmovými lahôdkami režisérov Tarantina a Ińárritu. Ovplyvňuje ťa aj iný druh umenia pri písaní?
– Oboch režisérov, ktorých spomínaš, mám rada a považujem ich za výborných umelcov, takže to vnímam ako veľký kompliment. Tuším, že súvislosť vidíš v skladaní finálneho príbehu z mozaiky rôznych fragmentov, čo mi je blízke, hoci myslím, že tento postup v románoch už nie je zvlášť originálny. Mne osobne vyhovuje tento spôsob viac ako lineárne rozprávanie príbehu. Myslím, že v umení všeobecne ide o znázornenie istých tém. Či sa znázornia prostredníctvom písania, filmu, vizuálneho umenia či hudby, je menej podstatné.

• Vo vodách slovenskej literatúry sa pohybuješ od roku 2001. Počas 10-ročného spisovateľského pôsobenia si vydala tri knihy, kým niektorí tvoji spisovateľskí kolegovia ich vydali raz toľko. Znamená to, že veľmi zvažuješ, čo vydáš, respektíve je ťažké v dnešnej dobe vydať knihu?
– Či text vydám, veľmi nezvažujem. Väčšinou keď niečo píšem, získam taký pocit, či je to dosť dobré, alebo nestojí za to, a ak mám dobrý pocit, veľmi s vydávaním neváham. Nie som ani veľmi dôsledný korektor, svoje texty veľmi neprepisujem, neopravujem. Niekedy sa stane, že sa akosi „neviem trafiť“ a mám stále pocit, že to „nie je ono“. V takom prípade by som text nevydávala. Všeobecne ale nie som na svoje texty veľmi úzkostlivá a nečakám donekonečna. To, že som vydala relatívne málo kníh, súvisí práve s tým, že mám popri písaní časovo náročné „normálne“ zamestnanie. Dlhodobo bojujem o čas, kedy písať. S vydávaním kníh som osobne väčší problém nikdy nemala, za čo som skutočne vďačná. Myslím, že nie som typ, ktorý by dokázal prosiť o vydanie knihy.

• Zažila si už tvorivú krízu?
– Bola som raz na prednáške veľmi známej americkej profesorky psychológie, ktorá radila študentom, ako publikovať vedecké články. Písať a publikovať články je pre vedeckú kariéru nevyhnutné. Jej rada bola: nečakať na „ideálne podmienky“ a nevyhovárať sa na „tvorivé krízy“, ale jednoducho každý deň trebárs pol hodiny písať, a to so železnou pravidelnosťou. Na rozdiel od vedcov berú spisovatelia svoje písanie veľmi vážne, každý má nejaké „špeciálne prianie“, musí byť istá denná doba a istá konštelácia hviezd. Autori vedeckých článkov sú na seba prísnejší, zavrú sa v kancelárii a píšu. Myslím, že sa nimi spisovatelia môžu inšpirovať.

• Pri čítačkách alebo na sociálnych sieťach sa asi často stretávaš s názormi čitateľov na tvoju tvorbu. Aký typ čitateľa podľa teba tvoje knihy oslovujú?
– Od vydania Yesim po ďalší román Zlodeji a svedkovia uplynulo niekoľko rokov. V období po Yesim bola vlna záujmu o ňu, ktorá potom prirodzene ustala, život išiel ďalej. Na sociálnych sieťach mám niekoľko priateľov, ktorí ma oslovili ako čitatelia mojich kníh, ale nie sú to žiadne masy. O type „môjho“ čitateľa niekedy premýšľam a predstavujem si, že sú to ľudia o niečo mladší, ktorí radi čítajú a o literatúru sa zaujímajú. Ale s istotou na túto otázku odpovedať neviem.

• Pohybuješ sa i vo svete blogerov. V čom vidíš rozdiel medzi medzi blogmi a písaním článkov, respektíve kníh?
– Písanie blogov nemám so zvyškom svojich aktivít nijako prepojené, je to skutočne skôr zábava. Dokonca ani veľmi nechcem, aby moje blogy čítali ľudia, ktorých poznám, a skôr ich tajím. Niekoľkokrát som písala blogy pod pseudonymom, a to mi vyhovuje najviac. Samozrejme, som rada, ak moje články na blogoch číta veľa ľudí, to nemôžem poprieť. Na druhej strane netúžim po tom, aby vedeli, že som ich písala ja.

• Medzi aký typ čitateľa by si zaradila samu seba? Aký typ literatúry preferuješ?
– Ako som už napísala, inšpiráciu beriem z toho, čo ma momentálne najviac zamestnáva. Mojou najväčšou inšpiráciou je teda moja každodennosť. Čitateľka som veľmi nesystematická, hoci si už roky sľubujem, že začnem čítať podľa istého systému. Trápi ma, akú zanedbateľnú časť napísaného môže človek za život prečítať. Myslím si, že v ideálnom prípade by mal človek k čítaniu pristupovať zodpovedne a starostlivo si vyberať. To ja ale práve nerobím a čítam dosť „halabala“, čo ku mne vietor donesie.

• Tvoj otec, Ivan Žucha, bol profesor psychiatrie a zároveň spisovateľ. Bol práve on tvojím vzorom pri voľbe oboch tvojich profesií?
– Otec ma priamo k žiadnej profesii neviedol, za čo som mu veľmi vďačná. Mali sme však veľmi blízky vzťah, a bolo by, samozrejme, naivné myslieť si, že výber toho, čo robím, s ním nijako nesúvisel. Určite na mňa mal vplyv, ale vedome sa ma nikdy nesnažil o niečom presviedčať. Môj otec si veľmi cenil autonómiu, rovnako svoju ako moju. Bol však určite jedným z najvplyvnejších ľudí v mojom živote.

• A čo tvoje literárne plány do budúcnosti? Pripravuješ niečo?
– Stále niečo pripravujem. Dúfam, že aspoň časť z toho sa dostane do finále.