Z lásky a naliehavosti prežiť

Gabriela Rothmayerová (1951) sa popri svojom pôvodnom povolaní novinárky vždy venovala aj prozaickej tvorbe. Debutovala knihou krátkych próz Lastovičie hniezdo (1982, Cena Ivana Kraska), výrazné ženské postavy vykreslila v poviedkach knihy Po prvej skúške (1984) aj v novelách Šťastie je drina (1989) a Tak o čo ide? (2004). Svoje skúsenosti z politického života zúročila v publicistických statiach a postrehoch Zo zápisníka poslankyne (1992) aj v knihe rozhovorov Dusno (1997), v esejach Naše reality šou (2006) aj najnovšom politickom románe Vtedy na Východe (2007). Okrem próz napísala aj rozhlasové hry Zrelé ťažké plody (1980) a Muškát pre majstra (2005).

Z lásky a naliehavosti prežiť

Rozhovor so spisovateľkou a publicistkou Gabrielou Rothmayerovou

Gabriela Rothmayerová (1951) sa popri svojom pôvodnom povolaní novinárky vždy venovala aj prozaickej tvorbe. Debutovala knihou krátkych próz Lastovičie hniezdo (1982, Cena Ivana Kraska), výrazné ženské postavy vykreslila v poviedkach knihy Po prvej skúške (1984) aj v novelách Šťastie je drina (1989) a Tak o čo ide? (2004). Svoje skúsenosti z politického života zúročila v publicistických statiach a postrehoch Zo zápisníka poslankyne (1992) aj v knihe rozhovorov Dusno (1997), v esejach Naše reality šou (2006) aj najnovšom politickom románe Vtedy na Východe (2007). Okrem próz napísala aj rozhlasové hry Zrelé ťažké plody (1980) a Muškát pre majstra (2005).

* Keď sa človek do tvojich diel ponorí hlbšie, uvedomí si, že ich hlavnými aktérmi nie sú titulné postavy, hoci v každom z nich vystupujú. Hlavným aktérom, s ktorým rozohrávaš svoju literárnu partiu, je pre teba život. Je to cieľavedomý zámer? A ak áno, z čoho to vyplýva? A keby aj náhodou nie, ako by si (si) vysvetlila, že to tak pôsobí?

– Mne sa vidí, že celé moje písačky trčia až po krk v Lastovičom hniezde. Teda v domove. Kde ho má vlastne lastovička? Tu, kde si zliepa s blata a slamiek rodisko pre svoje mláďatká, alebo tam kdesi za morom, kam odlieta pred chladom nášho kraja? Kde máme domov my, a čo ho tvorí? Viditeľné múry, alebo neviditeľná sieť vzťahov? Takže áno, máš asi pravdu. A prečo to tak pôsobí, to neviem. Zázračná je iba každodennosť, napísal môj obľúbený spisovateľ Boris Pasternak. Ale ešte dodal – ak sa jej dotkne ruka génia...

* Zo všetkých tvojich kníh silno cítiť, že hovoria aj, ba predovšetkým o tvojom vnútre. To u spisovateľov nie je nič nezvyčajné, ale v tvojom prípade o ňom hovoria tak veľmi, že sú z nich jasné aj tvoje postoje a hodnotenia tých, s ktorými príbehy svojich kníh žiješ. Prečo tak riskuješ?

– Teraz naoko fičí odhaľovanie, ale to je falošná stopa. Akoby nahotou tiel, obscénnymi obrázkami, surovosťou jazyka bolo možné vypudiť či zaprieť to, z čoho je človek. Ak len neuveríme, že človek je čistá chémia – voda, niekoľko prvkov a reakcie medzi nimi spôsobujúce pôžitok, prípadne sem-tam deti. V marci umrel básnik Rudo Čižmárik, bola som v Šoporni na pohrebe a keď farár spieval pri rakve: vezmite túto dušu a odneste ju pred tvár najvyššieho...., v duchu som si vravela: Rudo, ty si šťastný človek. Máš čo ponúknuť ešte aj po smrti.

 * Tvoj postoj k postavám, s ktorými viac žiješ, ako o nich „len“ píšeš, býva chápajúci, ale aj vecne sarkastický. Ponúkaš zrkadlo: dívajme sa, nielen románoví hrdinovia, aj my sme takí – kladní aj záporní, smiešni aj poľutovania či až odsúdeniahodní, sympatickí aj odpudzujúci, takí aj onakí, to všetko v jednom, a tak nesúďme, ale skúsme pochopiť. Dalo by sa v tomto prípade dopovedať – pochopiť seba samých?

– Slovenská literatúra je, myslím si, pretkaná povahopisom ľudí z veľmi rozdielnych spoločenských a jazykových prostredí. Moja priateľka a výborná spisovateľka Milka Zimková je pôvodom iba kúsok od Spiša, zo Šariša, a pritom rozdiel v správaní jej a mojich postáv je veľmi citeľný. Reč je možno trochu podobná, ba aj do šarištiny prenikli niektoré skomoleniny nemčiny, no my Spišiaci akoby sme boli poznamenaní zovretím hôr: sme obozretnejší a azda aj trochu nedôverčiví, nie je to tá široká východniarska duša. Ale žeby sme sa preto nemali navzájom chápať?

A ten sarkazmus mám z domu. Bolo nás sedem detí, otec smrteľne chorý, ako inak by sa dal zvládnuť život, keby sme si neboli zo seba navzájom uťahovali? To z lásky a z naliehavosti prežiť.

* Prežila si a žiješ naplno aj napĺňajúco. Čo sa ti pri tom žití a pri celoživotnej práci so slovom  podarilo, alebo aj nepodarilo pochopiť o literatúre, o ľuďoch, o sebe a o svete, do ktorého ťa život vsadil?

– Nedávno som si v kúpeľoch Dudince zašla do knižnice, pýtam si Tolstého Kreutzerovu sonátu. „Tak ten tu už asi nebude. Mali sme mladú brigádničku, triedila knihy do zberu, všetkých Rusov z knižnice vyhodila, že tých už nebudeme potrebovať...“ Všetko na svete už asi bolo, no mladá pýcha si dovolí dávať svoju nevedomosť (hlúposť?) na obdiv. Literatúra by mala pomáhať prebudiť pokoru. No ale môže, keď je už v zbere papiera?

 * Tvoje knihy v zbere podľa všetkého nie sú. Aj tí, ktorým tvoje písanie veľmi nekonvenuje, lebo im ním nastavuješ zrkadlo, ich zháňajú. Tie knihy od prvej až po najnovšiu do značnej miery čítajú, ako keby spolu tvorili rozsiahly román na pokračovanie o ľuďoch, ktorých si literatúra pre ich zdanlivú obyčajnosť veľmi nevšíma. Vyťahuješ ich zo Stratenej či inej doliny svojho detstva, ale neskôr aj z najbližšieho paneláka alebo vily svojho súčasného života. Pritom ich však nepodrobuješ sentimentálnemu spomínaniu, ale žičíš im a žiješ s nimi plnokrvný život. Čo ti umožňuje byť celé tie roky v kontexte života svojich postáv?

– Pri spomienke na moje rodisko Gelnicu sa mi ako prvé vybavia hory. Od smrekového lesa sa zvažujúce lúky, s lieštím plným orieškov pri úvozoch. Jahody na steble trávy, maliny v porcelánovom krčiažku s podobou slona. Studená tmavá voda jazera, páchnuceho rybinou. Široký krok chlapov, stúpajúcich k bani, s karbidkami na boku. Mama. Vôňa naškrobenej a vo vetre vymrznutej bielizne, ktorú mama práve žehlí. Schiffterova vila s vysokými plafónmi, nalakovanými bielymi dvojkrídlovými dverami s mosadznými kľučkami, francúzske obloky s drevenými okenicami, cifrovaný vikier na povale. (Vtedy som bývala vo vile, teraz len pri vile Jána Počiatka, v obytnom dome). Hrubé vrkoče mojej sesternice Anulky, po ktorých sa špacírujú vši. (Anulka prišla z pionierskeho tábora a krásne vlasy jej ostrihali, to bol jeden zo šťastných dní môjho života...) Záhrada s dozrievajúcimi fialkovomodrými slivkami... Pod kanadským javorom sauna, neskôr premenená na pekárnik, kde mama piekla okrúhle zemiakové bochníky so zapečenými uhlíkmi v kôrke. Floxy pri verande, pivónie v hriadke obloženej obielenými kameňmi. Orgovány, ktoré nám  každý večer olamujú chlapci, čo idú na fraj. Všetko kvitne, rastie, napĺňa sa, chlapi pijú na Vínnom dome (ženy mu hovoria vinný dom) pivo, do pohárov z hrubého skla nalievajú pol deci rumu a deťom hovoria, že je to sirup Lesná zmes. A zdá sa mi, že figľujú ešte aj vtedy, keď do jamy spúšťajú truhlu s nebožtíkom. Ja som z ich sveta nikdy neodišla, a hoci popravde nikdy neexistoval, rada sa v ňom prehrabávam.

* Jednou z typických čŕt tvojej tvorby je, že okrem spoločenského kontextu z nej dýcha aj kontext širší, pretože z diania nevynechávaš nič. Raz si sa vyjadrila, že knižky by mali aj voňať a chutiť, mať atmosféru. Čím tebe voňajú tvoje knižky a čím knižky iných autorov?  

– Zážitkom. Vôňa marcového snehu, ktorý sa spustil už na rozpučanú bazu, mi pripomenie Deň učiteľov pred štyridsiatimi rokmi. Počula som akoby vo sne buchot na okno a otec mi povedal: „Priehrada je už postavená.“ Nechápala som, aká priehrada, dva dni predtým sme s otcom hrabali vlhké prehnité lístie v záhrade, osekával zdivočenú bazu, bolo mi ľúto tých derúcich sa lístkov, otec dychčal a mávol nad mojím lamentovaním rukou. Čo za priehradu myslí, aká priehrada je postavená? Prebudila som sa, v izbe bol chlad, za oknom bielo a mama povedala: „Kukni, jak nasypalo... Otec v noci zomrel.“ Potiahla som nosom, nebola to vôňa vianočného snehu, ale neznáma a nečakaná mrazivosť, keď už malo prúdiť z okien marcové zubaté slnko.

S Milkou Zimkovou sme sa rozprávali o pivóniách – ona si pamätá, ako na Božie telo ozdobila Jesuska a v tichu chrámu počula padnúť lupienok z rozvitej ruže. Obe sme pocítili vôňu tých pivónií! Tak ako pri Žnivách (Milkina poviedka) vidím rozhorúčenú ženu s vykasanou sukňou, suché ostré ostne plných klasov,  smiech kloktajúci z vydutej bielej rozopnutej blúzky... Alebo – aby som zašla trochu ďalej do slovenskej literatúry – oslepujúcu belosť skália na pahorkoch osadených vinohradov, šoru Anzulu sediacu na oslíkovi  a chuť vína z koženého mecha, ktorým počastuje aj Mateho Beraca. Alebo vôňu skríň so zrkadlami, keď si v nich sestry Káťa a Dáša, hrdinky trilógie Alexeja Tolstého „čistia pierka“. V Dudinciach (neďaleko Šiah, teda Palánku) cítim zadúšavú sladkú vôňu agátov a popod ich spustené závoje vidím kráčať pomalým krokom povedomú vysokú vzpriamenú postavu a počujem tóny klavíra, ale aj hlas Laca Balleka: My južania sme najpomalší ľudia, ktorí všade prídu načas. V Liptove mám pocit prívetivého domova, cítim v dlani širokú ruku  Petra Jaroša, keď prechádzam cez Častú, počujem klaksón autobusu a Vincovo Šikulovo – ta-tá. Každú knižku svojho života by som mohla  prežiť cez vône, chute, zvuky.

* Dobu, v ktorej tvoje knihy vznikali, dokumentuješ trochu inak, ako to býva bežné. Do skutočnosti načieraš nielen ako do zdroja inšpirácie, ale ju aj mapuješ. A dosť nemilosrdne. Navyše až sebazničujúco otvorene. Čo ťa láka na dokumentárnom svedectve literatúry?

– Každá literatúra je svojím spôsobom dokument, dokonca aj tá postmoderná, ktorej neviem prísť na chuť. Možno práve preto, lebo mi pripadá nepoctivá, uhýbavá. 

* Ovplyvnilo prelínanie dokumentaristického spôsobu tvorby s fikciou dlhoročné pôsobenie v médiách, alebo je za ním poznanie, že to, čo sa vytŕha z kontextu, môže byť falošné, zavádzajúce, a preto až nebezpečné?

– Raz dávno som cestovala vo vlaku  a nejaký pán sa so mnou pustil do reči. Čo a ako, odkiaľ som, kde pracujem. Keď vysvitlo, že som novinárka, opýtal sa: A do ktorých novín to klamete? To bolo v dobách reálneho socializmu. Božemôj, a ako sa klame dnes! Preto mám rada dokument opretý o fakty. Ale historici vedia, že nejestvuje nejaká historická pravda, iba fakty v kontexte doby, preto tá fikcia. Čitateľ má zvrchované právo posúdiť, kto balamutí.

* A čo ťa láka na priam intímnej výpovedi, na nosení svojej kože na trh, ktoré je zrejmé z kníh Zo zápisníka poslankyne či Dusna? A čo ťa zlákalo  napísať (a napísať tak, ako si ho napísala) najmä najnovší román Vtedy na Východe, azda najotvorenejšiu a najobnažujúcejšiu výpoveď o našej súčasnosti, akú mal v posledných rokoch kto zo slovenského literárneho sveta odvahu napísať?   

– Netrúfam si povedať, kto si čo predstavoval pod  prevratom. No pamäť mám. Čudujem sa množstvu sudcov vynášajúcich rozsudky. Som pozorný súčasník. A škoda by bolo nezaznamenať prelom, aký sa v živote ľudí prihodí možno raz za sto rokov. Od novembra roku 1989 sme iba necelé dve desaťročia. A vidíme, ako sa z neho stala priam legenda. Kto chce, nech jej verí. Rok 1989 bol rokom veľkého obratu – i z hľadiska vzťahov. Každý z nás zažil najrôznejšie politické sun-sem, sun-tam kroky. Mnohí to vnímajú tak, že sa ľudia zmenili. Ja si to nemyslím. Oni sa vlastne nezmenili. Vládol tu režim, ktorý nebol vo vzduchoprázdne a neživil sa vzduchoprázdnom. Žili sme tu všetci, a niektorí dokonca ako jeho vykonávatelia. Tí vzorní dostávali od režimu aj odmenu. Režim si kupoval najmä inteligenciu, teda aj umelcov. A veruže často kúpil! Bolo to výhodné, mali „pracovnú knižku“ a ešte tak trochu aj zlostili, štípali, ale nie veľmi, len v medziach mierneho pokroku. No a keď prišiel nový režim, celá ich premena spočíva v tom, že sa pridali k novým víťazom. Urobili čelom vzad a opäť sú avantgarda. Aby sa zabudlo na ich včerajšiu tvár, tak sú dokonca v prvých šíkoch proti včerajšej moci. Sú však stále tí istí. Áno, aj ja som tá istá, neuhýbam pred svojím životom. 

* Neuhýbaš. Lebo ak máš ustáť to, čo píšeš aj ako to spracúvaš, nesmieš dovoliť, aby sa ti podlomili kolená. Veď v prípade faktografických ponorov do súčasnosti sa aj tí, ktorých pomenúvaš fiktívnymi menami, spoznajú. Čo je zdrojom sily či srditosti, ktorá ti na tie kolená zabraňuje klesnúť?

– Ja si myslím, že sa nebojím nikoho, ani smetiarov nie – ale nie je to pravda. Keď na mňa zahulákajú, trasiem sa, no – blondínka... Až keď sa vec „odleží“, smejem sa sama sebe.    

* Prečo a čím sa dá v prípade literárnej tvorby, ktorá nie je ľahostajná k najsúčasnejšiemu životu, prebiť prípadný strach z následkov?

– Práve tým, aby sa človek nebral smrteľne vážne. Zabijem še, ket som šumna? – ako hovorí moja kamarátka Milka Zimková.  

* Obávala si sa vôbec niekedy v súvislosti s písaním niečoho zlého či nepríjemného? A ak áno, prečo si neodložila pero či nevypla počítač? A prečo si vzala pero s rozhodnutím, že budeš spisovateľka (alebo novinárka?) prvý raz?

– No jasné. Raz som napísala poviedku o jednom mužovi a dvoch ženách. Keď im umrel, takmer sa pobili, ktorá ho pochová. Poviedku uverejnila pani Feldeková, ktorá vtedy redigovala Nové slovo mladých. A prišli dva rozhorčené listy: jedna mladá dáma z Oravy sa v poviedke našla, protestovala, že ona sa nemusela vydávať. Druhá, tuším z Trenčína, ktorá sa tiež v poviedke našla, protestovala, že oni nemali záchod na dvore. Vtip bol v tom, že príbeh nebol ani z Oravy, ani z Trenčína, ale vyhrabala som si ho a vymodelovala z ,,típkov“ v mojej Doline. Aj tam sa jedna pani spoznala, ba aj sa na mňa hnevala, lebo mi šila šaty na prvé sväté prijímanie a cítila sa poškodená. Ale ani o nej to nebolo! Alebo aj o nej? A prečo som chcela byť novinárka? Lebo som chcela písať – a na školu som sa hlásila tak vytrvalo, že ma nakoniec na tretí raz vzali.

A teraz už novinárkou byť nechcem, hanbím sa za ten stav.

Marta Moravčíková