Rozhovor so spisovateľkou a publicistkou Helenou DVOŘÁKOVOU

Krehká sila vášne

Rozhovor so spisovateľkou a publicistkou Helenou DVOŘÁKOVOU

Presne pred tridsiatimi rokmi vyšiel jej prozaický debut – novela Fúkni do púpavy. To už bola Helena Dvořáková (1943), absolventka žurnalistiky na FF UK v Bratislave, známou publicistkou a autorkou dvoch kníh rozhovorov s výtvarníkmi Dialógy v ateliéroch. Neskôr sa presadila najmä ako autorka poviedok, publikovala ich vo viacerých antológiách. Podľa jej knihy Dom pod morušou (l980) vznikol televízny film, ďalej vydala zbierku poviedok Zimné búrky (1980), novelu Dievčence (1984), román Núdzové priznanie (1988), Kankán nad Kremľom (1994), Nový Dekameron (1998), Tvár slova (2002), Z denníka zrelej ženy (2002) a Plaché rozkoše (2007). Za túto zbierku trinástich poviedok o záhadách a láske získala Cenu Bibliotéky 2008, určenú pre pôvodné slovenské knihy ženských autoriek.

* Na Cenu Bibliotéky bolo nominovaných desať autoriek. Zaujímalo by ma, koho by si  ocenila ty, nielen zo žien, čo ťa najviac oslovilo zo slovenskej  literatúry posledných mesiacov?

–  Pomôžem si tým, čo práve čítam, alebo čo som dočítala –  Stanislav Rakús Excentrická univerzita, Gabriela  Rothmayerová Vtedy na Východe, Eva Maliti Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská, Irena Brežná Na slepačích krídlach, Boris Filan Bratislavské krutosti. Slovenská literatúra ma baví a aj prekvapuje tým, aká je rôznorodá, ako sa uvoľňuje, tematicky prehlbuje a každý autor si plní ten svoj program. Je to zaujímavé sledovať. Teraz sa teším na Fragmenty Etely Farkašovej, som asi v polovici Rankovovej knižky Stalo sa prvého septembra.

* Čo ťa upútalo zo zahraničnej literatúry?

– Do našej domácej knižnice pribudli Denníky Sándora Máraia a nedávno som čítala zaujímavú knižku českej autorky Terezy Boučkovej Rok kohouta. Kedysi podľa jej scenára vznikol film Smradi o rodine, ktorá si osvojila dvoch rómskych chlapcov a má problémy s ich výchovou. Je to jej príbeh. V najnovšej knižke priznáva rodičovskú prehru a mapuje situáciu, aká nastala – s oboma synmi sa rozišla, tvrdí, že osvojenie dieťaťa nemôže byť úspešné. Jej knižka vyvolala v Čechách búrlivú diskusiu, dokonca ju zažalovali. Dotkla sa veľmi živého problému, ktorý sa dotýka skoro každého, lebo tam nejde iba o vzťah v rodine, ale aj o rasové otázky. Neviem, či by u nás kniha dokázala tak vyburcovať verejnú mienku – aj u nás sú v mnohých textoch dosť provokatívne veci, ale reakcie na ne sa odohrávajú skôr tíško.

* Pravda je, že aj ty sa sústreďuješ skôr na menej konfliktné situácie. Jeden kritik napísal, že svoju pozornosť obraciaš na každodennosť. Vždy je však v hre láska. A s ňou súvisí aj erotika.  Aký je vlastne tvoj vzťah k erotike a vášni?

– Podobnú otázku mi položila moderátorka slávnostného večera na Bibliotéke, ktorá sa ma opýtala, aký mám vzťah k erotickej literatúre. Isteže dobrý, veď erotikou je popretkávané všetko. Aj text, ktorý je o niečom celkom inom, môže byť vzrušujúci a môže naštartovať erotiku, alebo dokonca lásku. Keď sa nám niečo páči, ľúbime to. Aj autora textu, ktorý nás privedie do úžasu. Všetko, čo sa podarí, je istým spôsobom afrodiastické, erotické. Keď je človek spokojný, začne byť hravý. Následne je tu aj nový jav – erotickej otvorenosti začína konkurovať cudnosť, tajomstvo... Už sme si asi toho povedali a odhalili príliš veľa. Začína sa to opakovať.

* Budeme hanblivejší?

– To nie, ale budeme musieť byť vynaliezavejší, rafinovanejší. Už sme všetko pomenovali, ale teraz treba ísť ďalej. Keď nastupovala naša generácia, komunikácia bola veľmi obmedzená. Mnoho javov bolo tabu, nehovorilo sa ani o menštruácii, ani o klitorisoch, medzi matkami a dcérami sa neviedli otvorené rozhovory, panovala určitá generačná hierarchia – starí boli kdesi inde. Pred nami ležala povinnosť otvoriť určité témy, načať to, prelomiť mlčanie. Teraz to fičí naplno, je celkom iná situácia, akéhosi slovného obžerstva. Ako to povzniesť?  

* Tvoje knihy hovoria neraz o vzťahoch v rodine a medzi mužom a ženou. V podtexte vždy čitateľ cíti krehkú silu vášne. Inokedy humorný nadhľad. Ako je to podľa teba s komunikáciou medzi mužom a ženou dnes?

– Je to individuálne a všetko závisí od okolností. Hoci som zdržanlivá, niekedy niekoho pri stretnutí vybozkávam. Je to náhly impulz, dotyk nahradí mnohé slová. Príjemná je tiež komunikácia cez mail. Je to tiché a môže byť aj vznešené. V obyčajnej korešpondencii sa takisto dá veta pekne vybrúsiť, mnohí sa pokúšajú o vtip, je to zvláštny žáner. Stáva sa však, a to je práve to nové v komunikácii medzi mužom a ženou, že sa dvaja hľadajú cez internet. Poznávajú sa cez písanie, skôr než sa vidia, než sa jeden druhého dotknú. Ľudia hovoria, že sa cez tento písaný text dá veľmi dobre spoznať toho druhého človeka, alebo aspoň zistiť určitú príbuznosť. Písaný text nahrádza telesné vône, pohľady, dotyky, mimiku a môže priviesť k zblíženiu dvoch ľudí. To je taký nový jav a ukazuje sa, že niekedy to aj vyjde. A naopak, stáva sa, že si píšu ľudia, ktorí sa dobre poznajú a v rýchlosti napísaný mail pochopia zle, urazia sa, dotkne sa ich. Písané slovo má veľkú moc a taký nesprávne pochopený mail (bez dikcie, úsmevu, povzdychu) môže človeka riadne otráviť. Takže – chce to cit.     

* Knihy sa čítajú všelikde, ale klasikou je spálňa. Aká kniha nikdy nechýba na tvojom nočnom stolíku?

– Kôpka kníh, ktoré čakajú, že ich budem čítať ,,raz“, keď budem mať viacej času. Dodávajú mi zvláštny pokoj – sú tam, čakajú, keby som ochorela, mám čo čítať.   

* Nezabudnem, akým zážitkom bolo pre mňa stretnutie s tvojou prvou prózou Fúkni do púpav. Vychádzala na pokračovanie v Novom slove, vtedy tvojom domovskom týždenníku, až potom vyšla knižne. Poznala som ťa ako novinárku, ktorá vedela vystihnúť atmosféru ateliérov umelcov. Keďže aj teraz publikuješ rozhovory s osobnosťami našej kultúry, neuvažuješ o ich knižnej podobe?

– Tie rozhovory chápem skôr ako materiál, s ktorým by sa dalo ďalej pracovať. Takmer polstoročie poznávam slovenskú kultúru cez konkrétnych ľudí a taký rozhovor, to je ako krátka láska. Zostali mi nielen fakty, ale aj emócie. Uvidím, čo s tým.

* Fascinuje ťa viac beletria alebo publicistika?

– To  je častá otázka – čo ma upútalo prvé. Odpovedám, že prvé boli príbehy, ktoré som počúvala, čítala, rozprávala, písala... Priviedli ma aj k štúdiu žurnalistiky. Až tam som zistila, že novinárstvo je niečo celkom iné ako literatúra, ale má s ňou styčné body. Mala som šťastie, že mi v mojej novinárskej práci „prischli“ ako žáner práve rozhovory s umelcami. Robím ich po celý život a je to určitá forma literatúry faktu. Popri faktoch chcem vždy dostať do konečného tvaru aj to nevysloviteľné o človeku.

* Máš za sebou tucet kníh, beletriu i literatúru faktu. Čo ťa viac vnútorne obohacuje a priťahuje? Čo je pre teba väčšia radosť, alebo väčšia drina?

– Mám rada poéziu. A mám napísaných aj pár tajných básní, ale môj život je faktografický. Vždy však s tou esenciou poézie, ktorá určuje moju optiku aj súdy. Verím, že keď si človek niečo obľúbené nahlas zarecituje, získa zvláštnu energiu, akoby vypil pohár šampanského. Naša kolegyňa Maja Jenčíková vedela naspamäť verše klasikov – keď ich na požiadanie recitovala, boli sme zrazu ako v chráme. Bolo to celkom iné, než je dnešný život a jeho reči.

* Patrím ku generácii, ktorá potrebuje knihu držať v ruke, nedokážem ju, ale ani noviny, vychutnať v internetovej podobe. Ale čas nezastavíš. Aký máš vzťah k internetu a technike?

–  Internet je zlatíčko, funguje ako druhý mozog, všetko nám pošepká, čo sme zabudli. Digitálna technika je zázrak, hoci nebola zlá ani štipľavá vôňa pásky do písacieho stroja... Základné veci pri digitálnych prístrojoch ovládam a používam ich. Knihy ale čítam papierové. Aj kvôli pocitu v rukách, ale aj z praktických dôvodov – knihy kolujú. Požičiavame si knižky s dcérou, s kamarátkou Jarkou...  a vôbec, mám viac ľudí, s ktorými začíname stretnutie otázkou: Čo čítaš?  To je  perfektná spriaznenosť.

 * Čo alebo kto v tebe prebudil vzťah k literatúre a k výtvarnému umeniu? Pamätáš sa napríklad na prvú prečítanú knižku? 

– Moja prvá knižka existuje a je stále milovaná – je to Perlička, ktorú napísala a ilustrovala Alina Ferdinandy. Do knižky mi vpísal venovanie otec, že ju dostávam za prvé dobré vysvedčenie. Tú knižku som často čítala a pozerala a bola som šťastná, keď som sa neskôr s Alinou Ferdinandy stretla v jej ateliéri. Perličku písala ako dievča, potom sa stala modernou a uznávanou sochárkou. Žiaľ, bola príliš silný živel, ktorý sám seba ničil. Zomrela predčasne. O to vzácnejšie je rozsiahle venovanie, ktoré mi pri tom stretnutí napísala do knižky energickým písmom. Bolo to práve v roku 1968, v eufórii, v radosti.... Muž mi dal Perličku zrekonštruovať v malej tlačiarni, urobili to veľmi pekne a jej skromný, ale priamo rukou vytvorený vzhľad sa stal inšpiráciou výtvarnej podoby knižky Plaché rozkoše. Dnes je Perlička u vnučky Žofky. 

* Ako to bolo s tvojou prvou poviedkou – o čom bola?

– Prvé poviedky som vlastne rozprávala. Chodili sme s partiou dievčat na poľovnícku chatu v Borinke – otec kamarátky Hany (jej ilustrácie sú tiež použité v knižke Plaché rozkoše), maliar Karol Ondreička, bol poľovník, a tak nás tam bral. Vonku na lúku sme si sadli pod rozkonárený strom a ja som im rozprávala príbehy. A kamarátky počúvali! Prvá poviedka mi vyšla v našom školskom časopise Echo, bola to tzv. mikropoviedka, ktoré boli vtedy módne. Nemyslela som to však ako módu, tak mi to vyšlo. Volala sa Taký chalan a bola o rozvode jeho rodičov. Podstatné tam však bolo, že staršie dievča sa ho na to necitlivo pýtalo. Celé iba taká impresia. Prvá vážnejšia vec bola novela Fúkni do púpavy. Vznikla vtedy, keď som zistila, že v živote je všetko inak, než som si myslela. 

* Ak si odmyslím knihu Z denníka zrelej ženy –  písala si si niekedy denník?

– Denník je môj obľúbený žáner. Vyžaduje charakter a úprimnosť. Potom vychádza pravda. Zaujíma ma vývoj vecí, proces, nie konštatovania. To poskytuje denník. Každý rok mám nejaký zošit, do ktorého si zaznamenávam – kedysi myšlienky, dnes len holé udalosti a často už ani to nie. Je toľko nového, že nemám kedy sa vracať, ale raz sa na to pozriem – kým som bola pred dvadsiatimi rokmi? Z nejakých letmých pokusov už viem, že to nie je vždy príjemné čítanie, tieto konfrontácie so sebou. Musím to raz všetko spáliť a nechám len to, čo sa mi páči. A to je práve ten hriech.  

 * Kniha Kankán nad Kremľom vznikla ako humoristická faktografická próza z obdobia „perestrojky“, keď ste istý čas žili s manželom v Moskve. Podpísala si sa pod ňu aj ako ilustrátorka...

– Ilustrovanie perovkami je moja obľúbená činnosť. Tešilo ma, keď som mohla v časopise pre mládež  uverejňovať úryvky z denníka dievčaťa na pokračovanie aj s kresbičkami. Ilustrovala som svojho času aj časopiseckú verziu poviedok, ktoré potom vyšli ako Nový Dekameron (pôvodne sa to volalo Dekadentmeron). Ale, aby nedošlo k omylu, nejde o žiadne výtvarné experimenty, skôr  je to insitné, akési vizuálne poznámky, záznamy v bloku.  

* Venuješ sa aj iným oblastiam výtvarníctva, nedočkáme sa prípadne výstavy?

– Veľmi rada kreslím, sústredím sa pri tom. Aj pri rannom maľovaní očí. Teraz robím kreslený denník vnučky Žofky. Maľujem aj na nábytok a steny ľudové ornamenty. To tak silno cítim v génoch, v ruke, že môžem povedať: viem to. A keď to robím, som na svojom mieste. To bolo asi moje poslanie, ale zmeškala som svoju dobu. Práve  maľujem ornamenty u dcéry Barborky, ktorá býva na vidieku.

* Na čom práve pracuješ a o čom by si ešte rada písala?

– To sú všetko veľké tajomstvá.

* Aká téma ťa momentálne najviac láka?

– Rozlúštenie záhady života našej generácie, pripadá mi to ako veľká žeravá guľa – ako sa toho dotknúť? Treba sa vymaniť spod stereotypov, ideológie, treba byť žiaruvzdorný. Učím sa to.

 * Získala si Cenu Bibliotéky, čo pre teba znamená takéto podujatie, ako je Bibliotéka,  v 21. storočí?

– Spomínam si, ako sme s kolegyňou Violou Ivaškou fotili na prvých ročníkoch Bibliotéky, ako som o tom písala články. Vtedy bolo treba ešte agitovať, zdalo sa, že ľudia knihy prestanú potrebovať. Teraz je celkom iná situácia. Každá generácia, každá mentálne a intelektuálne odlišná skupina má svojich autorov a autorky. To umožňuje pestrosť a ruch, literárny život, ktorý má svoje vrcholky.

* S knihou sa obyčajne spája ticho, pri písaní aj pri čítaní, ale dobre je, keď je občas aj virvar.

– Na tohtoročnej Bibliotéke bola tlačenica, až nával. Čo viac si želať? Ľudia majú knihy zasa radi. Bibliotéka sa stáva pojmom nielen medzi odborníkmi z branže, ale aj udalosťou pre verejnosť. Je to vlastne taký začiatok Vianoc. Slávnostné, družné a niečím aj posvätné.

  Elena Ťapajová

Text pod foto

Helena Dvořáková pri preberaní Ceny Bibliotéky od Ing. arch. Jozefa Kaliského, technického námestníka generálneho riaditeľa Incheby

Foto archív Incheby