O načieraní do duše a brnkaní na city

Jana Šimulčíková (1937) popri redaktorskej práci vo vydavateľstve Mladé letá, v týždenníkoch Slovenka či Nedeľná Pravda vychovávala štyri deti a s plným nasadením sa vo voľnom čase venovala prekladaniu kníh z nemčiny a literárnej tvorbe pre deti, dospievajúcu mládež i dospelých, poézii i próze. Nehovoriac o jej kultúrnej publicistike. Dnes má na svojom konte vyše tridsať prekladov kníh z nemčiny, šestnásť vlastných kníh, z ktorých niektoré preložili do češtiny a maďarčiny. Napísala leporelá (Široká cesta, úzky chodníček, 1979, Mladí športovci, 1980), veršované knihy pre deti Prstom po glóbuse (1980), Veselý telefón (2004) a na sklonku minulého roka jej vo vydavateľstve Buvik vyšla ilustrovaná zbierka veršov pre deti predškolského veku Už dočiahnem na kľučku. Renomé kultivovanej autorky súčasného dievčenského románu si získala knižkami Dievča s bocianími nohami (1981), Ružový program pre sestričku (1987), Na hojdačke (2000), Nebuď labuť! (2003) a Kukučie mláďa (2004). K prózam pre dospelých (Zradná láska, 1993, Návrat divošky, 2001) nedávno pribudla novela Jed nášho milovania z vydavateľstva Ikar.

O načieraní do duše a brnkaní na city

Rozhovor so spisovateľkou a publicistkou JANOU ŠIMULČÍKOVOU

Jana Šimulčíková (1937) popri redaktorskej práci vo vydavateľstve Mladé letá, v týždenníkoch Slovenka či Nedeľná Pravda vychovávala štyri deti a s plným nasadením sa vo voľnom čase venovala prekladaniu kníh z nemčiny a literárnej tvorbe pre deti, dospievajúcu mládež i dospelých, poézii i próze. Nehovoriac o jej kultúrnej publicistike. Dnes má na svojom konte vyše tridsať prekladov kníh z nemčiny, šestnásť vlastných kníh, z ktorých niektoré preložili do češtiny a maďarčiny. Napísala leporelá (Široká cesta, úzky chodníček, 1979, Mladí športovci, 1980), veršované knihy pre deti Prstom po glóbuse (1980), Veselý telefón (2004) a na sklonku minulého roka jej vo vydavateľstve Buvik vyšla ilustrovaná zbierka veršov pre deti predškolského veku Už dočiahnem na kľučku. Renomé kultivovanej autorky súčasného dievčenského románu si získala knižkami Dievča s bocianími nohami (1981), Ružový program pre sestričku (1987), Na hojdačke (2000), Nebuď labuť! (2003) a Kukučie mláďa (2004). K prózam pre dospelých (Zradná láska, 1993, Návrat divošky, 2001) nedávno pribudla novela Jed nášho milovania z vydavateľstva Ikar.

* V redakcii Slovenky si bola mojou dlhoročnou kolegyňou, ako si spomínaš na toto obdobie?

– V Slovenke sme sedeli v jednej miestnosti, keď neodrátam svoje niekoľkomesačné materské dovolenky, celých desať rokov. Trávila som s tebou každodenne viac času ako s manželom a rodinou. A za ten dlhý čas som skutočne pomaly rozbiehala všetky aktivity, ktoré spomínaš, vrátane postupného rodenia detí. Do Slovenky ma prijala vtedajšia šéfredaktorka Mária Tvarožková na miesto spisovateľky Márie Topoľskej odchádzajúcej do dôchodku. Okrem jazykovej úpravy vtedy ešte len 16-stranového časopisu som mala na starosti vyberanie poviedok, fejtónov a básní a prívetivé písanie odpovedí na literárne pokusy čitateliek, ktoré sa na nás obracali s dôverným oslovením: Milá moja Slovenka. Aj sama som od študentských rokov písala básne (uverejňovali mi ich ešte pod menom Juklová v Smene, Mladej tvorbe i v obľúbenej mládežníckej rozhlasovej relácii Na modrej vlne, ktorú roky viedol Ernest Weidler). Do Slovenky som prispievala recenziami nových kníh, úvahami a fejtónmi. Až keď si nastúpila do perspektívne sa rozširujúcej Slovenky aj ty a napísala si svoj prvý brilantný reportážny rozhovor s herečkou Betou Poničanovou, nechcela som zaostať a osmelila som sa aj ja rozšíriť svoju paletu o rozhovory s osobnosťami našej a občas i českej kultúry. To osmeľovanie sa ani tak netýkalo písania ako toho prvého kontaktu s umelcom, pri ktorom som sa vždy potila trémou. Tebe vlastne nepriamo vďačím za nezabudnuteľné zážitky zo stretnutí s Mikulášom Hubom, Júliusom Pántikom, Ivanom Mistríkom, Vladom Müllerom, ba dokonca i Karlom Högerom, Vladimírom Menšíkom alebo Janou Brejchovou a Vlastimilom Brodským, keď ešte ich Terezka nemala ani rok. Spisovatelia si svoje odpovede písali sami a výtvarníci boli vďační za exkluzívnu dvojstranu s farebnými fotografiami ich diel. Ďalších podobných rozhovorov som napísala desiatky v rubrike Umelci medzi nami v Nedeľnej Pravde.

* Keď spomíname dávne slovenkárske časy, tvoj prvý a čitateľsky zrejme najúspešnejší román na pokračovanie Kým príde ženích týždeň čo týždeň hltalo vyše stotisíc čitateliek  ženského časopisu. Prečo si ho nikdy nevydala knižne?

– Nie žeby som sa hanbila za tento svoj stupienok k vážnejšie chápanej literárnej tvorbe, ale vydať (a kto by ju bol vtedy aj vydal?) túto prózu som nemohla, lebo prvých, tuším dvadsať pokračovaní, napísal spisovateľ Jozef Bobok, alias Tibor Vozár. Ďalej som rozvíjala osudy jeho postáv a ich potomkov ďalšími vari osemdesiatimi pokračovaniami. Už som v Slovenke nepracovala a zo trikrát, zakaždým keď Slovenke hrozil pokles nákladu, vyžiadala si odo mňa šéfredaktorka Libuša Mináčová ďalšieho Ženícha po troch, piatich i viac rokoch. Písala som ho z týždňa na týždeň, len hmlisto tušiac, čo bude nasledovať ďalej. A keďže k nám ešte neprišli nekonečné telenovely, ohlas čitateliek bol skutočne neuveriteľný. Vďaka tomu, aj skúsenostiam zo svojich prekladov, som sa osmelila napísať svoj prvý, dlho odkladaný dievčenský román Dievča s bocianím nohami, ktorý vlani v Mladých letách znovu vyšiel v zaktaulizovanej verzii.

* Čo ťa nasmerovalo študovať slovenčinu a nemčinu na vysokej pedagogickej škole? Chcela si si vyskúšať učiteľský chlebíček?

– Pôvodne som sa pod vplyvom svojho rojčivého otca prihlásila na scénografiu na pražskej FAMU a na talentových skúškach som totálne nezrelá, samozrejme, pohorela. Viac ako učiteľský chlebík ma lákali slovenčina a nemčina. Učiteľstva som sa zriekla na prvých študentských strémovaných vystúpeniach pred žiakmi. A keď som dostala umiestenku do ďalekej Revúcej, radšej som išla za 750-korunový plat (ceny boli podobné ako v dnešných v eurách) robiť korektorku a redaktorku do Mladých liet.

* V Mladých letách si sa stretla s viacerými spisovateľkami, ovplyvnili tvoju cestu k literatúre?

– Za to, aby som bola spisovateľkou, som sa modlila už v detstve, keď som napísala svoju prvú rýmovačku. Utvrdila ma v tom pani učiteľka Štefánia Orlovská, keď mi štrnásťročnej napísala do pamätníka, že verí, že zo mňa vyrastie spisovateľka. Ďalšie posmelenie pre mňa znamenal krúžok mladých autorov na vysokej škole pod vedením Pavla Bunčáka. Môj literárny debut však uzrel svetlo sveta tak neskoro, že sa ho sotva mohla moja slovenčinárka dožiť. Tých päť učňovských rokov v Mladých letách (ešte pred Slovenkou) mi však dalo nesmierne veľa. Doživotne na mňa zapôsobil nielen bezprostredný kontakt s takými osobnosťami, ako Maša Haľamová, Eleonóra Gašparová, Mária Ďuríčková, Ján Poliak, Ján Turan i stretania s Kristou Bendovou, Jaroslavou Blažkovou, Klárou Jarunkovou, Jožkom Pavlovičom, ba raz aj s Máriou Rázusovou-Martákovou a Zorou Jesenskou a ďalšími spisovateľmi, ale najmä celková žičlivá atmosféra vo vydavateľstve. Mladé letá sa pod vedením Ruda Morica v 60. rokoch prezentovali progresívnymi tvorivými a podnikateľskými aktivitami (Klub mladých čitateľov, BIB, šírenie slovenskej literatúry do sveta) a tešili sme sa z každého autora získaného pre deti a mládež a z každej novej knihy. Doplnila som si štúdium slovenčiny o praktickú edičnú činnosť a bohatstvo ľudovej reči z rozprávok a diel autorov, čo sa neodcudzili rodnému kraju.

* Ružový program pre sestričku mi evokoval príbeh vašej rodiny. Ovplyvnilo tvoju tvorivosť viacnásobné materstvo?

 – Áno, Ružový program pre sestričku som napísala na materskej dovolenke, keď sa narodila moja najmladšia dcéra Sonička. Použila som v ňom mená svojich detí a niektoré zážitky z Oravy, odkiaľ pochádzal môj manžel. Aj v Ženíchovi som čerpala podnety z našej rodiny a okolia. Synovi na diskotéke jedno dievča, ktoré čítalo túto ,,epopeju", povedalo: ,,Ty si Šimulčík? Nemusíš mi nič hovoriť, viem o tebe všetko..." Zaujímavé, že čitatelia to vymyslené považovali za autentické a naopak. Keby som nemala tri dcéry, nemohla by som písať dievčenské romány, hoci z ich života je v nich veľmi málo. Aj do prózy pre dospelých sa mi akosi vždy pripletie nejaké dieťa, čo mi u väčšiny autorov, ak nepíšu pre deti, chýba.

* Úspešne si nadviazala na to najlepšie v našej literatúre pre dievčatá, čo vytvorila Eleonóra Gašparová či Klára Jarunková a pustila si sa aj do tvorby pre dospelých. Tvoje publicistické prejavy však majú bližšie k filozofii. Ako sa dívaš na tzv. ženskú literatúru?

– Musím vyhlásiť, že ,,červenú knižnicu“ som nikdy nečítala. Nebojím sa teda, že by sa na mňa z nej čosi nalepilo. Z kníh pre dievčatá som čítala iba Čársku a ako každé dievča (na rozdiel od chlapcov, pre ktorých by bolo pod úroveň prečítať si niečo dievčenské) aj Verneho, Maya a dobrodružné ,,chlapčenské" romány. Ako pätnásť-šesťnáročnú ma zaujal Mitchellovej bestseller Odviate vetrom a najsilnejším čitateľským zážitkom mojej mladosti boli romány Lagerlöfovej a Undsetovej a rozhodne nie zo snobizmu, že obe boli laureátkami Nobelovej ceny za literatúru.

Zaujímavé je, že vari väčšinu svetových bestsellerov píšu ženy a nielen pre ženy. A pochybujem, že u nás existuje autor, ktorý – hoci sa na ne díva s dešpektom – by sa nepotešil státisícovým nákladom svojich kníh a svetovej popularite. A vlastne aj z celej slovenskej literatúry boli vo svete najprekladanejšie knihy Kláry Jarunkovej a Márie Ďuríčkovej.

* Hlásiš sa teda k ženskej literatúre?

– Nebolí ma, keď niekto označí moju knihu za zábavnú (v našom ponímaní poklesnutú) literatúru. Nepíšem pre akúsi budúcu slávu, ani pre uznanie najnáročnejších čitateľov. Z novinárčiny (a mala som šťastie, že Slovenka aj Nedeľná Pravda boli periodiká s niekoľkostotisícovým nákladom) mám snahu reagovať na súčasnosť a stotožniť sa s myšlienkami a pocitmi nášho dnešného ,,obyčajného" človeka. Hrdinky mojich dievčenských románov sa nevydávajú za milionárov, hoci ani to v našom rýchlozbohatlíckom svete nie je unikátny jav, a ich príbehy sa nekončia happy endom. A myslím si, že tam nechýba ani tá moja filozofia. Pokladám za neškodné označenie dievčenský román, ak je určený pre dvanásť-štrnásťročné dievčatá. Ak však kniha pre dospelých od ženskej autorky so ženskou hrdinkou má nálepku ženskej literatúry, považujem to za rovnaký nezmysel, ako keby sme všetky knihy, v ktorých je hlavnou postavou muž, označili za román pre mužov. Vari sme my ženy taká zvláštna nezrelá čitateľská kategória, že potrebujeme mať osobitnú literatúru ako deti? Udivuje ma tiež brojenie proti sentimentu (i keď falošný sentiment ani mne nechutí), ako keby to bol horší jed než brutalita, vulgárnosť, cynizmus a hyenizmus, ktorými sa snaží upútať (šokovať) čitateľa časť modernistickej či postmodernistickej spisby.

* Hovoríš o jede. Svoju najnovšiu knihu si nazvala Jed nášho milovania a jej témou je domáce násilie. Keďže píšeš v prvej osobe, niektorí čitatelia by sa mohli nazdávať, že si načrela do vlastných skúseností. Kam chodíš po námety svojich kníh?

 – Nestraš, to vari nie? Nikdy by som si nedovolila takto znevážiť pamiatku svojho, žiaľ, už zosnulého muža, dobrého, citlivého človeka, starostlivého manžela a otca rodiny. Inšpirovali ma svojím rozprávaním viaceré ženy, ktoré trpeli tyranstvom v rodine. Domáce násilie má rozličné podoby – od často sa vyskytujúceho slovného ponižovania slabších jedincov (či sú to deti, starí ľudia, alebo poddajné povahy žien i mužov) až po brutálne fyzické týranie. Nevyžívam sa v opisoch brutality. Sú, ako píšem, aj väčšie kalibry násilníkov, než bol hrdina mojej prózy. Ide mi o myšlienkový a citový svet ženy, ktorá akoby svojou pasivitou, nesamostatnosťou, nerozhodnosťou, poddajnosťou a oneskorenou vzburou priam provokovala stupňujúce sa násilie svojho muža. Sú to jej vnútorné konflikty citu a rozumu, zodpovednosti, vžitej morálky, pohodlnosti a túžby po slobode v reálnom súčasnom životnom prostredí. A práve nedokonalosť a obmedzenosť tejto postavy (veď kto sa dokáže vyzliecť zo svojej akoby na mieru ušitej kože?) ma nútila použiť prvú osobu rozprávania.

* Čo si sama zo svojich literárnych aktivít najviac ceníš a ktorá z tvojich kníh ti najviac prirástla k srdcu?

– Cením si svoju desaťročnú službu slovenskej literatúre, ktorú v Nedeľnej Pravde s nákladom až 450 tisíc výtlačkov predstavovala literárna dvojstrana, kde popri prekladoch bola každý týždeň uverejnená jedna pôvodná slovenská poviedka a stĺpec básní. V zrelom veku ma do písania posmeľoval Klub slovenských prozaičiek Femina, kde sme sa stretli generačne a názorovo blízke spisovateľky s cieľom podnecovať a propagovať našu tvorbu. Sústredene sa venovať literárnej a prekladateľskej činnosti si však môžem dovoliť až teraz na dôchodku. Mojou srdcovou záležitosťou bol výber zo sporadicky písanej poézie Brnkanie na city, ktorú som si vydala vlastným nákladom a, žiaľ, nedostala som ju do distribúcie. Tešia ma krásne ilustrované knižky pre deti Veselý telefón a Už dočiahnem na kľučku a všetko, čo mi je ochotný niekto vydať.

* Aké máš najbližšie autorské plány?

– Nad plánmi u mňa prevažuje spontánnosť. Niečo ma chytí a píšem. Aj teraz mám čosi rozpísané, o čom by bolo ešte predčasné hovoriť. Chcela by som si čo najhlbšie načrieť do duše a hľadať príbuznosť s inými spolupútnikmi. To umožňuje poézia. Tam sa mi zdá, že ešte mám nevyčerpané rezervy, ale vyžadovalo by si to veľkú sústredenosť a pri mojej rozptýlenosti na viaceré oblasti je to (už) zrejme neuskutočniteľné.

Elena Ťapajová

Foto Peter Procházka