Vojnové romány ako vajíčka

Rozhovory s ľuďmi, ktorých poznáme, prinášajú skutočný pôžitok z hľadania a nachádzania jemnejších odtienkov, uchopenia podstaty, dourčenia významov priamo nepomenovaného. Tam, kam sa vyplatí vracať, nachádzame mnoho nového. Návrat je najprínosnejším pohybom – len mu treba nájsť správny priestor. Ladislav Ťažký (1924) a jeho epika sú pre slovenskú literatúru presne takýmto miestom – dôverne známou blízkosťou nezmerateľnej hĺbky. Práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov druhé, necenzurované vydanie románu Evanjelium čatára Matúša s úvodom autora, v ktorom približuje čitateľom osudy tohto diela.

Vojnové romány ako vajíčka

Rozhovor so spisovateľom Ladislavom ŤAŽKÝM

Rozhovory s ľuďmi, ktorých poznáme, prinášajú skutočný pôžitok z hľadania a nachádzania jemnejších odtienkov, uchopenia podstaty, dourčenia významov priamo nepomenovaného. Tam, kam sa vyplatí vracať, nachádzame mnoho nového. Návrat je najprínosnejším pohybom – len mu treba nájsť správny priestor. Ladislav Ťažký (1924) a jeho epika sú pre slovenskú literatúru presne takýmto miestom – dôverne známou blízkosťou nezmerateľnej hĺbky. Práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov druhé, necenzurované vydanie románu Evanjelium čatára Matúša s úvodom autora, v ktorom približuje čitateľom osudy tohto diela (uverejnili sme ho v predchádzajúcom čísle KR).

* Dobrá próza ako dobré víno dozrieva dlho, no predsa váš debut prišiel pomerne neskoro – roku 1962 vyšli vaše zbierky poviedok Vojenský zbehHosť majstra Čerta. Príčinu treba hľadať v ideologickom tlaku podobne ako u M. Válka, M. Rúfusa či A. Bednára, alebo celkom inde?

– Dobrú prózu môže napísať aj mladý človek, a to vtedy, keď ne­píše ako starý, hoci o starých písať môže, ale pohľadom i skúsenosťa­mi mladého. Ja som začal písať už viac ako v zrelom veku, medzi tridsiatkou a štyridsiatkou. Prečo? V mladosti som ani nepomyslel, že by som raz mohol byť spisovateľom. V rokoch dospievania som zažíval, naberal skutočné existenčné skúsenosti. Mám na mysli prechod z detstva do dospelosti, do tvrdej reality života, najmä do najhoršieho, čo človeka v živote postihne – do vojny. Ani vojnové, ani civilné zážitky neboli žiadnou hrou. Ak hrou, tak hrou najhazardnejšou – o existenciu, o budúcnosť, o život. Predstavte si ľudské mláďa s dedinskou morálkou a čistou dušou, sociálne a slovensky cítiace, čo vhuplo do sveta zla, boja o existenciu, o bohatstvo a život. Čo sa mohlo a odohrávalo v jeho duši, koľko krívd, kopancov, posmeškov, ústrkov sa mu ušlo, s čím všetkým sa muselo zmieriť, pred čím všetkým ­pokoriť a najmä poučiť, aby nezostalo ako kurčiatko vystavené ako korisť jastrabom, ale aby sa samé stalo nebojácnym sokolom!?

Môj debut teda neprišiel neskoro pre nejaké zákazy alebo vnútorné zábrany, ale jednoducho preto, že som nedozrel na vážneho rozprávača, komentátora alebo žalobcu tých čias, ktoré som prežil. Preto som mlčal, počúval, čítal a žil za nových mierových podmienok, ale predsa len vo vojne, a to vo vojne politickej. V najnovšej próze ju nazývam ,,vojnou zádušnou“, v ktorej znova ,,bojujem“, žiaľ, často ako Don Quijote proti politickým veterným mlynom. Počúval som ,,názory“ či skôr ohováračky, fámy a politické ,,hodnotenia“ slovenskej armády, raz povstaleckej, raz protiboľševickej, potom zasa ľudáckej, teda reakčnej a čo ja viem akej. Počúval som dotiaľ, kým ma to aj osobne neurazilo. Aká naozaj bola slovenská armáda, som predsa vedel viac a lepšie ako tí, čo im všetko slovenské smrdelo. Teda hlavný dôvod alebo podnet, prečo som začal písať o slovenskej armáde, bol ten, že som chcel a aj napísal o nej cez myslenie, zážitky a pohľad na vojnu jedného mladého vojaka, čatára Matúša Zraza.

* Matúš Zraz a vy – autobiografickosť a fikcia; vo vašej próze prevláda spomienka či výmysel?

– Isteže základom obsahu boli moje osobné zážitky, ktoré boli podobné, aké zažívali tisíce vojakov slovenskej armády, len tie moje som vyrozprával ja, mne blízkym štýlom, mojou mladíckou hravosťou, mojou láskou, ktorá nemala rada pušku, ale dievčatá, bez ohľadu na ich národnú príslušnosť alebo jazykovú rozdielnosť.

* V kontexte slovenskej literatúry sú románové epopeje skôr výnimkou, cez svoje vojnové zážitky zobrazujete osudy prostých slovenských vojakov v rozsiahlej trilógii (Amenmária. Samí dobrí vojaci, 1964, Evanjelium čatára Matúša, 1979 a Porazení víťazi, zatiaľ v rukopise). Mohli by ste nám priblížiť ako ste – fyzicky a technicky – napísali také množstvo textu?

– Ako sám hovoríte, vznikla z toho epopeja v rozsahu do tisícpäťsto strán. Aj dnes, tak ako vždy, píšem najmä o tom, k čomu ma núti moja morálka. Tak ako som bránil slovenského vojaka, tak som bránil slovenského roľ­níka a Slováka, človeka. Mojím heslom je obrana, nie útok! Je to neuveriteľné, ale časovo a fyzicky mi pomohla tiesnivá si­tuácia. Totiž písal som vtedy, keď mi bolo ,,pod psa“. Po prvom vysokom straníckom treste a prvom vyhodení zo zamestnania som tri roky študoval v Prahe literatúru a štúdium som ukončil ako kandidát filologických vied v Ústave slovenskej literatúry. Rok som opäť pracoval ako referent kultúry pod vedením Alexandra Dubčeka, vtedy prvého tajomníka ÚV KSS. Po necelom roku ma opäť postihol trest štvrtého stupňa a druhé a posledné vyhodenie zo zamest­nania. Prečo? Vraj som pomáhal rehabilitovaným, aj keď to bolo mojou pracovnou náplňou. Opäť som sa ocitol na ulici. Pomocnú ruku mi podal Slovenský literárny fond. Ponúkol mi rok štipendia s podmienkou, že pôjdem na stavbu Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros a každé tri mesiace prinesiem na posúdenie ukážku z tvorby. Najprv som písal zo vzdoru, potom z nutnosti, ale tvorba mi začala robiť radosť, celého si ma vstrebala, podmanila a ja som sa jej oddal. Písal som pravidelne, takmer každý deň, moja norma päť až desať strán denne. Za desať mesiacov som napísal román Amenmária. Samí dobrí vojaci. Výkon úctyhodný. Sám som mu nechcel veriť. V duchu som sa poďakoval zlým duchom z ÚV KSS za vyhodenie zo zamestnania, ktorí mi nechtiac pomohli. Pravdaže, keď román kladne prijali, zlí duchovia opäť ožili. Napriek všetkým možným oceneniam, vrátane štátnej ceny, ktoré románu Amenmária udelili, po roku 1970 – po mojom definitívnom vylúčení zo strany a zákaze publikovania –vyhodili ho z knižníc a zošrotovali. Zachránilo ho len niekoľko statočných knihovníčok a učiteliek, ktoré ho uložili do depozitu a po dvadsiatich rokoch znova zaujal miesto v regáloch knižníc.

* Ešte raz Matúš Zraz. Román Amenmária vyšiel naposledy pred štyrmi rokmi po vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Aký je váš pohľad na Matúša a text o ňom dnes?

– Som rád, že sa opäť objavil v novej uniforme, ale stále mladý, sympatický. Myslím čatára Matúša. Nový čitateľ sa opäť dozvie niečo iné o vojakovi slovenskej armády, slovenskom štáte a druhej svetovej vojne, nielen to, ako ich urputne, nepravdivo až nenávistne opisujú niektorí historici-vytrvalci. Dnes sám prichádzam na to, že týmto dielom a jeho pokračovaním – románom Evanjelium čatára Matúša som svojimi poznatkami, pravdou vojaka prispel do slovenskej vojnovej histórie.

* Váš román mi subjektivizmom, autobiografickosťou, šírkou priestorového záberu i zmyslom pre pôsobivé a podmanivé obrazy pripomenul dielo talianskeho autora Curzia Malaparteho Kaput. Poznáte túto knižku a aký k nej máte vzťah? Aké boli vaše inšpiračné vzory v zahraničnej literatúre?

– Kto by nepoznal Malaparteho slávne dielo Kaput. Čítal som ho až potom, keď vyšli romány Amenmária a Evanjelium. Podnes ho obdivujem. Ako frontový novinár, dôstojník talianskej armády mal nevídané možnosti pohybu po východných frontoch. Tento skvelý reportér a výborný spisovateľ ako málokto skombinoval reportáž s umeleckou fikciou. Dobre, že som ho nečítal pred napísaním mojich vojnových diel, lebo by ma veľmi ovplyvnil a už by som to nebol ,,čistý“ ja. Malaparte bol dôstojník aj v literatúre, kým ja som zostal len poddôstoj­níkom, ale rád som sa začlenil do literárnej armády. Druhou inšpiračnou pohnútkou ne­boli slávne romány o druhej svetovej vojne, ale novielka poľ­ského spisovateľa, ktorú som čítal v Slovenských pohľa­doch. Jej stručný obsah: Esesák Poliak pomáha v Oswienčime českým Židov­kám a stáva sa veľmi sympatickou postavou – kladným hrdinom. Zrazu ako by som sa prebudil z dvadsaťročného spánku. Veď toto robili slovenskí vojaci, ja sám ako čatár na Ukrajine, na Kryme v Rumunsku. Prečo by som to o nich nenapísal?! Čatár Matúš sa stal ,,hrdinom“ bez toho, aby prešiel na druhú stranu, teda k Rusom. Politici mu to vyčítali, do­konca naliehali na vážených literárnych vedcov a kritikov, aby preto tento román znehodnotili, pristrihli mu krídla slávy. Jeden to aj urobil, vraj sa bál neposlúchnuť, pristrihol, ba odstrihol. Doteraz je záhadou, ako môže lietať s odstrihnutými krídlami. Politici nepochopili, že tento román má cenu aj preto, že zobrazuje rozporného, nie jednofarebného ,,hrdinu“, ktorý myslel viac na dievčatá ako na vojnu. Nie puška, ale láska, nie slávny hrob v cudzine, ale skromný život doma vo vlasti. Ak by som mal ešte spomenúť mne a môjmu mladému vojakovi blízkych vojakov v iných literatúrach, tak to je Okudžavov vojak-chlapec a vojačik fínskeho spisovateľa Väinö Linnana. Dnes po prečítaní veľkého počtu vojnových románov z prvej, najmä však z druhej svetovej vojny môžem o nich povedať, že všetky majú spoločné to, že sa podobajú ako vajce vajcu. Odlišujú sa len tým, že jedny sú maličké, škovránčie, druhé stredné a tretie obrovské. Sú aj rôzne zafarbené a život z nich sa rodí v rozdielnom čase a za rôznej teploty, na rôznych miestach (v hniezde, v piesku, vo vode). Z niektorých sa dokonca vyrábajú kraslice. Tie sú najkrajšie, ale prázdne. V každom románe je aj plod, a to plod lásky, alebo nenávisti, útoku, porážky, sily alebo kapitulácie. Ich obsah určuje autor. Nie náhodou v  románoch o vojne sa stretávame s kladným hrdinom, ktorý je na druhej strane (u iného národa) vrahom. Rozhoduje o tom politika, ekonomika, naciona­listická zadubenosť, pre ktoré sa vedú vojny a v nej sa rodia hrdino­via, útočníci alebo obrancovia, najmä však obete a milióny mŕtvych a zdevastova­né krajiny a ľudská morálka .

* Po Amenmárii a Evanjeliu čatára Matúša chystáte na vydanie tretiu časť trilógie pod názvom Porazení víťazi. Osud hlavného hrdinu v nej zachytávate až takmer do dnešných dní. Ako Matúš Zraz znáša oproti prvým dvom častiam značné zrýchlenie plynutia románového času?

– Tretia časť trilógie vyjde s konečným názvom Porazení víťazi. V prvej knihe – Matúš – je zachytený osud čatára Matúša (už v ci­vile) od skončenia druhej svetovej vojny po súčasnosť, po jeho skon, politickú popravu. V druhej knihe – Alexander – je zobrazený ,,boj“ Matúša a Alexandra v čase ,,zádušnej vojny“, t. j. od okupácie v roku 1968 po dnešné dni. Obidve knihy nemajú súvislý dej (nie je to stavba z liateho betónu), má skôr podobu Rubikovej kocky alebo stavby z klasického materiá­lu, dobre vypálených tehál. To je spôsob, ako Matúš prekonáva značné zrýchlenie plynutia románového času.

* Kritika hľadá korene vašej tvorby v existencializme i lyrizovanej próze. Je to zrejme spôsobené veľkým tematickým rozpätím vašich textov. Od krehkých spomienok na detstvo až po krutosť vojny. Ktorá z týchto polôh – lyrická alebo ťaživo existenciálna – vám ako autorovi väčšmi vyhovuje?

– Spisovateľ si neurčuje, ako bude písať, realisticky, existenciálne, lyricky, či v jeho rozprávaní prevládne epika, alebo reportáž, dráma, satira, história atď. Jednoducho píše príbeh a na to použije všetky prístupy, ktoré príbehu pomôžu, aby bol zmysluplný, zaujímavý, pútavý, aby prišiel s čímsi novým, najmä tým, čo pomáha človeku byť človekom. V mojich vojnových románoch a novelách vraj cítiť značnú dávku ,,lyrizmu“ (Alexander Matuška ho nazýva ,,dielom básnickým“, teda poéziou).  Ja by som tento lyrizmus nazval vznešenosťou a silou mladého ducha. Krutosť vojny ale všetko kosí, hádže ho zo snov do reality, z lásky do nenávisti, zaraďuje ho k mŕtvym, a tým núti rozmýšľať aj o živote a smrti, o svojej existencii. Nuž asi z toho pramení zase môj ,,existencionalizmus“. Takto sa mi písalo od srdca, bez špekulácií a konštrukcií.

* Jedna z vašich prvých próz Hosť majstra Čerta využívala materiál historických povestí. Nelákala vás i potom neskôr tematika vzdialenejšej histórie?

– Nie, nelákala. História v mojej tvorbe sa začína pri ľudových (drevorubačských, uhliarskych a pastierskych baladách), pokračuje v prvej svetovej vojne (Vojenský zbeh) a končí sa v druhej svetovej vojne, ktorá je už tiež históriou, tak ako okupácia v roku 1968. Na Slovensku je dosť úspešných spisovateľov, ktorí celý život dolujú (niektorí aj ryžujú) zlato v slovenskej, vekmi zahrabanej histórii. Jedni z neho kujú kráľovské koruny alebo meče, prípadne vyrábajú národné šperky. Sú však aj takí, čo dolujú len preto, aby si mali z čoho upiecť svoj chlieb každodenný, aby prežili. Všetci to robia s rizikom, že ich napadnú štátom platení ,,šerifovia“, strážcovia národného pokladu a obvinia z krádeže alebo podvodu. Vďaka baníkom pera za to, čo robia. Ja na to nemám ani vedomosti, ani vlohy, ani chuť a silu. V slovenskej histórii som drevorubač, uhliar, pastier, vojak a trocha politik.

* V slovenskej literatúre máme málo príbehov, ktoré by sa kvalitou či kvantitou vyrovnali vašej epopeji. Myslíte si, že čas veľkých románov ešte príde?

– Príde, bo prísť musí! Literatúre a tvorbe celkovo sa doteraz neušlo nič z histórie jedinca, rodiny, národa, ľudstva, sveta, čoho by sa nebola zmocnila. Veľký román teda príde, ale bolo by dobre, keby ho už písal autor, ktorý túto dobu pre­žil a žije, no nie na výslní, ale ako obeť času, ktorá neprežívala a nežije v nežnosti a zamate oranžovej farby, ale znevažovaná, bičovaná v strachu putujúc na politickú Golgotu ku svojmu krížu.

 Miloš Ferko