Rozhovor so spisovateľom Petrom Pišťankom

 Koho pobodali v putike, ten všade vidí nože

Rozhovor so spisovateľom Petrom Pišťankom

Peter Pišťanek (28. 4. 1960) vyrástol a dodnes žije v Devínskej Novej Vsi. Študoval dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU, pracoval v reklame, od roku 1996 v softvérovej firme Gratex International na rôznych multimediálnych, internetových a marketingových projektoch. Knižne debutoval románom Rivers of Babylon (1991). Nasledoval súbor troch noviel Mladý Dônč (1993). Pokračovanie prvého románu vyšlo pod názvom Rivers of Babylon 2 alebo Drevená dedina (1995). Ďalšie diela: zbierka poviedok Sekerou a nožom (spoluautor Dušan Taragel, 1999), zbierky mikropoviedok Skazky o Vladovi (1995), Nové skazky o Vladovi (1998), Posledné skazky o Vladovi pre malých i veľkých (2002), záverečná časť trilógie Rivers of Babylon 3: Fredyho koniec (1999), Roger Krowiak (spoluautor, 2002), Recepty z rodinného archívu (2003) a výber z publicistiky písaný pre inZine a Domino Fórum Traktoristi a buzeranti (2003). Podľa románu Rivers of Babylon a podľa novely Muzika sa nakrútili filmy. Má rozpracované knižné duo Opitá kuchárka/Opitá cukrárka. Práve mu vychádza kniha o koňaku Živý oheň z vína.

• Skočíme do toho rovnými nohami. Peter Pišťanek, s ktorým práve robím rozhovor, je celkom iný Peter Pišťanek – maturitná otázka, autor trilógie Rivers of Babylon. Čo sa ti stalo?

– Nepovedal by som, že celkom iný Peter Pišťanek, ale je fakt, že písanie beletrie ma prestalo baviť, takže mi skôr sadne literatúra faktu a publicistika. Je to možno odzrkadlenie mojich preferencií ako čitateľa, že v posledných rokoch ma málokedy zláka nejaká iná kniha ako faktografická či náučno-populárna. Možno je to len prechodná fáza, ale zatiaľ sa v tejto novej koži cítim úžasne – a prvým výsledkom je aj moja nová kniha, z ktorej, dúfam, je tú pohodu cítiť.

• Nemyslela som zmenu zo spisovateľa na publicistu či autora literatúry faktu. To si bol aj pred desiatimi rokmi. Myslela som tú zmenu polohy. Ty, čo si písal drsňácke provokatívne texty, zrazu hovoríš o pohode! V tvojich predošlých knihách a textoch je všeličo, len nie pohoda. Tá bola akurát tak v textoch o tvojom dedovi. Tak ešte raz, čo sa ti stalo?

– Starnem a asi aj primerane senilniem. Čoraz menej vecí ma irituje, po čoraz menej veciach túžim, nachádzam radosť tam, kde mi ju predtým ani len na um nezišlo hľadať. Nejako som sa celý zjednodušil. Za to môžem ďakovať predovšetkým psychoterapii, na ktorú pomaly už tretí rok chodím, aby som dokázal zvládať svoju narcistickú poruchu osobnosti.

• Dokázal by si nejako v skratke vysvetliť, čo to je za porucha?

– Nie je to nič, na čo sa umiera. Keďže toto asi nie je psychologické okienko, navrhujem, aby si každý, kto by sa o to prípadne zaujímal, našiel narcizmus na internete. Alebo si prečítal Röhrovu knihu Narcizmus: vnútorný žalár. Narcistickú poruchu má veľká časť populácie, aspoň pokiaľ môžem súdiť podľa slovenských politikov a pseudocelebrít. Mne to však likvidovalo vzťahy, navyše ako vedľajší efekt sa po pár zlikvidovaných vzťahoch dostavila hlboká depresia, necítil som sa dobre vo svojom živote. To síce v podstate nikdy, ale tentoraz už išlo doslovne o život. Takže som sa rozhodol s tým niečo robiť a vyhľadať odbornú pomoc. Dobre som urobil. A to je asi tak všetko, čo na túto tému môžem povedať.

• Si si istý, že si urobil dobre? Teda, z pohľadu sebazáchovy, nie je o čom diskutovať, ale mňa to zaujíma z pohľadu tvojej tvorby. Počula som o prípadoch ľudí, ktorí sa odmietli ísť liečiť, lebo by potom síce konečne mohli žiť ako normálni ľudia, ale prestali by tvoriť. Nemáš pocit, že práve tá porucha ťa nútila tvoriť obdivuhodné texty?

– Mimochodom, jedným z príznakov narcistickej poruchy osobnosti je znížená schopnosť dešifrovať mimoverbálne, ale aj verbálne signály. Napríklad keď niekto povie ,,To je asi všetko, čo na túto tému môžem povedať", tak pre narcisa to nepredstavuje žiadnu relevantnú informáciu a ide ďalej ako buldozér, lebo ON CHCE.

Ale v pohode. Tamtá polarita, o ktorej hovoríš, samozrejme existuje. Lenže ak si človek dá na jednu misku váh možnosť, cítiť sa konečne vo svojom vlastnom živote príjemne a pohodlne, a na druhú misku schopnosť naďalej písať nejaké texty pre cudzích ľudí, tak to rozhodnutie je zrazu zázračne ľahké.

Stratí sa motivácia, ale schopnosť v zmysle remeselnej zručnosti ostane. Stratí sa nutkanie, potreba dávať von nejakú sebareflexiu, taký ten exhibicionizmus. Nebyť toho, že splácam všelijaké pôžičky a lízingy, asi by som sa úplne odmlčal. To však nejde. Živím sa tým. Remeslo, technika sa predsa nestratí. Prečo to nevyužiť, keď aj tak nič iné neviem? Tisíckrát radšej by som robil niečo z dreva alebo železa, ale chýbajú mi remeselné zručnosti, taká tá elementárna virtuozita, ktorú mám nadretú písaním.

Pokiaľ ide o tie – ako ty hovoríš – obdivuhodné texty, čo som kedysi vytvoril, nedávno som v rámci nejakej reedície robil korektúry starších poviedok a vôbec sa mi už nepáčili. Sú také hrubé, také nahrubo vytesané. Nemyslím tým neumelé, ale také... ehm... nízkodefiničné. Moje postavy len konajú a hovoria, nikde nie je ani len zmienka o tom, že by niečo prežívali a cítili. Prečo? Pretože ani ja som vtedy nič neprežíval a necítil, len hovoril a konal. A pozoroval. Uznám, že moje staré prózy majú hodnotu prenikavého pozorovania. Mimochodom, typické pre narcisov, všetci sme skvelí pozorovatelia.

• Mimochodom, to je tiež typické, že človek, čo navštevuje psychoterapiu, sa sám stáva naslovovzatým odborníkom a všade vo svojom okolí zrazu profesionálne diagnostikuje svoju vlastnú chorobu.

– A nielen vlastnú... Ale tu aspoň vidíš, aká je tá narcistická porucha medzi ľuďmi rozšírená, že sa dá diagnostikovať prakticky každému. Nie, samozrejme, nie som žiadny odborník na tieto veci, len úplne normálny, prostý, jednoduchý psychiatrický pacient. Koho raz pobodajú v putike, ten potom už všade vidí nože.

• Neviem, či je zas až toľko nožíkov všade, koľko vidíš ty, ale poďme radšej hovoriť o knihe, ktorú ti práve vydal Slovart a Gratex International. Uvedomuješ si, že vznikala takmer desať rokov? To už by bol aj celkom kvalitný koňak, nie?

– Hej, hrozne ten čas letí, však? Dlho to trvalo i preto, lebo pracujem veľmi pomaly. Knihu som schopný ,,nadrásať“ za mesiac, ale potom nastupuje tá najdôležitejšia práca, ktorú mám, mimochodom, najradšej, starostlivé vyvažovanie viet, presúvanie slovíčok, dolaďovanie jemných významových odtienkov, vyhládzanie a leštenie textu. Výsledok potom pôsobí plynulo, ako keby bol spontánne odpálený od boka. Naopak, veci, ktoré sú naozaj spontánne odpálené od boka, bývajú vo výsledku zväčša hrozne kostrbaté. To je taký paradox, ktorý si väčšina čitateľov neuvedomuje, ale prečo by si mali?

* Lenže pri tejto knihe nešlo len o dlhokánske dolaďovanie slovíčok, ale aj o dolaďovanie samého nosiča informácií, nie?

– Bol to projekt, ktorý neustále menil podobu. Pôvodne to mal byť interaktívny CD-ROM. Ale multimédiá po veľkom boome zažili prepad a navyše morálne veľmi rýchlo zastarávajú. Veď si len zober, že trebárs desať rokov starý disk už pomaly nemáš ako otvoriť. Naproti tomu kniha sa dá bez problému čítať aj po päťdesiatich rokoch.

Ako knihu som to mal v hlave minimálne od roku 2000. Nechcel som napísať nejakú suchú encyklopédiu, ale príjemné, zábavné rozprávanie. Takú knižku, čo by sa dala otvoriť na ktoromkoľvek mieste a čítať spredu dozadu, aj naopak. Stále som však nejako váhal. A bol by som váhal dodnes, keby mi v júni 2005 moji šéfovia v Gratexe neponúkli, že finančne podporia vznik tej publikácie, len nech už si konečne sadnem na zadok a napíšem to. Takže som si sadol na zadok a napísal ju.

• Počkaj, sadol na zadok. Najprv si sadol do auta s mojím bratom a vyrazil do Francúzska! Bolo to vôbec potrebné? Veď už predtým si bol expert na koňaky a máš na to aj nejaké certifikáty a diplomy.

– Bolo, ale o tej fáze zberu materiálu a ciest po juhozápadofrancúzskom vidieku som nechcel veľa rozprávať, lebo tá je podrobne opísaná v knihe, a tvoj brat Roman sa tam skloňuje v každom páde.

O alkohol som sa zaujímal prakticky od detstva, jeden dedo krčmár, druhý vinohradník, už ako malý chlapec som vedel rozoznávať značky liehovín, s jedným dedom som si dával čaj s rumom a druhý mi vždy, keď sme sa u nich v nedeľu cestou z kostola tradične zastavili, nalial za náprstok červeného vína. Preto som taký vysoký, mocný a zdravý. Tak ako iní zbierali známky, ja som zbieral etikety z alkoholov, zapojil som do toho celú rodinu, ešte aj rodičia mi ich nosili od nich z tehelne, kde pracovali ako... dnes by sa povedalo že manažment. Žiaľ, boli to samé bulharské biele vína s gajdošom na etikete. To strýko, ktorý bol zamestnaný tamtiež, ale na odbyte, bol iný grand, samé brandy, whisky, vodky a likéry – vďaka nemu som raz do zbierky dostal aj etiketu z koňaku Hennessy a platonicky som sa do koňakov zaľúbil. Stále som trčal v otcovej knihe Miešané nápoje od Viléma Vrabca a predstavoval som si tie chute.

Našťastie, moja láska k liehovinám je dodnes skôr platonická, takže som sa nestal alkoholikom. Ale trochu som sa v alkohole vyznal, vedel som oceniť dobré víno a mal som cit pre miešané nápoje. Whisky som prišiel na chuť v cez kamaráta, ktorý bol jej znalcom a milovníkom.

* A kedy si o alkohole začal písať?

– Raz potrebovali v dnes už neexistujúcom časopise Kankán článok o whisky a spomenuli si na mňa. Napísal som, článok vyšiel, a v tom momente som sa stal akože odborníkom na whisky. To si všimol ktosi v dnes už rovnako neexistujúcej firme Seagram, tak ma vyslali do Kentucky na festival bourbonu. Po návrate som napísal ďalšie články, už trochu fundovanejšie. Dovliekol som si za kufor kníh o whisky, vo voľnom čase som študoval. A degustoval. Onedlho ma pozvali z Martellu, že vraj keď tak vychvaľujem whisky, asi nepoznám koňak. Strávil som vo Francúzsku u Martellov veľmi intenzívny týždeň, vrátil som sa ako koňakový fanúšik. Moje články o koňaku si vystrihovali čašníci. Tak sa to začalo. Keď som v Gratexe navrhol ako projekt encyklopédiu liehovín na CD-ROMe, moji šéfovia sa toho chytili, a s Romanom sme vycestovali do Francúzska a potom ešte do Škótska. A potom som sa tam ešte párkrát vrátil, rovnako ako do Kentucky. Takže mám zážitkov i skúseností na ďalších zopár kníh.   

• Dúfam, že tie ďalšie nebudeš chystať tak šialene dlho!

– Budem. Desať rokov iste nie, ale nejaký čas to iste potrvá. Čokoľvek sa urobí dostatočne dobre, urobí sa zároveň aj dostatočne rýchlo.  

• V tvojej koňakovej knihe Živý oheň z vína nie sú žiadne fotografie. To je zámer?

– Áno, samozrejme. Dlho sme hľadali štýl a tón tej knihy, nechceli sme, aby to bola obsahovo a vizuálne ďalšia z tých lesklých farebných publikácií o alkohole. Chceli sme, aby sa odlišovala, aby pôsobila... (dlho premýšľa nad vhodným výrazom)... starobylejšie. Spolu s výtvarníčkou Katkou Slaninkovou sme napokon dospeli k predstave perokresieb, ktoré by vzdialene pripomínali rytiny. Inšpirovali ma pôvodné ilustrácie k Balzacovým rozmarným poviedkam alebo k verneovkám, vrátane citácií z knihy pod obrázkom. Staré ilustrované lexikóny a encyklopédie. A tiež klasická Collinsova učebnica angličtiny s krásnymi perokresbami pripomínajúcimi kliparty. Slaninkovej stačilo len naznačiť a ďalej už išla sama.

• A prečo si vlastne zmenil dvorného ilustrátora? Danglár sedí menej tvojej novej osobnosti ako Slaninková?

– Nemám dvorného ilustrátora. Danglár sa hodil do beletrie, ako som ju písal, bolo to vtipné a svieže. Slaninková mi ilustrovala iné knihy, ktoré boli žánrovo blízke zasa jej naturelu. Páči sa mi na nej, že nemá len jednu polohu, ktorá časom zovšednie, ale volí si polohu a štýl vždy podľa charakteru predlohy. Ale v zásade si viem predstaviť svoje knihy aj bez akýchkoľvek ilustrácií. Žiadny výtvarník mi nikdy v živote nedohodil žiadny kšeft, tak prečo by som ja mal večne dohadzovať kšefty výtvarníkom?

• Už si naznačil, že máš materiál na ďalšie knihy, tiež že sa chystá Opitá kuchárka a cukrárka. Je to všetko beletrizované rozprávanie, ale beletria to nie je. Fakt nemáš v šuflíku žiaden námet na knihu, ktorú by si vytiahol, keby ti chcel niekto, napríklad nejaký vďačný výtvarník, dohodiť dobrý kšeft?

– Námetov mám samozrejme niekoľko, ale aj najlepší námet sám osebe nie je ničím, pokiaľ človeku chýba chuť a vôľa na remeselne precízne spracovanie. Momentálne sa skôr vyžívam v krátkych publicistických žánroch. Mám stálu rubriku v magazíne Eva, pravidelne píšem články pre internetový magazín T-Station a na www.realshop.sk mám blog a v ňom články o spolunažívaní s reprodukčnou technikou a informačnými technológiami a neskôr možno aj o reprodukovanej hudbe. Veď i ty sama rada vravievaš: Všetko je hlúposť, pokiaľ sa to dobre nenapíše.

Tak nech ti to dobre píše. Ďakujem za rozhovor

Elena Akácsová