Je mi súdené žiť svoje stratené roky

Márius Kopcsay sa narodil sa v roku 1968, žije v Bratislave aj so svojou rodinou (manželka a dvaja synovia, desať a jeden a polročný). V súčasnosti je vedúcim vnútropolitického oddelenia denníka Národná obroda. Poviedky publikoval časopisecky najmä v literárnej prílohe PULZ a v Revue aktuálnej kultúry RAK. V roku 1998 sa zúčastnil súťaže Jašíkove Kysuce, potom bol trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, vypisovanej vydavateľstvom L.C.A. (z toho raz získal prémiu a raz Cenu poroty), následne tri razy pôsobil v tejto súťaži ako člen poroty. Za debutovú zbierku poviedok Kritický deň (1998) získal Cenu Ivana Kraska. V týchto dňoch mu vychádza druhá zbierka poviedok pod názvom Stratené roky.

Je mi súdené žiť svoje stratené roky

Rozhovor so spisovateľom, publicistom a hudobníkom Máriusom Kopcsayom

Narodil sa v roku 1968, žije v Bratislave aj so svojou rodinou (manželka a dvaja synovia, desať a jeden a polročný). V súčasnosti je vedúcim vnútropolitického oddelenia denníka Národná obroda. Poviedky publikoval časopisecky najmä v literárnej prílohe PULZ a v Revue aktuálnej kultúry RAK. V roku 1998 sa zúčastnil súťaže Jašíkove Kysuce, potom bol trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, vypisovanej vydavateľstvom L.C.A. (z toho raz získal prémiu a raz Cenu poroty), následne tri razy pôsobil v tejto súťaži ako člen poroty. Za debutovú zbierku poviedok Kritický deň (1998) získal Cenu Ivana Kraska. V týchto dňoch mu vychádza druhá zbierka poviedok pod názvom Stratené roky.

* V názvoch oboch tvojich kníh je zakódovaný nedostatok. Naozaj ti najviac chýba čas?

-- Asi každý ho má menej, než by ho chcel mať. Navyše čas má nepríjemnú vlastnosť – nedá sa vrátiť. Peniaze z ukradnutej peňaženky môžem znovu zarobiť alebo hoci aj vyhrať, premeškaný, stratený čas je však nenávratne preč – aj keď to neznamená, že musí byť úplne premárnený. V mojom, dajme tomu strednom veku, začínam vnímať, že čas nám vyhradený nie je neobmedzený, nie je ho nevyčerpateľne veľa. Mali by sme ho využívať rozvážne, čo je často v protiklade ku skutočnosti. Možno tento pocit sa dostal aj do názvu mojej poslednej knihy. Hoci nie je presne o tejto téme, spoločným menovateľom súboru poviedok sú rôzne obdobia ľudského života. Trochu zveličene možno hovoriť o stratených rokoch. Hrdinovia príbehov majú často pocit, že ich rovesníci sú úspešnejší, že oni musia dobiehať svoje vlastné súkromné meškanie. Ale možno som mal trochu detinskú chuť pohrať sa s názvom, na Kritický deň logicky nadväzujú Stratené roky.

* Nazdávaš sa, že pocit stratených rokov je skôr tvoj osobný alebo generačný?

-- A priori nemám pocit generačnej spolupatričnosti alebo súnáležitosti. Iste je tu zjednocujúci faktor generácie, ktorá študovala ešte za minulého režimu a bola vrhnutá do úplne novej, kapitalistickej praxe. Tí, čo dnes študujú, musia mať celkom iné pocity. Od útlej mladosti čerpajú informácie cez internet, učia sa jazyky, cestujú do zahraničia a podobne. Generácia, ktorá posledná vyrástla v minulej ére a zažila zlom hneď na začiatku praxe, má istý hendikep, ale nerád by som sa naň vyhováral.

* Už rok po nežnej revolúcii som počul slová o stratenej generácii...

-- Každý si to o sebe môže niekedy myslieť. O stratenosti by skôr mohla hovoriť generácia, ktorá vyrástla po 2. svetovej vojne, alebo počas nej a vzápätí ju prevalcovala komunistická mašinéria. Seba nepovažujem za príslušníka akejkoľvek stratenej generácie.

* V čom sa nachádzaš, čo ťa pri tvorbe najväčšmi určuje? Priestor, čas, myšlienky, zamestnania...

-- Najviac ma ovplyvňuje osobná skúsenosť. Z tohto pohľadu žijem vlastne konvenčný život. Mám manželku, dve deti, novinársku profesiu, ktorá je pomerne prozaická. Myslím si, že dnešná novinárčina nie je natoľko intelektuálska, ako bola v časoch povedzme Karla Čapka. Je v nej viac remesla. Na druhej strane žijem v prostredí, voči ktorému cítim množstvo výhrad. Nechcem to konkretizovať politicky, ale všeobecnejšie, ako spoločenský problém. Žijem v spoločnosti, v ktorej sa ťažko uplatňuje spravodlivosť, v ktorej neplatia bežné pravidlá slušného spoločenského správania, ba ani len pravidlá cestnej premávky, z ktorej vymizla kultúra, úcta k prostrediu, solidarita. Človek, ktorý je trošku vnímavý, nemôže byť s takýmto prostredím spokojný – nie v rovine angažovanosti, ale jednoducho sa v ňom nemôže cítiť dobre. Po vydaní predchádzajúcej knihy som hojne dostával otázky o outsiderstve. U nás sa často vyskytuje presvedčenie, že ak autor zobrazí hrdinu, ktorý je v konflikte so svojím okolím, je s niečím nespokojný, alebo sa dokonca pre to cíti ako outsider, že naozaj aj outsiderom je. Ale ono môže to byť aj opačne, nemusí byť v neporiadku hrdina, ale spoločnosť.

* Spomenul si, že si konzervatívnejšie ladený. Ako sa to zhoduje napríklad s netradičnou hudobnou skupinou Slovenská populárna hudba, v ktorej si jediným členom?

-- To je tak trochu nevyhnutnosť. Z núdze cnosť. Za mladi som mal hudobné ašpirácie, nestretol som však ľudí, ktorí by hudobne cítili podobne ako ja. Nikto so mnou nechcel hrať. Pred niekoľkými rokmi som vymyslel, podľa mňa, celkom vtipný názov pre hudobnú skupinu. Nemôžem za to, že v nej zatiaľ nikto iný neúčinkuje okrem mňa. Nepatrím do šoubiznisu, jednočlennosť ma preto netrápi. Nebránim sa, keby časom do skupiny prišli ďalší ľudia. Hudba pre mňa nie je len formálna záležitosť. Dnešný rozmach počítačovej éry mi umožnil vytvoriť si konečne malé nahrávacie štúdio a vytvárať si hudbu podľa vlastných predstáv. Dokonca som s takto pripraveným hudobným programom aj verejne vystúpil na tohtoročnom Hodokvase.

* Uvažoval si aj o prepojení hudby a literatúry, alebo budú u teba obe umenia žiť osve vlastnými životmi?

-- Hudba je oveľa pocitovejšia ako slová. V písaní som o čosi ďalej, keďže som publikoval, v hudbe len teraz nachádzam svoje sebavyjadrenie. Pred približne dvanástimi rokmi som mal aj v tejto oblasti väčšie ambície, ale ani hardvér, ani softvér neboli natoľko dostupné, aby som ich mohol realizovať. Dnes sa však hudba produkuje a šíri oveľa lepšie ako kedysi. Svety hudby a literatúry som sa pokúsil experimentálne spojiť napríklad práve na už zmienenom Hodokvase. Sčasti cez počítač a sčasti naživo som hral hudbu, ku ktorej som čítal ukážky zo svojich poviedok. Čosi ako literárno-hudobná diskotéka. Rád by som sa k tomuto útvaru ešte vrátil. Hudba a prozaické slovo je zaujímavá kombinácia, pre ktorú je napríklad ideálnym médiom rozhlas. Nemyslím pritom na relácie, kde diváci volajú a vyberajú si pesničky na želanie, ale klasické literárne pásma a hry. S Jozefom Chmelom, keď bol ešte hercom divadla Stoka, sme v rádiu Ragtime pripravovali reláciu Depresia – on čítal literárne ukážky, ja som vyberal pesničky. Dodnes mám mnohé z týchto relácií nahrané a je to milé, keď si ich človek pustí doma alebo pri ceste autom.

* Technika ti umožnila lepšie sa realizovať v hudbe. Možno nájsť paralelu aj v literatúre, v tvojom písaní?

-- Píšem na počítači, samozrejme. Stroj bol veľmi milý. Do roku 1996 alebo 1997 som vyťukával aj ja doma na písacom stroji. Písal som vtedy články pre jedny české noviny, chodil som ich faxovať na verejnú faxovú stanicu na poštu, potom mi dali domov fax, ušetril som si cestovanie. Písací stroj má čosi do seba. Človek ide po ulici a zrazu niekde počuje klopkať písací stroj. Je to ako zvuk parnej lokomotívy, je krásny. Predstavujem si človeka, ktorý za tým strojom sedí a niečo tvorí. Počítač má zase iné prednosti, nemusím meniť papier, prečítať si po sebe hneď každú stránku, opraviť ju, môj výtvor je zapísaný kdesi na disku a dá sa s ním pracovať. Počítač je komfortnejší. Napriek tomu mám jednu úchylku: rád píšem v programe T 602. Má stabilný typ písma, normostrana sa ľahko vypočíta. Dobre sa v ňom píšu texty, ktoré sa ďalej graficky v novinách alebo inde zalamujú.

* Pracuješ v printových médiách. Tie sa zobrazujú v istej grafickej úprave. Máš pri písaní svojich príbehov predstavu o tom, ako by mali byť graficky zalomené, upravené?

-- Takmer vôbec nie. Nechávam to na profesionálov. Moju zbierku Stratené roky ilustroval výtvarník Igor Ondruš a musím sa priznať, že ma jeho kresby okamžite oslovili. Vďaka nim kniha získava nový rozmer, pre mňa až prekvapujúco silný. Musím však dodať, aby niekto nepovažoval moju odpoveď za neúplnú: keď som sa chystal vydať Kritický deň, využil som príležitosť istej anarchie, nikto mi nediktoval, ako má kniha vyzerať, a na obálku som použil autentickú fotografiu z rodinného albumu. Fotografia zachytáva môjho starého otca, ktorého omylom cvakol fotoaparát pri rodinnej oslave. Ako sa vraví: cvaklo to. Výstava v tomto duchu sprevádzala aj krst knižky v divadle Stoka. Každý má v rodinnom albume tie milé, ale technicky absolútne nevydarené zábery: postavy malé ako mravce, rozseknuté pozadím, niekomu presne spoza hlavy vyrastá kytica kvetov... Tieto obrázky som doma pozbieral, dali sme im pasparty, názvy, malo to skrátka všetky znaky serióznej výstavy, aj keď fotografie boli príšerné. Išlo o jednorázovú recesiu, v takejto tradícii sa nedá pokračovať.

* Dnes už klasická otázka: práca v novinách a umelecká činnosť. Nebýva niekedy problémom odosobniť sa od všetkých nánosov novinárčiny?

-- Hrozia mi najmä jazykové zlozvyky, novinársky jazyk je stereotypnejší, i keď jasnejší a zrozumiteľnejší. Nesmú sa v ňom napríklad opakovať slová, kým v umeleckej próze je to povolené. Môj hlavný problém spočíva však v tom, že keď celý deň pracujem so slovom, s počítačom, večer sa mi už nechce. Po novinárskej práci nie je písanie ideálnym relaxom. Človek si radšej zapláva, pozerá televíziu. Na prózu sa ťažšie hľadajú sily i čas. A napokon aj oko je unavené.

* V protiklade ku Kritickému dňu -- ako by si charakterizoval pre teba ideálny deň?

-- Ťažko si ho vysnívať. Jednoduchšie je pre mňa zaloviť v pamäti, spomenúť si. Napríklad na posledný deň tohtoročných prázdnin, mal som posledný deň dovolenky, môj syn zase posledný deň prázdnin, nuž sme šli na celodenný výlet. Prešli sme 37 kilometrov, trochu sme to prehnali, v závere nás dopredu hnala už iba zotrvačnosť...

* Desaťročný syn???

-- Je navyknutý. Už keď bol malý sme často spolu chodievali na dlhé prechádzky, ako štvorročný prešiel dvadsaťkilometrovú trasu vo Vysokých Tatrách... Ale aby som sa vrátil k ideálnemu dňu: Bolo pekné počasie, v lese málo ľudí, dokonca sme v kroví počuli diviaka, ale neobjavil sa, bol veľmi opatrný. Zážitky z prírody, z dovoleniek patria k súčastiam mojich ideálnych dní.

* Keby si takýto ideálny deň opísal vo svojej tvorbe, bol by pre mnohých tiež ideálny, alebo by ho považovali za deň outsidera?

-- To je trefná otázka. Mám dobrého kamaráta, ktorého najväčšou túžbou je prežiť deň, v ktorom by sa nemusel od auta vzdialiť na viac než päťdesiat metrov. On by môj ideálny deň určite nepovažoval za ideálny pre seba. Koľko ľudí, toľko chutí. K podotázke, či by samotný pozitívny zážitok bol vhodnou témou na spracovanie: Sám osebe Nie. Keby som takýto deň opísal, bola by to pekná slohová úloha na tému zážitok z prázdnin. Písavali sme ich pravidelne na začiatku každého školského roka. Možno v názore, čo považovať za kritický deň, sa ľudia dokážu zjednotiť, ale ideálne a pozitívne zážitky sú oveľa intímnejšie, tam sme každý individuálnejší.

* Vráťme sa v závere k začiatku: Chyby v čase v názvoch tvojich dvoch kníh by teda mali pritiahnuť čitateľov väčšmi ako keby si bol napísal knihy Ideálny deň a Nájdené roky...

-- Každý má svoje individuálne meškanie. Carl Gustav Jung mal teóriu, parafrázovane, že človek má v sebe plán svojej individuácie, svojho naplnenia. Je nám súdené, aby sme vyrástli, založili sme si rodinu, splodili potomstvo, zrejme ako moderní ľudia niečo dokázali a dožili sa potom pokojnej staroby, vo finále zavŕšili nadobudnuté skúsenosti. Každý sa pritom môže ocitnúť v situácii, keď sa mu zdá, že oproti svojmu vnútornému plánu mešká a každý sa kvôli tomu môže dostať do veľkých napätí. Akoby v nás tikali prísne hodiny. Naša duša, naše nevedomie nás na meškanie nezriedka upozorňuje. Pred pár rokmi, som napísal niekoľko textov, ktoré zachytávajú túto skúsenosť, vracajú sa do rozličných období nášho života, do detstva, mladosti. Tieto poviedky sa stali osnovou zbierky Stratené roky. Zároveň ma teší, že moja druhá zbierka je trochu koncepčnejšia v porovnaní s prvou. Musím sa priznať, že poviedky, na ktorých pracujem teraz, sú zasa trochu iné, majú iné témy aj iný štýl spracovania.

* Máš pocit, že v niečom svoj vnútorný čas predbiehaš?

-- Bohužiaľ nie. Možno niektoré skúsenosti som získal skôr, než by zodpovedalo môjmu vnútornému času. Skúsenosti sú však neviditeľná vec, netreba ich všetky zviditeľňovať.

Pripravil Ľuboš Svetoň

Foto archív M. K.