Rozhovor so spisovateľom a publicistom Ivanom Szabóom

Literatúra faktu ma obrala o fantáziu

Rozhovor so spisovateľom a publicistom Ivanom Szabóom

PhDr. Ivan Szabó (9. júl 1939), spisovateľ literatúry faktu, publicista. Vyštudoval Pedagogickú fakultu v Nitre, no väčšinu profesionálneho života bol redaktorom v rozličných periodikách. Je autorom takmer dvoch desiatok kníh literatúry faktu z rozličných oblastí. Písal o histórii slovenského motorizmu, o letectve, o zbojníkoch, o folklóre. Je autorom niekoľkých kníh krimipríbehov. Za knihu Vzácne návštevy Bratislavy (spoluautor L. Švihran) dostal Cenu Egona Eervina Kischa (2005) a roku 2006 Cenu Vojtecha Zamarovského „za trvalý prínos do literatúry faktu“.

* Charakteristickým znakom tvojej doterajšej životnej cesty bolo veľa zmien. Uvedomuješ si to?

– Dobu, do ktorej som sa narodil, som si nevyberal. Bolo to pár mesiacov po vzniku Slovenského štátu a pár mesiacov pred začatím svetovej vojny. A tak som už v ranom detstve poznal, čo je strach, po vojne zasa eufóriu z čohosi nového, čo tu vznikalo, napokon ma neobišlo ani sklamanie z toho, čo sa dialo, keď sa do všetkého miešala ideológia. Potom prišiel nový začiatok, eufória z nového a napokon zasa prišiel určitý druh skepsy, keď som si uvedomoval, že ideálne podmienky života neexistujú. Reálny je tu iba človek, ktorý rezignuje na život, alebo bude žiť. Od detstva som mal určité ambície, keď chceš, novinárske alebo spisovateľské, a celý život som smeroval k tomu, aby som ich naplnil. Už na základnej škole (vtedy ľudovej, potom národnej, napokon osemročnej) som písal verše pod vplyvom Dominika Študňu-Zámostského, s kamarátmi som vydával rukou písaný časopis Uličník, prvú báseň mi uverejnili v Ohníku roku 1953. Na tie časy mala aktuálny názov Brigádnici. Poslal som ju do Ohníka, napísali mi, že na uverejnenie sa nehodí. Prešiel rok a uverejnili ju. Už vtedy som získal presvedčenie, že kvalita básne narastá priamo úmerne s časom, ktorý strávi v redaktorovej zásuvke. V tom čase som napísal viacero básní, jednu z nich viem naspamäť a na každoročných výjazdoch s BIBIANOU na Dni detskej knihy ju na besedách recitujem. Napísal som ju ako jedenásťročný a deťom na besedách prízvukujem, že ak sa chcú stať literátmi, je najvyšší čas začať. Samozrejme, moje veršovanie bola iba hra, hoci Jano Šimonovič, ktorý maturoval rok po mne na „jedenásťročenke“ v Hlohovci, mi už vtedy vravel, že moja poézia je lepšia ako moja próza. Ach, kdeže tie lanské snehy sú?

* V rokoch 1956 – 1959 si bol poslucháčom Chemickej fakulty vtedajšej Slovenskej vysokej školy technickej, po troch rokoch si z nej „zdrhol“ na Pedagogickú fakultu v Nitre, kde si roku 1963 skončil štúdium slovenčiny, dejepisu a výtvarnej výchovy. Učil si na ZŠ v Bánove a napokon si sa stal novinárom. Prečo si zamenil techniku za pedagogiku a učiteľstvo za novinárstvo?

 – Otec pracoval ako destilatér v leopoldovskom liehovare. Páčili sa mu biele plášte chemických inžinierov, myslel si, že by pristali aj synovi. Otec zomrel mladý, rok pred mojou maturitou a myslel som si, že splním jeho želanie. Nesplnil som ho. Na nitrianskej pedagogickej fakulte profesor Ján Kopál dal postupne dohromady spoločenstvo mladých literátov a výtvarníkov (P. Andruška, M. Grznárová, V. Obert, T. Platzner, I. Szabó, I. Sulík, J. Škraban, K. Spišák, S. Štepka). Výsledky tvorby sme prezentovali najskôr na nástenných novinách, neskoršie v piatich literárnych zborníkoch Zo svitania. Tridsaťtri mesiacov som učil. Rád. Najradšej sloh. Učil som žiakov, že písanie je aj remeslo. Jeho základom sa dá naučiť. Aj na základnej škole. Pred písaním slohu som žiakom pripomenul, že slohová práca okrem úvodu, jadra a záveru musí obsahovať priamu reč, prirovnanie, prívlastky a opakovanie slov... Kto počúvol, napísal dobrú slohovú prácu, pravda, občas niektoré prirovnania v nej vyzneli humorne. Istá žiačka napísala, že jej sestra nosí ponožky červené ako sovietska zástava. Zasadil som strom (28. októbra 1968 v školskom parku lipu), splodil syna (potom aj druhého), no nepostavil som dom. Na konkurz som sa prihlásil do Kamaráta. Osobne ma v redakcii nepoznali, no už predtým mi uverejnili poviedku. Už predtým som mal jeden pokus zmeniť profesiu. Chcel som diaľkovo študovať dramaturgiu ma VŠMU. Na dekanáte mi povedali, že to nie je možné, pretože nepracujem v odbore. Popri učení som písal do Hlasu nitrianskeho okresu recenzie na hry uvádzané v krajovom divadle. Bol som mladý a kritický. Raz si ma zavolal šéfredaktor a povedal mi: „My nepotrebujeme odradiť divákov od návštevy divadla, my ich potrebujeme do divadla dostať.“ Takže už v mladom veku mi niekto zatupil kritické ostrie.

* Zavčasu si začal publikovať v Mladej tvorbe, tvoje poviedky vyšli v zborníkoch Rozkvet (1961), Zo svitania (1960 – 1969) a Doma (1976). Knižne si debutoval cestopisom Sibírska mazaika (1979) a potom si sa venoval náučno-encyklopedickým knihám pre deti a mládež. Zmena žánru a zároveň i adresáta. Nebol si predtým aj súdničkárom?

– Hovoril som si, že som časopisecko-zborníkový poviedkár. Nikdy som ich však nepozbieral do zbierky. Bol som voči sebe kriticky a nesmelý. Potom som sa stal novinárom a začal som pracovať s faktami. Fabulovanie a vymýšľanie príbehu ustúpilo do úzadia. Fakty ma opantali a ja vravím, že ma svojím spôsobom obrali o fantáziu. Okrem toho v novinách a časopisoch je rýchlejší obrat ako v krásnej literatúre. Často trvá roky, kým sa kniha zjaví na pultoch. A ja som bol netrpezlivý. Cestovať za reportážami ma veľmi bavilo. Noví ľudia, ich osudy a rýchla realizácia produktu. Nie ja som čakal na uverejnenie príspevku, ale časopis čakal na mňa. A pokiaľ ide o moje knihy, väčšina z nich (najmä tých pre mládež) vznikli na základe spolupráce s časopismi. V časopise Ohník som uverejňoval seriály (o autách, o lietadlách) a na ich základe vznikli „náučno-populárne knihy.“ Napokon aj knihy krimipríbehov mali základ v časopisoch. Myslím si, že na Slovensku je len málo súdov, väzníc či okresných policajných oddelení vyšetrovania, ktoré som nenavštívil. Uverejnil som hádam okolo tristo súdničiek, krimipríbehov či článkov o kriminalite. Z nich sa asi tretina ocitla v samostatných knihách. Hoci ma literatúra faktu obrala o fantáziu, našiel som v nej čosi inšie: čaro hľadania faktov, prenikanie za ich často nepriestrelnú oponu. Pátral som po súvislostiach a poznal som slasť z ich nachádzania. Zaujala ma história. Nie tá veľká učebnicová, ale malá, nie vždy badateľná, no vždy dokresľujúca veľké udalosti histórie. Mnohokrát som od kolegov počul, že knihy sú ako deti a spisovateľ ich má všetky rovnako rád. Ja nie. Najväčšmi si cením tie, ktoré priniesli do literatúry faktu tematicky čosi nové, čo v nej nebolo. Takou bola kniha o osude pilota Andreja Kvasa, ktorý prvý usporiadal letecké dni nad naším územím, či osudy primášov očarujúcich hudbou mnohé kráľovské dvory.

* Prvé roky 21. storočia sú pre tvoju tvorbu najplodnejšie: Zabudnuté volanty: zaujímavosti o počiatkoch motorizmu (Epos 2002), Slovenské strašidlá od A po Ž (Štúdio humoru a satiry 2003), Pasca na sobášneho podvodníka: krimipríbehy (Prospero 2002), V zajatí rýchlych kolies: rozprávanie o ,,lietajúcom advokátovi“ JUDr. Ivanovi Friedlovi (Prospero 2003) a vo vydavateľstve Štúdio humoru a satiry vydané Osudy slávnych zbojníkov (2004) a Príbehy primášov (2008) či Tanečník z Východnej Janko Petrenka (2008). Aj ja mám najradšej príbehy o ľuďoch a ľudských osudoch. Ako si ich objavoval?

– Ako novinár som bol nútený pravidelne písať články, reportáže, riporty, fejtóny, stĺpčeky... Ročne to bolo hádam tristo, štyristo rukopisných strán. Pravidelne som písal aj vtedy, keď ma neobišli aj nejaké redakčné funkcie. Potom roku 2000 prišla „voľná noha“, ktorú človeku nadelia po šesťdesiatke. Roky pribudli, so všeličím som sa rozlúčil, no potreba písať mi zostala. Nestačí napísať jednu či dve knihy, človek je profesionálom, keď má v sebe motor, ktorý ho núti sadnúť si za počítač a písať a písať. Písať o ľudských osudoch ma vždy lákalo. Lákali ma príbehy ľudí, ich jedinečnosť. Často som musel konštatovať: to nevymyslíš, to vymyslí len život! Príbeh v cudzom osude treba objaviť, vydolovať. Aby sa ti to podarilo, musíš vytvoriť atmosféru dôvery medzi tebou a „objektom“. Iba dôvera ti pomôže nazrieť do cudzej duše. Ťažšie je, keď píšeš o niekom, kto tu už nie je. Tu musíš kľúčom dôvery odomykať spomienky iných, dokumenty, články z dobovej tlače, dávne knihy a pod. Prezradím na seba: hrabať sa v cudzom vnútre, v cudzom osude je pre mňa prijateľnejšie, ako prehrabávať sa vo vlastnom ja. Spisovateľ umeleckej literatúry to robiť musí. Možno aj preto som sa ním nestal. Škriabať si vlastnú dušu a ponúkať ju verejnosti v románe či novele, to mi nevonia.

* Veľkú časť svojej doterajšej tvorby si venoval deťom a mládeži. Aj v budúcnosti mieniš svoju pozornosť orientovať týmto smerom?

– Tvorba pre mládež vyplynula z mojej spolupráce s časopisom Ohník v 70. a začiatkom 80. rokov (Slávni piloti, konštruktéri a kozmonauti, 1979 či Svet na pneumatikách, 1986, obidve vyšli v Mladých letách). Mladému čitateľovi sú určené aj Slovenské strašidlá... či životopisná kniha o Andrejovi Kvasovi Bosý pilot. A potom Rozprávky na kolesách. Tie vznikli popri mojich „motoristických“ knihách. Pri hľadaní materiálov k nim som natrafil na rozličné zaujímavé epizódy (prečo sa auto Mercedes volá Mercedes, prečo musela pani Benzová so synmi tajne cestovať na aute svojho manžela vynálezcu Carla Benza a pod.). Boli to príbehy, ktoré sa priam núkali na voľnejšie spracovanie. Mladý čitateľ by mohol siahnuť aj po Osudoch slávnych zbojníkov... A aká je budúcnosť mojej mládežníckej tvorby? Nápady mám, mám čosi aj rozpracované... Vieš, čo mi zišlo v súvislosti s literatúrou faktu  pre deti a mládež na myseľ? Nuž na Slovensku tuším nejestvuje autor, ktorý sa ňou systematicky zaoberá. Veď vieš, že aj ja si do tejto oblasti iba občas odskočím z literatúry faktu pre dospelých. Možno je to tým, že autor pre deti a mládež musí byť nielen vedomostne dostatočne podkutý v téme, o ktorej píše, ale musí mať aj dar text zrozumiteľne a pútavo mladému čitateľovi podať.

* Aké postavenie má literatúra faktu v súčasnosti, keď internet ponúka záplavu faktov?

– Literatúra faktu je dynamicky rozvíjajúca sa oblasť literatúry. Preto za ňou trocha pokrivkáva aj  literárna teória. Občas si medzi sebou zažartujeme: nevieme, čo literatúra faktu presne  je, no hlavná vec, že ju vydavateľstvá vydávajú a čitatelia čítajú. Našimi čitateľmi sú predovšetkým muži, ktorým je racionálne či iné exaktné myslenie bližšie a nesiahajú tak často ako ženy za romantikou či tragikou románov a noviel. Ale v nákladoch ženským románom nekonkurujeme. Z vlastnej skúsenosti viem, že vydavatelia siahnu po atraktívnom knižnom titule radšej ako po titule „užitočnom“, potrebnom  dajme tomu z hľadiska spoločnosti. Na „užitočný“ titul môže vydavateľstvo dostať peniaze aj z ministerstva kultúry. Atraktívny titul si na seba zarobí. Samozrejme, mám aj neúspešné pokusy s ministerskými komisiami... Nebudem o nich hovoriť, lebo knihy majú svoje osudy – ak im je súdené, tak svetlo sveta uzrú. Kniha Bosý pilot vyšla až po sedemnástich rokoch – a to len pre samoľúbosť riaditeľa vydavateľstva (ktorého nepoznám, nikdy som ho nevidel).

* Poznáme ťa aj ako výtvarníka, napokon študoval si aj výtvarnú výchovu. Spomínam si na niekoľko tvojich výstav, mne sa najviac páčia tvoje krajinky... Prečo si doteraz neilustroval ani jednu svoju knižku?

– Akademický maliar Ľudovít Jelenák, môj učiteľ na fakulte, poznajúc moje literárne pokusy, vravel, že maľovanie je pre mňa „tretí predmet.“ Skutočne, nikdy som si nemyslel, že sa mu budem venovať inakšie ako učiteľ. Lenže ako novinár som navštevoval ateliéry umelcov, písal som o ich osudoch a tvorbe. Možno aj preto som pätnásť rokov po skončení školy zobral do ruky štetec. No bol tu aj výtvarník a vydavateľ Milan Stano, človek činu, ktorý ma nahovoril na plenérovú maľbu a spolu sme chodili maľovať na Oravu, Liptov a Záhorie... Tvrdím, že písanie je mojím chlebom každodenným a maľovanie sviatočným koláčom, aj keď v ostatnom čase je to polovica na polovicu. A prečo si neilustrujem vlastnú knihu? Sú takí, ktorí to vedia lepšie ako ja.

Ján Beňo