Rozhovor so spisovateľom a publicistom Ľubošom Svetoňom

Knihu života si každý musí písať sám

Hovorí spisovateľ a publicista ĽUBOŠ  S V E T O Ň

Ľuboš Svetoň (1962) je pôvodným povolaním žurnalista. V súčasnosti pracuje ako hlavný radca na Ministerstve kultúry SR v oblasti kultúrno-osvetovej, miestnej regionálnej a výskumno-vývojovej činnosti. Počas študentských rokov i neskôr získal vyše desať literárnych cien a ocenení, okrem iného sa stal laureátom XX. ročníka Jašíkových Kysúc. Roku 1994 debutoval zbierkou poviedok Utekáš -- neunikneš. Ďalšia zbierka krátkych próz Labyrint zo spálenísk mu vyšla roku 2000 vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov. Vlani sa na knižnom trhu objavili jeho dve ďalšie knihy – zbierka kratších próz História obce Ngowa Wgowo a román zo súčasnosti Balans pána S. (obidve VSSS). Pravidelne sa venuje aj literárnej recenzistike.

* Okrem prvej zbierky Utekáš -- neunikneš sú obe ďalšie tvoje knihy poviedok a noviel na dnešné slovenské pomery obsiahle. Ich príbehy by vystačili aj na päť kníh. Nie je ti to ľúto?

– Patrím k autorom, ktorí každú svoju knihu berú ako dieťa: kto by nechcel vyslať svoj plod vyzbrojený do sveta čo najlepšie? Ak má kniha pobaviť a vyjadriť istú filozofiu, nemožno ju necitlivo zosekať, len aby sa nám vhodne zmestila do prázdneho miesta v knižnici. Samozrejme, kniha musí zaujať, inak je len znôškou popísaného papiera. Na čitateľský nezáujem sa, našťastie, sťažovať nemôžem. Rozsah knihy v našich pomeroch, ako správne naznačuješ, a je to evidentné najmä pri súboroch kratších próz alebo poézii, limitujú finančné vydavateľské a polygrafické náklady. Máloktorý slovenský vydavateľ si dnes dovolí zariskovať. Ale nie je to celosvetový trend. A napokon – ešte stále mám odvahu plávať aj proti prúdu.

               * V Histórii obce Ngowa Wgowo si vytvoril seriál poviedok Nemocnica na okraji, ba i seriál poviedok Žena pod pultom, ako súvisia s populárnymi televíznymi seriálmi?

– Pochopiteľne, vytvoril som si vlastné postavy, charaktery, príbehy, vlastnú verziu nemocničného či hypermarketového prostredia. Koncepcia Histórie je založená na fiktívnej literárnej súťaži prisťahovalcov z Afriky v jednej našej predtým Bohom zabudnutej dedinke. A ako už len život dokáže zamiešať karty, len nedávno som zistil, že miest na svete s názvom Ngowo je viacero, ba slovo ngowo je aj v piesňach... a čuduj sa svete, pri východnom brehu čiernej Afriky leží ostrovček Ngowo. Moji černosi teda mali odkiaľ pricestovať. Postupom času zisťujem, že aj to, čo som písal ako fikciu, je takmer pravda.

* Román Balans pána S. si získal pomerne veľa čitateľov, ukázala to aj anketa Knižnej revue, v ktorej sa dlho držal na popredných miestach. Čím si to vysvetľuješ?

– Ktosi raz povedal, že históriu Francúzska pochopil vďaka Balzacovým a Hugovým románom lepšie než z učebníc. Usilujem sa, aby moje knihy hovorili z duše do duše, aby sa v ich možno pokrivenej a často až absurdnej realite odzrkadľoval svet vo svojej mnohorakosti. Pán Serafín balansuje v dnešnom svete a s úžasom trochu naivne zisťuje, že svet sa za dobro dobrom neodpláca, nesie si svoju zbytočnú donkichotskú hrdosť a dopláca na ňu. Jeho zdanlivá apatia, nečinnosť je spôsobená zmätkom v rozhodovaní: čo je správne a čo nie. Zmeniť sa vo zvlčilom svete z baránka na vlka? Dá sa to vôbec? Očakávať preto od pána Serafína nejakú ozajstnú vzburu, duševnú katarziu je utópiou. Pán Serafín je jedným z masy, lenže na rozdiel do Jozefa Maka už nie je heroický, ale anekdotický, do heroizmu nemá ako dorásť, lebo sám si nevystačí, potrebuje k životu aj tých, čo ho škodoradostne opľúvajú. Pán Serafín je poslušný skolektivizovaný člen spoločnosti. Rovnako ako väčšina ostatných členov spoločnosti. Teda odpoveď na otázku znie: Azda preto, že román je výsostne súčasný a zrkadlí naše pomery.

* Pri hodnotení tvojej tvorby sa kritici rozchádzajú – jedni ju pokladajú za perspektívnu, nájdu sa však aj takí, ktorým sa zdá, že svojou originalitou smeruješ do závozu. Nie sú rozdiely v ich hodnoteniach priveľké?

– Ako sa vraví – proti gustu žiadny dišputát. Zdalo by sa mi čosi v neporiadku, keby sa moje písačky páčili alebo nepáčili všetkým. Poteší ma, ak sa renomovaní slovenskí autori a kritici vyjadrujú pochvalne, rád si však prečítam aj kritické slová. Nie vždy ich však môžem plne akceptovať: značná časť výhrad niekoľkých recenzentov sa dá zhrnúť do nepochopenia zámeru. Viem, že niekoho dráždim aj striedaním štýlov alebo vyzdvihovaním obyčajného nepatetického človečenstva. Badám tiež, že sa ma niektorí recenzenti pokúšajú zaradiť do zásuvky. Pomáhajú si vetami z prebalu, ale ani tak sa im to nedarí. Možno ich aj to irituje.

* V našej súčasnej kultúre sa stále prejavujú dve výrazné tendencie – pronárodne a svetoobčiansky orientovaných tvorcov. Nevytvárajú práve tieto tendencie hranicu aj medzi literárnymi kritikmi?

– Domnievam sa, že až na krikľavé výnimky, ktoré vlastne legislatívne potiera aj štát, diskusiou najviac pomôžeme akémukoľvek spoločenstvu. U literárnych kritikov je možno príhodnejšie hovoriť o skupinách, ktoré viac drukujú zanikajúcemu modernizmu, a o tých, ktorí sa bijú za postmodernizmus. Samozrejme, ide o veľmi hrubé delenie. Niekedy je pre autora zdanlivo nevýhodné, ak stojí uprostred týchto izmov, ak využíva také i onaké postupy. Pre kritika nie je  ani ryba, ani rak. Autor má však právo vyberať si z možností, ktoré mu doterajšia literatúra predostrela, pripravovať nové, neobyčajné lahôdky, pracovať s nezvyčajnými finesami. Na druhej strane pri písaní recenzií sám vždy oceňujem autorskú kreativitu. Napokon, zdá sa, že nemáme inú cestu z marazmu ustavičného hľadania a sklamávania sa.

* Čo ťa pri písaní inšpiruje?

-- Azda najjednoduchšie je odpovedať: život, sny, prečítaná literatúra, články v tlači... Inšpirácia chodí okolo všetkých nás. Je ako chlieb pre večne hladnú fantáziu. Možno majú podobnú skúsenosť aj iní: na besedách sa ma čitatelia najčastejšie pýtajú, či všetko, o čom som napísal, som aj prežil. Ľudia si síce radi prečítajú fikciu, ale ešte radšej sa zhovárajú s človekom, ktorý má nažitú nejakú skúsenosť (a možno ju aj pretavil na papier). Skúsenosť možno získať ,,na vlastnej koži“, ale aj pozorovaním ľudí, z ich správania, z reakcií, z útržkov rozhovorov.  K zažitému patria aj moje sny, v ktorých sa mieša prečítané, precítené, prepáčené i neprepáčené. Píšem a žijem tak, aby som na svoj obraz v zrkadle nikdy nemusel napľuť.

* Pracuješ na ministerstve kultúry. Sú autori, ktorí podobné skúsenosti úspešne zužitkovali v literatúre...

– Už keď ma vyzýval môj prvý ministerský šéf, aby som písal do novín o činnosti úradu, odpovedal som mu, že lojalitu k pracovisku vyjadrujem práve nezverejňovaním pracovných problémov. Nie som jednoducho typ, ktorý by dokázal vidieť iba jednofarebne – buď všetko v ružovom, alebo čiernom. Napriek tomu sa v niekoľkých mojich krátkych prózach ministerstvo vyskytuje. Stačí si prelistovať Históriu... Úrad, ako každé iné zamestnanie, môže inšpirovať k mnohorakej, aj neúradnej tvorbe. Tvorba nemá úradné hodiny. O inšpiráciu a fantáziu sa však zatiaľ obávať nemusím.

* Minulý rok ti vyšli až dve knihy, ako popri práci stihneš toľko toho popísať?

– Píšem cez víkendy, ak ich mám voľné, po nociach, keď ostatní už spia. História obce Ngowa Wgowo, ktorá vyšla zatiaľ ako posledná, bola už takmer pripravená do tlače pred tromi rokmi. Ale ako keby bola pobosorovaná. Zalomené strany sa v havarovanom počítači rozrušili, menil som niektoré texty, lebo vydavateľovi pripadali priveľmi drsné, na ďalšie problémy som natrafil v tlačiarni. Tak sa stalo, že moja posledná kniha Balans pána S. vyšla o pol roka prv, hoci tiež s niekoľkomesačným oneskorením. Pre zaujímavosť: v jej pôvodnom názve bolo namiesto ,,pána S.“ ,,pána Serafína“. Pri nahlasovaní titulu sa však ktosi z vydavateľstva ponáhľal. Hnevať sa však nehnevám, napokon každý z nás balansuje a balans pána Svetoňa je o vyvážení zamestnania, súkromného života a nočnej tvorby pri obrazovke počítača.

* Svoje prózy často formuluješ do zvláštnych konštrukcií, navzájom im dávaš prekvapujúce alebo rytmizované väzby. Ako keby si staval labyrint. Napriek tomu sú čitateľsky pútavé a plné života. Formálna jednoduchosť ťa neuspokojuje?

– Hoci som narodený v znamení býka, nie som Minotaurus. Napriek tomu sa snažím vlákať čitateľa do hry (na slepú babu, labyrint... v podstate na hru s textom), v ktorej ho povodím po zvláštnom, a predsa dôverne známom svete. Nemusí poznať nijaké pravidlá, ale čím viac pravidiel si postupne osvojí, tým väčšmi si môže hru vychutnať. Nepopieram, že hrám s náznakmi, symbolikou, metaforami a inými čudesami, nepochybne mýtmi ako prazákladom nášho filozoficko-etického systému. Život každého ovplyvňujú súčasníci, súpútnici. Kde by sme však boli, keby v nás nezostala zakorenená minulosť predkov a tušenie budúcich generácií? V takomto labyrinte sa rodia aj moje knižky.

           * Vnímaš teda čas ako labyrint?

– Nielen čas, aj priestor, dušu, životné púte. Dnes nás zavaľujú informácie, predstavujú ďalší labyrint. Ako ťažko sa zbavujeme uvažovania a stereotypov, do ktorých nás vtláčajú práve informácie! Koľkým ľuďom zrazu pripadá neskutočné, že sa zaobídu bez množstva zaručene prepotrebných informácií. Spomínam si na letá pri mori: niekoľkokrát som za pokojného počasia odplával tak ďaleko, že mi obzor pevniny splýval s morskou hladinou. Takéto správanie, nie práve najzodpovednejšie, vybočuje z mojej azda priveľmi vážne pociťovanej zodpovednosti. Prečo som to urobil? Potreboval som očistu od všetkých nánosov, ktoré sa na mňa nalepili pri predieraní sa informačným labyrintom. Voda je človeku vlastný živel. Plávanie ďaleko od brehu symbolizuje návrat do pokoja v labyrinte nášho času.

* Odporúčaš takéto plávanie?

– Ak sa moja dcéra bude držať blízko brehov, určite dopláva v bezpečí ďalej než ja. Opúšťať brehy je riziko. Zažívajú ho všetci, ktorí nie sú spokojní so svetom, a z nich najmä empatickí a citliví ľudia. Smutné i pozitívne na tom je, že viem, že svojimi písačkami nezmením k lepšiemu celý svet. Nemám megalomanské či večne mladícke predstavy. Napriek tomu stále verím, že v kultúre a umení je väčšia sila, než sa jej dnes u nás priznáva.

* S čím okrem príbehov a fantázie by si sa mohol podeliť?

– Pochybujem, že by sa niekto chcel podeliť o moju nadváhu. Ťažko sa totiž píše v behu, pri plávaní a už vôbec si to neviem predstaviť pri bungee jumpingu. Viem, že okysličená krv robí v mozgu zázraky, ale predsa... Napriek tomu rekreačne športujem veľmi rád. Inak neviem, čo by  mi mohli závidieť okrem ľudí, ktorí ma majú radi a ktorých mám rád ja. Ale o tých, vrátane nedávno narodenej dcérky, sa nechcem s nikým deliť. Každý si musí knihu života písať sám, neslobodno očakávať, že ju za neho bude písať niekto iný.

* Len zriedka pristúpiš na rozhovor do masmédií. Nie je to premárnená šanca prezentovať úspechy?

– Spoločnosti je nanucovaná mylná predstava úspešnosti. Úspešnosť sa nerovná sláve. Navyše mediálna sláva býva zväčša podenková. Za úspech nepovažujem ani vysoký počet predaných kníh. Úspech je, keď kniha osloví čitateľa, keď po prečítaní o nej aspoň trochu premýšľa, a veľký úspech je, ak sa čitateľ k niektorým pasážam opäť vráti. Možno je to minimalistická predstava úspechu, ale pri presile manipulátorských a inak agresívnych deviantných praktík médií môže zavážiť aj tiché slovo v pravý čas.

Pripravila Mária Matyšková

Foto archív autora