Vyhľadávanie
• Tvoja spisovateľská cesta je priam ukážkovo nalinkovaná: od ocenení v súťažiach k debutu, od poviedok k románu a cez romány znovu k oceneniam. Takto akosi sa to v literatúre patrí, cítiš sa disciplinovaný?
– Áno, cítim sa byť disciplinovaný v tom zmysle, že keď sa už pre niečo rozhodnem, tak na tom pracujem. Mám pevnú vôľu. A rád pre seba objavujem nové cestičky. No v každom prípade je najdôležitejšie, že ma písanie veľmi baví, (už len pre písanie samotné) – čiže to, čo podľa teba vyzerá ako „nalinkovanie“ je asi skôr súhra viacerých okolností. Určite si dlhodobo neplánujem nejakú cestu. Proste kráčam, a podľa možností dopredu. Čo však napríklad neznamená, že „od poviedok k románu“, lebo poviedky píšem naďalej – je to úplne odlišný, ale veľmi vzrušujúci žáner. Teší ma pohybovať sa v paralelných vesmíroch.
• Pýtal som sa preto, že zhruba od prelomu tisícročí niektorí kritici chorobne prízvukovali potrebu románu v našej literatúre a ty si sa vtedy venoval práve poviedkam. Teraz zasa vychádza desať slovenských románov mesačne, takže človek je už z takejto invázie „tučných“ kníh v „chudej“ krajine trochu prejedený a kritici sa chytajú za hlavu. Problém je v tom, že tvoja tvorba tiež v posledných rokoch zrománovela, akoby si dobiehal žiadané trendy... Moju úvahu však krásne rúca vydanie poviedok z tohto obdobia Mimo času – veľavravný názov, bola za ním aj irónia z predstáv kritikov o tom, čo by v literatúre byť malo a čo nie?
– Neveril by si, aká vtipná je táto otázka v súvislosti so mnou, čo potvrdili aj viacerí ľudia, ktorým som ju ukazoval. Mňa celoživotne žiadne trendy nezaujímajú – a to sa týka aj môjho povolania režiséra – robím len to, čo ma napĺňa a čo mi prináša potešenie. Keď sa nejaká látka hodí na poviedku, je to poviedka, keď na scenár, je to scenár a podobne. To je jediný naozajstný systém v mojej tvorbe. No celkom ma zaujal obľúbený a rozšírený mýtus, že na Slovensku existuje nejaká významnejšia komunikácia medzi literárnou teóriou a praxou. Neexistuje a je mi to dosť ľúto. Každý sa hrá na svojom piesočku. Pochybujem, že niekto z mojich kolegov by písal niečo, pretože „sa po tom volá“. Pokiaľ ide o romány, súvisí to podľa mňa s istým dozrievaním generácie, do ktorej patrím aj ja. To však, samozrejme, platí pre kvalitnejšiu časť literatúry – nie pre komerčný brak. Ale úplne kacírske je pre mňa tvrdenie, že je čohokoľvek v slovenskej literatúre mnoho. Ja vravím – nech je bohatá a so širokým záberom, nech je všetkého veľa. A nech sa beletria vymaní z publicistickosti, komunálnosti a jednoduchosti – a zo zbytočného zdôrazňovania realizmu. Keby sa ešte prestal hľadať zjednodušujúci systém tam, kde nie je (ten totiž tvorbu zvyčajne banalizuje a násilne vykazuje do nezmyselnej škatule), bolo by to naozaj krásne.
• Nuž, áno, máš v tomto smere lepšiu skúsenosť s vnímaním, povedzme, aj tvojej tvorby v zahraničí?
– V poslednom čase sa to z môjho pohľadu celkom rozbehlo s prekladmi. Na základe toho, že úryvok zo Šepkára bol zaradený do americkej antológie Best of European Fiction 2010, ozvali sa mi pred časom z istého moskovského vydavateľstva, majú záujem o vydanie celého románu. Chystá sa preklad Blížencov a protinožcov do bulharčiny a nemčiny. V rozličných jazykoch vyšli jednotlivé poviedky. Je to príjemný pocit aj preto, lebo na témy, o ktorých ma baví písať, v zahraničí veľmi dobre reagujú. A podľa reakcií predpokladám, že všeličo vnímajú inak ako slovenskí čitatelia. Tu je však potrebné zdôrazniť aj veľkú úlohu prekladateľa, ktorý musí autora pre cudzí jazyk akoby nanovo objaviť.
• Spomenul si paralelné vesmíry – paralelnosť asi vystihuje aj vnútornejšieho teba, keďže „robíš“ literatúru aj film. Minulý rok si mal dva krsty: román Blíženci a protinožci, filmové DVD Momentky v ďalšom vydaní s bonusmi. Ceníš si ich rovnako?
– Jedno aj druhé je pre mňa dôležité. Film je napríklad v istom zmysle inou formou literatúry – v podobe zrealizovaného scenára. Ale takto zjednodušovať by som to nechcel. Paralelnosť je určite výraznou črtou mojej tvorby a to striedanie veľmi potrebujem. Momentálne si užívam dokončovanie môjho hraného filmu Viditeľný svet, ale už sa popritom teším, že snáď konečne potom budem mať zasa čas na písanie.
• Dlhé roky režíruješ televíznu reláciu Umenie. Máš tak možnosť pozrieť sa na veci umelecké/literárne aj z nadhľadu. Čo vidíš?
– Dáva mi to možnosť pozrieť sa na slovenskú literatúru v celistvosti – tak, ako vychádza počas roka. Čo prežije, na čo sa zabudne, čo je dôležité a čo menej a vidím aj to, že v rámci našej literatúry existuje viacero úplne oddelených svetov. Pohybujú sa v nej skupiny zahľadené do seba, ktoré o tých ostatných nevedia a ani nechcú vedieť. Ale tak to je so všetkým a vždy, aspoň na Slovensku. Chýba nám nejaký spoločný pocit. Jednoducho, máme päť miliónov rozličných názorov. No ale aby som povedal aj niečo povzbudzujúce – mám silný pocit, že slovenská literatúra sa po mnohých stránkach utešene rozvíja a je čoraz zaujímavejšia – s trochou irónie hovorím, že – dokonca aj pre čitateľov. Najmä mladí ľudia jej postupne prichádzajú na chuť, a to sa mi páči. Nie je to síce rýchly proces, ale rastie.
• Je to aj ovocie generácie, s ktorou sa sám identifikuješ, kto zo súčasníkov ti z tejto stránky konvenuje?
– Pokiaľ ide o moju generáciu, tak asi Pavol Rankov a Monika Kompaníková. A mám rád aj písanie Tomáša Horvátha, ktorý robí významnú vec – že posúva hranice. Ale čítam aj veľa poézie, tam ma oslovuje Katka Kucbelová a Erik Groch.
• Sám predstavuješ umelca otvoreného čitateľovi. Tvoja poetika je komunikatívna, štýl pragmaticky presný bez zbytočností, témy esteticky pútavé a dejovosť akčná – človek sa nenudí... Máš svoje obľúbené postavy, prostredia, naratívne situácie, ku ktorým sa rád vraciaš?
– Neviem, či mám až taký nadhľad nad svojím písaním, aby som to takto vedel posúdiť... A nechcem o tom len tak špekulovať, lebo sa to okamžite objaví v nejakej recenzii. V tejto súvislosti je aj vymenovanie obľúbených autorov tenký ľad, ako som sa o tom neraz presvedčil.
• V literárnej kritike som sa dočítal, že v dynamike tvojich próz cítiť vplyv filmu. Píšu filmoví kritici, naopak, že si si niečo požičal do filmu z literatúry?
– Je to taký obľúbený predsudok, keď sa treba niečoho chytiť. Vtedy pomôže prirovnať knihu na základe náhodne vybraného slovného spojenia k nejakej inej knihe – najlepšie od zahraničného autora, alebo napísať, že v knihe je cítiť vplyv filmovej profesie. Možno, keby som bol smetiar, v rovnakej knihe by sa dalo odčítať aj to. Predstavujem si napríklad „prehrabovanie sa v temných odpadkoch duše“, alebo „triedenie nájdených útržkov odpočutých dialógov“. Je to milé, ale trocha povrchné. Stáva sa mi to aj naopak – scenár Viditeľného sveta niektorým prišiel ako „príliš literárny“, pretože „autor je spisovateľ“. Musím tam nabudúce zrejme nechať viac pravopisných a štylistických chýb.
• Často vtipkuješ, asi ti to dovoľuje schopnosť odstupu: žiješ viac plánov naraz, v jednom si vnorený do reálnych dní, v druhom si súčasne môžeš zo seba strieľať, v treťom si strieľaš z nás, vo štvrtom... V poslednom románe Blíženci a protinožci si evidentne zvážnel, ide o psychologický román. Bola za touto zmenou autorská chuť posunúť sa v písaní alebo súvisela aj s hlbšími subjektívnymi pohnútkami?
– V prvom rade ma zaujímala forma – kombinovanie subjektívneho denníkového rozprávania viacerých osôb s naturalistickým rozprávaním nahrávaným na pásku, čiže vo všetkých prípadoch v prvej osobe. Do toho príbeh napísaný štylizovanejšou formou, z pera hlavnej postavy, v tretej osobe. A celé to malo fungovať tak, aby to tvorilo jeden celistvý dej, prechádzajúci z jednej línie na ďalšiu. Potom to bola téma – a tou je láska, vzťahy a sex, chcel som ukázať, že sa o nich dá písať aj takýmto spôsobom. A zároveň som vložil do knihy aj množstvo mojich názorov na ne. Neviem, či to bola odpoveď na to, čo si sa pýtal, ale vyvoď si z toho, čo chceš.
• Vyvodzujem si z toho, že zrejme chceš, aby som sa ťa v ďalšej, teda tejto otázke opýtal, aké máš na spomenuté záležitosti názory a akú majú výpovednú hodnotu v umeleckej literatúre, napríklad voči bestsellerovým románovým remeselníčkam alebo širšie, voči bulváru a pod. To pre tých, čo ťa nečítali a možno zvažujú...
– Odpovede sú zvyčajne v mojich knihách a tak by to malo aj zostať. Veľmi nerád komentujem témy, o ktorých píšem.
• Rozhovor je zväčša o otázkach a odpovediach... Môžem sa ťa niečo neopýtať?
– Skvelá otázka! Ešte nikto sa ma nepýtal na jazykové korektorky, či korektorov, čo je zdanlivo okrajová a nezaujímavá téma. Je to podobné, ako keď pri filme robíš farebné korekcie a celkom tým môžeš zmeniť atmosféru scény. Pokladám to za slovenskú špecialitu – v snahe o absolútnu čistotu jazyka sa často stáva, že jazykové korektúry úplne vykastrujú text – a čo je pre mňa ešte väčší šok, často sa uplatňujú v dialógoch postáv, čiže v hovorovej reči, ktorá by aj hovorovou mala zostať. Veľmi citlivý na takéto zásahy bol môj román Blíženci a protinožci, ktorý je postavený práve na rozprávaní v prvej osobe, preto som veľmi zvažoval, kto bude jazykové korektúry robiť a vyhradil som si – ako ostatne vždy – právo veta. Vezmime si napríklad slovo hajzeľ – po správnosti sa má písať presne takto, s mäkčeňom na konci, ale ja som to takto nikoho (a to ani na strednom Slovensku) nepočul vyslovovať, preto to v dialógoch odmietam. A to nehovorím o slovách vari, hádam a azda, ktoré mi často zamieňajú za moje asi, či snáď. V reči ich nepoužívam, preto to nebudú robiť ani moje postavy. Vždy si vtedy poviem – to sa zasa niekto kdesi nudil a vymyslel si, že takto to bude správne. A ako rozkošne to vyzerá napríklad v americkom akčnom filme, v ktorom veľký černoch schmatne za golier svojho komplica a zúrivo mu chrstne do tváre: Daj sem tú pištoľu, ty prekliaty sraľo, lebo ti zjem hranolčeky. To som si, bohužiaľ, nevymyslel. Istý, už zosnulý prekladateľ stvoril zas inú krásnu vetu: John bol príslušníkom modrých baretiek. Zdvihol som oči od stránky a povedal som si – to bude zrejme nejaký oddiel gejov – a kdesi v pozadí som tušil príčinlivého korektora. Tu je asi aj odpoveď, prečo považujem napríklad češtinu za šťavnatejšiu a bohatšiu. Jazykový korektor by mal mať cit nielen pre jazyk, ale aj pre konkrétne dielo, s ktorým pracuje.
