Vyhľadávanie
Rudolf Dobiáš (1935) po uverejnení niekoľkých básničiek v slovenských časopisoch na začiatku 50. rokov sa na vyše dve desaťročia literárne odmlčal. Asi takto by znelo heslo v slovníku spisovateľov pred rokom 1989. Táto napohľad nevinne znejúca formulácia však obsahuje veľkú osobnú i umeleckú tragédiu človeka, ktorý sedem rokov prežil v jáchymovskom pekle a ďalšie obdobie v nemilosti režimu. V polovici sedemdesiatych rokov sa nenápadne vrátil do literatúry, najprv ako autor rozhlasových hier pre deti a mládež, neskôr aj ako prozaik a básnik píšuci pre túto vekovú generáciu. Po roku 1989 sa zákonite tematicky záber jeho diela rozšíril o obdobie komunistickej totality, najmä päťdesiatych rokov, v prózach Temná zeleň, Zvony a hroby, Znovuzrodenie, Triedni nepriatelia I – III a v básnickej zbierke Medzi trávou a vetrom.
• Pri príprave tohto rozhovoru som si spomenul na román A. Dumasa Gróf Monte Christo, na príbeh nešťastného Edmonda Dantèsa, ktorý sa ako 19-ročný nespravodlivo dostal do krutého žalára. Boli ste vo veku Edmonda Dantèsa, keď nad vami súd vyniesol ortieľ 18 rokov nepodmienečne. Vyrojili sa vám asociácie medzi vaším osudom a osudom Dumasovho hrdinu?
– Priznám sa, že na Edmonda Dantèsa som si vtedy nespomenul. Azda preto, že napriek všetkej hrôze, ktorú Dumasov hrdina prežil, išlo predsa len o romantického hrdinu. Prvé, čo mi po rozsudku prebehlo mysľou, bola minúta matematiky: 19+18 = 37, čo znamenalo, že odišiel som ako devätnásťročný chalan a domov sa vrátim ako tridsaťsedemročný muž... Dnes vnímam príbeh Edmonda Dantèsa ako podobenstvo. Bývalí politickí väzni ho aktualizovali slovami „Odpustili sme, ale nezabúdame“.
• O živote väzňov, muklov (mužov určených k likvidácii) nie je ešte stále dosť informácií. Vieme, že museli vykonávať neľudskú prácu v otrockých podmienkach a často boli vystavení šikane a brutalite bacharov. Mal väzenský život aj kultúrny, resp. intelektuálny rozmer, dostali ste sa k literatúre, dalo sa v chvíľach voľna čítať?
– Pravdepodobne všetci väzni (okrem tých, ktorí čakali na popravu) si vydýchli, keď konečne mali za sebou mesiace, niektorí aj roky samotky a súd, ktorý určil dĺžku trvania ich prevýchovného procesu. Prvé mesiace v tábore a v bani boli kritické. Človek, ktorý pri naozaj mizernej strave strávil rok aj viac vo väzbe a veľakrát bol psychicky a fyzicky na dne, bol hodený do pracovného procesu, kde sa nedalo oddychovať. Okrem toho banská robota je práca na zmeny, napr. po nočnej ho nečakal oddych, ale po hodine spánku sčítací nástup, po ďalších troch-štyroch hodinách nástup na obed a popoludní veľakrát brigáda na úprave pásma medzi drôtmi... V takých podmienkach sa o kultúre dalo iba snívať. Našťastie ľudia okolo mňa, otcovia rodín, intelektuáli, kňazi, alebo neskončení vysokoškoláci či seminaristi mali predo mnou náskok, už mali tri-štyri roky odsedené, podaktorí z nich aj skúsenosti z nacistických koncentrákov... Počúvať trebárs Eugena Löbla, Josefa Heřmana Tyla, predstaveného kláštora v Teplé, literárneho kritika Ladislava Jehličku, Jiřího Dohalského (hrabě z Dohalic), katolíckeho aktivistu Jožka Šoltésa, Paľka Cintavého, môjho profesora francúzštiny na trenčianskom gymnáziu, tráviť voľné chvíle v spoločnosti o pár rokov starších kamarátov Antona Srholca, Miška Šuleka, Vojtecha Krištína, Hieronyma Mokrohajského a iných – to všetko bola úžasná škola, príležitosť na rozšírenie kultúrneho obzoru, objavovanie neznámych horizontov a zároveň pomoc – hmotná i duchovná – v každodennom živote.
• Aj keď to znie trochu absurdne, v trestaneckých táboroch ste získavali nielen inšpiráciu, ale aj literárne vzdelanie. V tom čase bola vo väzení elita českého a slovenského národa, v jáchymovských táboroch ste mohli stretnúť Ladislava Hanusa, Viktora Trstenského, Václava Renča, Jana Zahradníčka a ďalších. Sedeli ste spolu s otcom českého básnika Jana Zábranu, ktorý vám neskôr sprostredkoval osobné stretnutie s Vladimírom Holanom.
– Kdeže by som bol v tom čase našiel také vzory a príklady hodné nasledovania, aké som stretol za mrežami a drôtmi? Ozajstné osobnosti, ktoré ani v ponížení nestratili punc osobnej dôstojnosti a duchovnej veľkosti. Pravdaže, nie všetci sa ocitli v Jáchymove. Mnohých držali v Leopoldove (biskup Gojdič, Anton Neuwirth, Václav Vaško, biskup Karel Otčenášek), na Mírove (napr. básnik Štefan Sandtner, generál Petrák, lekár Silvester Krčméry), neskôr najmä vo Valdiciach (J. Ch. Korec, J. Zvěřina, O. Mádr, kardinál Trochta), v Ilave a v Černom dole, v Minkoviciach. Niekedy sa v rozhovore na túto tému neubránim paradoxnému konštatovaniu, že v tom čase bola „radosť sedieť“. Mám na mysli prežívanie väzenských dní, mesiacov a rokov v spoločnosti takých ľudí.
• Aký bol váš osud po oslobodení, ak sa tak dá nazvať amnestia roku 1960?
– Pravdupovediac, eufória prvých dní rýchlo zhasla. Vonku som si totiž uvedomil svoju situáciu človeka bez konkrétneho povolania, ktorý nemá ani odbornú školu, neovláda nejaké remeslo. Ešteže ma na geodézii vzali za figuranta. Vtom som bol aspoň zaučený, ostatné prázdniny v roku 1953 som strávil so zememeračmi a dvomi spolužiakmi na Gemeri. Okrem toho si na mňa spomenuli vojaci, poslali mi pozvánku na odvod a vzali ma za vojaka čsl. ľudovej armády. Nástup hneď po Novom roku 1961. Dva roky som strávil vo vojenskej uniforme v profesii „cestár–stavebník“. Z prepustených väzňov urobili vojaci špeciálny prápor, betónovali sme, murovali, robili cesty, kopali jamy pre hromozvody, vykladali a nakladali vagóny. Vďaka tomu som spoznal viaceré pozoruhodné mestá i mestečká na Českej vysočine – Havlíčkov Brod, Dobronín, Polnú, Chlumec nad Cidlinou, zblízka som videl, zažil obrazy maliarov Antonína Slavíčka a Otakara Štáfla. S niekoľkými priateľmi, medzi ktorými sa dominantným majstrom stal Jiří Materna z Novej Paky, skaut, ktorý si v Leopoldove odkrútil šesť rokov, sme utvorili slávnu murársku partiu. V Přelouči, kam nás prevelili niekedy koncom roka 1961, sa začal najsvetlejší rok našej vojenskej existencie. Založili sme divadelný krúžok a nacvičili dve Čechovove jednoaktovky, s ktorými sme vo vojenských zväzkových súťažiach dobyli niekoľko víťazstiev, a keďže velitelia sa po mnohých neúrodných rokoch dožili takýchto úspechov „ich“ práporu, boli k nám veľmi ústretoví. Za odmenu sme si užili niekoľko vynikajúcich divadelných predstavení v pardubickom a kolínskom divadle. Občas sme si odskočili do Pardubíc na hokej, aby sme videli hrať Vencu Roziňáka alebo Standu Konopáska, našich bývalých spoluväzňov z jáchymovského pekla. Naším posledným divadelným kusom mal byť Čapkov Loupežník, ktorého sme pre krátkosť času nestihli naštudovať. Pred Vianocami 1963 sme „z dosák, ktoré znamenajú svet“ zostúpili do pekla civilnej reality. Po neúspešných pokusoch nájsť si trvalú prácu som nastúpil do Bane Mládeže v Novákoch na ročnú brigádu za prísľub zamestnania. Po roku a pol som zakotvil v Slovliku, v zmenovej prevádzke som pracoval ako robotník, po roku 1968 už ako kvalifikovaný chemik, pracovný pomer som ukončil v roku 1976.
• V polovici 70. rokov ste do literatúry vstúpili druhý raz, určité literárne skúsenosti ste mali už pred uväznením, publikovali ste niekoľko básničiek v Smene. Vo vydavateľstve Mladé letá vám vyšlo roku 1973 leporelo Vravia vranám vrabce. Prečo ste sa zamerali predovšetkým na detského čitateľa v básnickej a rozhlasovej tvorbe?
– V šesťdesiatych rokoch som mal základné ľudské starosti: nájsť zamestnanie, založiť rodinu, získať byt. Žili sme, ako sa vraví, z ruky do úst. Navyše zase sa mi ušla práca na zmeny, jediný voľný deň v roku sme mali na Štedrý deň, a už na Božie narodenie sme boli zase v robote. Literárne ambície som odložil ad acta. Občas som napísal do Trenčianskych novín nejakú noticku, neskôr aj úspešný reportážny cyklus Návšteva v ateliéri o trenčianskych maliaroch. Niekedy v roku 1973 som sa v denníku Práca dočítal, že Slovenský rozhlas vypísal súťaž na rozhlasové rozprávkové hry. Skúsený rozhlasový dramatik Jozef Repko mi požičal niekoľko textov svojich rozhlasových hier, aby som videl, ako sa také hry píšu. Napísal som rozprávku Štyria bratia a akýmsi zázrakom sa stalo, že bola v súťaži ocenená a o niekoľko mesiacov aj v rozhlase realizovaná. Opäť z novín som sa dozvedel, že Slovenský literárny fond vypísal súťaž na romány, zbierky poviedok, a básnické zbierky pre dospelých aj pre deti a mládež. Tam som poslal rukopis zbierky poviedok pre deti Veľké biele vtáky. Takisto v súťaži uspel a asi o dva roky zbierka poviedok s ilustráciami Stana Dusíka uzrela svetlo sveta vo vydavateľstve Mladé letá. Potom som sa už odvážil poslať rukopis básnickej zbierky Slávnosti jari do vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Vyšla roku 1977. Písaniu pre deti a mládež som zostal verný z viacerých dôvodov. Prvým boli moje vlastné deti a ich kamaráti a kamarátky. Poznal som ich jazyk a ich mentalitu. Druhým dôvodom bola opatrnosť. Po vysielaní rozprávky Štyria bratia a vyjdení knihy poviedok Veľké biele vtáky sa ozvali trenčianski komunisti. Ako to, že publikujete a vysielate toho Dobiáša?... V Mladých letách ma podržal Ján Turan, v rozhlase dramaturgička pani Emília Drugová mala naporúdzi vysvetlenie: Keď mu Litfond ocenil zbierku poviedok a navrhol ich na vydanie, prečo by sme my nemohli vysielať jeho rozprávku? Pravdaže aj Litfond bol opatrný. Keď rozhodovali o ocenení Veľkých bielych vtákov, vypýtali si zo Slovliku na mňa posudok. V zastúpení riaditeľa, poslanca SNR, sa pod posudok podpísal inžinier Kamil Paštéka, brat známeho literárneho vedca Júliusa Paštéku, a ten ma zachránil. S takým posudkom by som mohol hneď vstúpiť hoci aj do KSS, o čom som, pravdaže, neuvažoval.
• Nelákalo vás už vtedy vyrovnať sa s obdobím 50. rokov a stvárniť príbehy ľudí postihnutých komunistických režimom?
– Písal som o osamelých a smutných deťoch, o prvých zraneniach detskej duše, básničky a rozprávky o domove, o tom, že pravda a láska zakaždým zvíťazia, dramatizoval som Švantnerove poviedky, Remarquov Čas žitia, čas umierania, Maupassanta a iných autorov. V tom všetkom som sa nemusel uchyľovať k autocenzúre, ani zrádzať sám seba. V tých časoch bolo písanie pre deti a mládež bezpečnejšie ako písanie pre dospelých. Ani vo svojej prvej básnickej zbierke Slávnosti jari som sa neodvážil čo i len naznačiť čitateľovi niečo o svojej minulosti.
• Rok 1989 priniesol konečne umeleckú slobodu, pre vás znamenal i otvorenie tém, ktoré ste nosili v sebe. Okrem vlastnej literárnej tvorby ste pomohli na svet v knihe Básnici za mrežami aj veršom spoluväzňov, ktorí o svojom osude vydali silné autentické básnické svedectvo. V čom vidíte hlavné poslanie literatúry, ktorá osvetľuje násilie päťdesiatych rokov.
– Je to predovšetkým svedectvo o ére komunizmu, ktorá štyridsať rokov deptala ľudské osudy, krivila charaktery, týrala svedomie, brzdila rozvoj spoločnosti, morálne ju devastovala, naučila ľudí pestovať schizofrenické postoje – ináč na verejnosti, ináč doma, nútila ich, aby uverili, že biele je čierne a čierne biele, zo Sovietskeho zväzu urobila pozemský raj, studňu všetkých múdrostí, zatajila pred nami justičné vraždy, sibírske gulagy, utrpenie a smrť miliónov ľudí...
• Za posledných dvadsať rokov ste vydali celý rad kníh s tematikou 50. rokov – Temná zeleň, Svedectvo troch krížov, Zvony a hroby, Znovuzrodenie, básnickú zbierku Medzi trávou a vetrom, bibliofíliu Litánie k slobode, projekt svedectiev o brutalite komunistického režimu Triedni nepriatelia sa vám rozšíril o nedávno prezentovanú tretiu knihu. Napriek tomu cítiť, že námetov i tvorivých síl máte ešte dostatok. Na čom teraz pracujete?
– Dokončujem väčšiu novelu, ktorej názov neuvádzam, lebo ktovie, či ju stihnem dokončiť. Je to, žiaľ, opäť príbeh „z prítmia“. Keď ju dokončím, možno sa mi podarí naladiť sa na veselšiu strunu. Pravdepodobnejšie však je, že sa vrátim k poézii.
