Rozhovor so spisovateľom a scenáristom Jozefom Puškášom

* „Jozef Puškáš doteraz citeľne chýbal v slovenskej próze...“ píše literárny kritik J. Bžoch na obálke vašej najnovšej knihy Freud v Tatrách. Kde bol autor Puškáš skrytý vyše desať rokov?

– Ako autor som rozhodne nebol skrytý, len menej viditeľný. V televíznom médiu sa totiž autor-scenárista do značnej miery „rozpúšťa“, nie je taký dôležitý a už vonkoncom nie je absolútnym pánom nad svojím textom, ako je to v literatúre. Stál som pri zrode niekoľkých televíznych filmov a scenáristicky som sa podieľal na dvoch televíznych seriáloch. To bolo v časoch, keď ešte ako-tak fungovala pôvodná televízna tvorba, dnes je aj toto už minulosť. Žiaľ, scenáre, aj tie moje, blúdia ako stratené ovce a nekonečne dlho čakajú na šťastnú chvíľu, keď sa nájdu peniaze na realizáciu.

* Dvadsaťpäť rokov ste boli aktívny žurnalista najmä v denníkoch. Dnes žurnalistickú tvorbu sledujete z diaľky. Ako sa vám javí?

– Aj keď som strávil väčšiu časť svojho života v novinách, musím povedať, že som odchádzal s ľahkým srdcom a dokonca rád. Žurnalistika v jej terajšej podobe, resp. v jej honbe za senzačnými bulvárnymi témami mi veľa nehovorí. Doslova nehoráznosťou je tlak väčšiny majiteľov periodík na redaktorov, aby išli do rizikových či chúlostivých tém bez ohľadu na morálku alebo elementárnu ľudskú dôstojnosť. Keď sa potom prihodí „prúser“, majiteľ od redaktora odtiahne ruky – veď on nič, on muzikant. Obávam sa, že v bulvárnej tlači vzniklo veľmi cynické a bezohľadné prostredie, ktoré nemá s tým, čo ste pomenovali „žurnalistickou tvorbou“ nič spoločné. Na margo ešte podotýkam, že mojím hlavným novinovým žánrom bola recenzia a kritika – filmová alebo literárna. Komu to v súčasnej dennej tlači niečo hovorí? Ak chcete napísať niečo nad dva „fleky“, všetci sa tam chytajú za hlavy.

* Prichádzate s poviedkovou tvorbou výrazne odlišnou od doterajšej. Zmenili ste rukopis. Prečo?

– Zostarel som. Dúfam, že ten rukopis ešte nie je parkinsonicky roztrasený.

* Podľa vašej titulnej poviedky Freud v Tatrách si prišiel tento majster medicíny a psychoanalýzy okolo roku 189... oddýchnuť do Tatier, kde sa mu stala zvláštna príhoda. Inšpirovali ste sa skutočnou udalosťou, alebo ste na výlet po tatranských chodníkoch zobrali iba svoju fantáziu?

– Na začiatku bol omyl ako vystrihnutý z Psychopatológie všedného dňa. Dramatickým prírodným pozadím jedného z Freudových chorobopisov  – mimochodom, tie dokazujú jeho literárne majstrovstvo a mimoriadne dobre sa čítajú – sú Vysoké Taury (Rakúsko). Prehliadal som to odlišné písmenko, kým ma taktne neupozornil istý človek, oveľa lepší znalec Freudovho života a diela, ako som ja. Ani sa nedomáhal historickej korektnosti, len tak pre poriadok. Povedal som si, no a čo, prečo by Freud v mojej predstave nemohol byť v Tatrách – a dokonca dvakrát? Asi sa v tom skrýva nejaká potlačená túžba. Ako vraví český klasik: „Freude, Freude, Freude, vždycky na tě dojde“.

* Vaša doterajšia tvorba sa dá charakterizovať slovom intelektuálna, vážna. Teraz však ironizujete, karikujete, akoby ste v zrelom spisovateľskom veku v sebe objavili zmysel pre humor, a v poviedke Fotograf mŕtvych, dokonca aj pre ten čierny...

– Čokoľvek vážne chcete v dnešnej dobe povedať, musíte to hovoriť s úsmevom a ľahkosťou, inak to nezaberie. To, samozrejme, neznamená, že treba za každú cenu pašovať vážne témy v šteklivom, ľahkom odeve, aj veci nevážne môžu byť podstatné a dôležité, niekedy dokonca dôležitejšie. Myslím si, že ich z tohto hľadiska ani nedelím. Pre mňa osobne je kľúčový nápad a vzťah k prostrediu, o ktorom píšem. Vo svojej knižke sa vlastne potajomky vyznávam zo svojich lások, ktorými sú literatúra (Freud, Chandler), film, divadlo, sčasti aj preklínaná televízia – teda napospol sféra umenia a kultúry, pri ktorej sa niektorým ľuďom otvára nožík vo vrecku. Vek dvornej lásky dávno pominul, vyznania sú prijateľné len v ironickom tóne, inak sa zosmiešnite nechceným spôsobom, asi ako hviezdna rota v Superstar. V tej knižke mala byť ešte poviedka o rybároch sediacich pri rieke, vydavateľovi sa však zdala dlhá a nudná, tak som ju vyradil. Priznal som tým, že je určite kus pravdy aj na hollywoodskom hesle „v krajnom prípade mi môžete hovoriť pravdu, ale neopovážte sa ma nudiť“.

* Poviedka Chodím po dne je o chlapovi v kríze. Kedy spisovateľ Puškáš chodí po dne? A ako sa z neho šplhá?

– Som človek, ktorého organizmus je presiaknutý „čiernou žlčou“, teda melanchóliou, lebo to je doslovný preklad tohto slova. Od Aristotela nebolo pekné, že pripisoval túto vlastnosť len ľuďom výnimočným – vo filozofii, politike či umení. Dnes, v ére liberálnej demokracie, máme právo na melanchóliu všetci. A keď sme už potom melancholickí a v kríze, ostáva len čakať, lebo na tento stav nezaberá v podstate nič. Osobne sa pokúšam prehodiť slovko-dve s niekým blízkym, vypiť si pohárik, prípadne si zahrám partičku šachu s priateľom computerom, ktorý mi dovolí vrátiť pokazené ťahy. Prehra s kopou mŕtvych čipov by ma totiž definitívne sklátila.

* Písanie o sexe je teraz moderné, žiadané hlavne médiami a vydavateľmi, až má čitateľ občas dojem, že o sexe už bolo napísané všetko. V poviedke Milovanie so starcami však ponúkate úplne inú variáciu na túto tému a pohybujete sa tesne na hranici, za ktorou už stoja moralizátori so zdvihnutým prstom. Cítiť za ňou štipku provokácie...

– Naozaj sa vám zdá, že provokujem? Ak áno, potom to bude skôr váš problém, nie môj, pretože osobne by som sa do takého donkichotského podujatia, ako je provokácia, nikdy nepustil. Čím sa ešte dá provokovať v situácii, keď padli aj posledné tabu? Takmer denne a takmer v priamom prenose vídame smrť, vraždu, samovraždu, popravu, prírodné katastrofy – čo je v takomto porovnaní nejaký chvíľkový sex? Kedysi možno išlo o komplikovanú záležitosť, dnes nie je nič jednoduchšie: chlapec sa vyspí s dievčaťom a potom zisťuje, či by si s ním nemohol začať nejaký vzťah, ba či by sa nemal opýtať aj na meno... To nie je preháňanie, to je skutočnosť. Niet vyčerpanejšej a beznádejnejšej témy, ako je sex, napriek tomu sa žiada, v tom máte pravdu. Spermie a krv, to sa dobre predáva. Lepšie ako iné, oveľa bohumilejšie ľudské aktivity, napríklad taký spánok, ktorému obetujeme takmer tretinu života. Čo už len zaujímavé napíšete o spánku? Ale pokiaľ ide o spomínanú poviedku, viac ako o sex v nej ide o účasť a nehu. Ak sa to nedá postrehnúť, je to asi moja chyba.

* „Kým kýchnem nad svojím rukopisom, vo svete vyjdú dva bestsellery,“ napísal istý spisovateľ. Pulty kníhkupectiev sa prehýbajú od kníh všetkých žánrov, napriek tomu sa číta menej. Čím si vysvetľujete tento paradox?

– Nepovedal by som, že je to paradox. Skôr je to logický dôsledok vývinu, smerujúceho od klasických, tlačených médií k médiám elektronickým. Keby sme zrátali aj to, čo sa deň čo deň prečíta na internete, pravdepodobne by nám nevyšlo, že sa číta menej, ale oveľa viac. Na druhej strane je pravda, že sa zvyšuje dominancia obrazov nad textami, čo je takisto dôsledok nezvratného vývoja, a že sa objavujú aj také fenomény, ako je novodobý analfabetizmus, či aspoň neschopnosť čítať, dyslexia. Literatúra sa voľky-nevoľky musí zmieriť s tým, že stratila svoje niekdajšie výsadné postavenie a že sa stane podobnou menšinovou záležitosťou, akou boli koncerty vážnej hudby na šľachtických dvoroch. Napriek tomu, o tom som hlboko presvedčený, musí zostať základom akéhokoľvek všeobecného vzdelania, a pokiaľ tento základ zmizne, desím sa budúcnosti a tyranie technokratov. Už som ich vlastne letmo spomenul – sú to tí, ktorým sa pri slove kultúra (alebo literatúra) otvára nožík vo vrecku a rozšafným ťahom pera  škrtajú dotácie na neužitočný (a stratový) prežitok, zvaný kniha.

* Kedysi ste sa pre Kultúrny život vyznali, že máte dve lásky: literatúru a film. Stíhate uspokojiť obe?

– Panebože, už sme opäť pri sexe? Vzhľadom na svoj vek by som vás rád poprosil, aby sme uspokojovanie – a v ľubovoľnom smere – nechali bokom. Obávam sa, že ukazovatele a výsledky by boli neradostné. Vlastne, načo predstierať, sporné sú aj tie ostatné. Literárne som činný skôr sporadicky, no a pokiaľ ide o film – celá slovenská kinematografia je vlastne spiaca Šípková Ruženka, čakajúca na zázračný bozk krásneho princa... skrátka, niekoho ako Ivan Mikloš, čo by mohol vysoliť aspoň sto miliónov ročne. No ale uznajte, toľko prachov za jediný bozk?! Veď by bol ten Mikloš sprostý... Literatúra vyjde o niečo lacnejšie, ani tu to však bez peňazí nejde. Vám sa napríklad vidí, že sa pulty prehýbajú od kníh, ja zasa viem, že zbyrokratizované ministerstvo kultúry rozdalo dotácie až v závere roka 2004, a tak sa zdanlivo roztrhlo vrece s pôvodnou tvorbou. Na chvíľočku. Že vydavatelia čakali, kým budú peniaze v hrsti a že predchádzajúce tri kvartály nevyšlo takmer nič, to je už len maličkosť.

* Chudobný ako slovenský spisovateľ – táto veta platí doslova a do písmena, usudzujúc podľa výšky honorárov. Čo vás živí?

– Keby som povedal, že nadšenie pre vec a číra energia tvorby, znelo by to nadnesene, a predsa by som nebol ďaleko od pravdy. Venovať sa literatúre, to je na Slovensku naskutku vec dlhotrvajúceho zápalu, niečo ako Crohnova choroba, ktorá vás odprevadí až do hrobu. No a ešte vec osobnej prestíže, ctižiadosti, lásky, atakďalej. Hovoriť v tejto súvislosti o honorároch je vari až trápne, a predsa aj spisovateľ či  scenárista potrebuje nejako prežiť. Prežívam vďaka Vysokej škole múzických umení, kde vyučujem v Ateliéri scenáristickej tvorby. Nedávno sme aj tu boli ekonomicky na dne a plní aristotelovskej melanchólie – z toho, ako niektorým ľuďom ležíme v žalúdku natoľko, že by nás najradšej zničili – no od nového školského roka sa hádam všetko zlepší. Alebo aspoň sa zabudne na zlé.

* Vyučujete budúcich „majstrov pera“. Mladým ľuďom sa zdá písanie nekonečne ľahké, tém navôkol vidia veľa, uplatnenie sa im tiež vidí jednoduché, veď v slovenskom filme sa začína blýskať na lepšie časy. V najhoršom (alebo najlepšom?) zoberú scenár a poďho do Prahy či Hollywoodu. Aká je realita?

– S tými majstrami pera aj s tým ľahkým písaním ste, žiaľ, trochu vedľa. Profil študenta našej školy vcelku zodpovedá trendu, o ktorom sme už hovorili – zosilňujúcej sa nadvláde obrazov nad textom, nad písaným slovom. V praxi to znamená, že mladí adepti scenáristiky už všeličo videli (aj zažili), ich literárne vyjadrovanie však značne pokrivkáva. Niekedy klesajú ich problémy z úrovne štylistiky na elementárnu gramatickú úroveň, čo je naozaj smutné a nedáva to dobré vysvedčenie ani stredoškolskej príprave. Na druhej strane stále prichádzajú aj talenty, pri ktorých srdce pedagóga doslova pookreje. Že si nevymýšľam, o tom svedčí celý rad cien, ktoré si naši študenti v ostatných rokoch pravidelne prinášajú z medzinárodných prehliadok a festivalov. Samozrejme, to najťažšie pre nich príde za prahom školy, za tým takmer ideálnym azylom, kde sa dá všeličo pripraviť aj v poloamatérskych podmienkach, kde neexistuje tlak producenta a na všetko – vrátane experimentov – je dostatok času. Ten náraz je zakaždým mimoriadne tvrdý a nie každý talent ho takpovediac „prežije“, mám však svoje tipy na ktoré sa spolieham. Takže aspoň niečo optimistické na záver: budúcnosť slovenskej vizuálnej kultúry nie je zďaleka taká temná ako budúcnosť niektorých štátnych úradníkov, ktorí ju roky škrtia.

Pripravila Eva Domianová

Foto