Rozhovor so spisovateľom Štefanom Konkolom

Rozhovor so ŠTEFANOM KONKOLOM

Urob všetko, čo je v tvojich silách

MUDr. ŠTEFAN KONKOL (1943)  je  stomatológ, ktorý v rokoch 1969 -1991 žil v emigrácii vo Veľkej Británii, Austrálii  a Japonsku. V súčasnosti žije v Štúrove. Po návrate  zúžitkoval svoje jazykové vedomosti aj v knihách Anglicky  takmer bez chýb či Chyby, ktoré Slováci  robia v angličtine. Priaznivci fantasy literatúry  ho však  poznajú predovšetkým ako autora diel Operený had, trilógie Miešanci (spolu s A.Pavelkovou napísal prvý a druhý diel, samostatne  tretí diel Krvavá pyramída) a románu Pohrobok, za ktorý získal koncom roka 2008  od vydavateľstva Ikar  ocenenie Zlaté pero, čo ako vraví, považuje za svoj najväčší literárny úspech.

 * V románe Pohrobok  sa prelínajú dve časové roviny a človek má občas pocit, že v tej súčasnej akoby zaznievali autobiografické motívy, veď vy sám ste vyrastali prakticky ako „pohrobok“...

Nuž, prísne vzaté, ja som nebol pohrobkom, keďže môj otec padol v Slovenskom národnom povstaní a ja som už vtedy mal nejakých osemnásť mesiacov. Nanešťastie sa naňho vôbec nepamätám, takže v podstate som ako pohrobok vyrastal.

Tento fantasy román je príbehom bratislavského chalana, Richarda, alebo ako ho volali, Riša. On bol  pohrobkom po každej stránke – jeho otec zahynul pri autonehode skôr, ako sa chlapec narodil. Jeho mama sa znovu vydala a jej druhý manžel týral aj ju, aj Riša. V škole ho šikanovali silnejší spolužiaci a on nijako nevedel, ako na to s dievčatami. Nečudo, že sa mu nechcelo žiť a ak už, tak v nejakom inom, paralelnom svete. A do takéhoto sveta sa cez bránu nakreslenú kriedou na múre starého domu, v Starom meste v Bratislave aj dostal.

Tam mal dve úlohy - tá ľahšia: využitím svojich schopností človeka XX. storočia zachrániť svet pred temným pánom. Temní páni, ako to napísal istý literárny kritik, totiž majú v pracovnej náplni podmaňovanie si svetov.

A tá ťažšia úloha: z bojazlivého a zakomplexovaného mladíčka stať sa mužom, bojovníkom. Pomáhali mu v tom dvaja elfovia a trpaslícky princ.

Napokon sa dostal do kráľovstva trpaslíkov, tam sa mu podarilo zostrojiť teplovzdušný balón a pušný prach. Ďalší logický krok boli bomby. S nimi potom letel nad armádu temného pána, ktorá práve trhala na kusy vojsko trpaslíkov. V podzemnom kráľovstve zatiaľ naňho čakala dievčina, dcéra vyslanca mestského štátu ľudí, do ktorej sa totálne zabuchol. Ak  chcete vedieť, ako to dopadlo, musíte si román prečítať...

Pohrobok nie je autobiografický, hoci aj vo fantasy žánri spisovateľ využíva svoje skúsenosti. Moja mama sa tiež druhýkrát vydala a ja som mal poriadne odporného otčima. Bol to chlap zbabelý, krutý,  negustiózny a obmedzený. Niektoré jeho perly som aj odcitoval. Mrzačil ma, ako len mohol... Na rozdiel od Riša mne elfovia nepomohli (dnes sa už nedá spoľahnúť ani na elfov), takže som sa dal na karate. To mi pomohlo pri písaní bojových scén. Využil som aj svoje skúsenosti zo Strednej Ameriky, kde som navštívil Teotihuacan, Tenochtitlan, Palenque, Tikal. Ríša Axtlapan, ktorá je dôležitá pre dej románu, pretože v nej sídlil temný pán, je modelovaná podľa Ríše Aztékov.

Skúsenosti z ciest po Strednej Amerike ste uplatnili prakticky v každom  fantasy románe, ktorý ste doteraz napísali. Aká  sa však začala vaša  čitateľská cesta, vzťah k literatúre?

Prvú knihu som prečítal, keď som bol v druhej triede základnej školy. Moja mama bola vtedy nešťastná, že málo čítam. Aby som jej dokázal, že to nie je pravda, vzal som si knihu a začal som čítať. Pamätám sa, že prvú stranu som čítal asi dve hodiny. Potom som sa rozčítal a už som neprestal. Myslím, že mama by bola radšej, keby som v tom ubral, ale už bolo neskoro. Paradoxne, odvtedy, čo som na dôchodku čítam oveľa menej – nemám na to čas.

Pôvodným povolaním ste zubný lekár, čo vás priviedlo k písaniu a tobôž fantasy žánru,  (debut Operený had vznikol ešte počas vášho pobytu v zahraničí)?

Myslím, že každý, kto veľa číta, napokon aj skúsi niečo napísať. Nie každému sa to však podarí a nie každý v tom vydrží. Fantasy žáner ma priťahoval od počiatku, pretože to bol akýsi únik z neradostného sveta. V prvom rade doma, ale aj celkovo. Vyrastal som totiž v rokoch najtvrdšieho komunizmu a napríklad si dobre pamätám ten cirkus, keď Stalin zomrel. A potom Gottwald...

Ako lekár lepšie chápem procesy, ktoré sa odohrávajú v ľudskom organizme a v ľudskej mysli. A keďže som dlhé roky robil diagnózy a bral anamnézy, zväčša viem dobre odhadnúť, čo v ľuďoch je. Toto nepochybne trochu ovplyvnilo aj moje písanie.

Opereného hada som začal písať ešte v Austrálii. Napísal som tam, po anglicky, asi prvých 40 strán. Potom som sa vrátil na Slovensko, či vlastne ešte do Československa, preložil som to, dopísal a keď som to prvý raz revidoval, zdalo sa mi, že to písal nejaký cudzinec: chybné predložky, zvláštne znejúce zvraty, atď. Dnes už tento problém nemám, aj keď zodpovední redaktori majú možno iný názor. Inak Operený had bolo predkolumbovské božstvo v Strednej Amerike. Aztékovia ho volali Quetzalcoatl a Mayovia Kukulcan. Pri písaní som použil svoje poznatky z ciest po Mexiku a Guatemale.

Píšuce dvojice sú na Slovensku  pomerne zriedkavým javom,  vy ste si však pre trilógiu Miešanci vybrali spoluautorku Alexandru Pavelkovú. Ako došlo k tejto  spolupráci?

Podľa názoru niektorých kritikov ženské postavy v Operenom hadovi neboli dostatočne charakterizované. Túto kritiku som považoval za oprávnenú. Požiadal som teda o spoluprácu najlepšiu spisovateľku fantasy žánru na Slovensku slečnu Pavelkovú, ktorá sa dnes volá pani Weberová. Výsledkom bola trilógia Miešanci. Prvé dva diely sme písali spolu a tretí každý zvlášť. Chcel by som zdôrazniť, že to nebolo po nejakej roztržke, ale podľa predchádzajúcej dohody. Ona sledovala ďalšie dobrodružstvá hlavnej hrdinky a ja hlavného hrdinu.

Myslím, že táto spolupráca bola veľmi dobrý nápad. Pani Pavelková-Weberová je veľmi inteligentná a príjemná dáma. Ženy tohto druhu mužov zošľachťujú a dostanú z nich to najlepšie. Autorka vynikajúcej obálky Pohrobka, slečna Pilcerová, je tiež takou dámou. Ona je aj autorkou cover artu druhého vydania Opereného hada a všetkých štyroch Miešancov. Ale navyše, muži a ženy majú trochu odlišný uhol pohľadu na problémy a ak sa dopĺňajú, vidia ich plastickejšie a riešia ich lepšie. Neznášam reči o nadradenosti jedného pohlavia nad druhým. Vždy keď s tým niekto začne, strčím mu pod nos päsť a poviem: “Hádaj, ako mám palec.“ Nevedia to, lebo k nim obrátim chrbát ruky. Potom poviem: „Vidíš, keby si sa díval z boku, vedel by si to.“ Mimochodom, feministickému hnutiu zazlievam to, že mu nejde o dopĺňanie sa na základe rovnosti, ale je bojom o moc – a to o moc podľa mužských kritérií.

Prežili ste zaujímavý život  a popri nostrifikačných skúškach  ste v Austrálii absolvovali aj postgraduálne štúdium, získali titul – MDS - Master of Dental Surgery  , máte právo voliť do senátu University of Sydney , v Japonsku ste sa istý čas venovali  v karate a dnes  máte čierny pás (shodan).   Nikdy  ste neuvažovali o knihe spomienok?

Neuvažoval  som. Viete, „zaujímavý život“... nuž môj život bol iste netypický, ale až taký zaujímavý sa mi nezdá. Tak ako napríklad Austrália, v ktorej som prežil dvadsať rokov sa mi vôbec nezdá exotická. Okrem toho, niektoré veci si chcem a niektoré zas musím nechať pre seba.

Čo považujete za rozhodujúci medzník vo svojom živote?

Nepochybne dôležitými medzníkmi boli môj odchod do emigrácie v roku 1969 a môj návrat v roku 1991. Pri nich obidvoch som niečo získal a niečo stratil. Medzníkom, pri ktorom som ohromne získal, bolo to, že som sa oženil. Vždy hovorím, že moja žena svojou láskou a trpezlivosťou zo mňa spraví nakoniec normálneho človeka. To po psychickej stránke. Ale aj po fyzickej stránke dobré manželstvo prospieva. Keď som mal asi tridsať rokov, zranenia, ktoré človek pri karate tréningoch vždy utŕži, sa mi začali pomalšie a horšie hojiť. Považoval som to za nevyhnuteľný efekt starnutia. Oženil som sa, keď som mal 56 rokov a zranenia sa mi teraz hoja tak, ako keď som bol dvadsaťročný. Je to dôsledkom lepšej životosprávy, zdravšej stravy a aj psychickej pohody.

 Ako relaxujete?

Aktívne. Napríklad, hodne som cestoval, cez rovník som prešiel štrnásťkrát a dvakrát okolo zemegule. Nikdy by som však nechcel ísť na nejakú pobytovú dovolenku pri mori, kde človek v podstate len oddychuje. Niektorí ľudia to potrebujú, tak nech sa páči. Ale, ako hovoria Nemci „ohne mich“. Keď my niekam ideme, napcháme to poznávacími  fakultáčmi ako sa len dá.

.Čomu sa venujete dnes? Teda  aké máte spisovateľské či cestovateľské  plány?

Pokiaľ ide o beletriu – neviem. Existuje anglické úslovie ktoré hovorí: „Leave while you are in front.“ Znamená to odíď, keď si na vrchole a nie po nejakom období úpadku. Pohrobka považujem aspoň nateraz za akési vyvrcholenie mojej aktivity vo fantasy žánri. Okrem tohto žánru však píšem aj učebnice angličtiny, ktoré sa snažím zameriavať na problémy, ktorým človek čelí, keď sa ocitne v anglicky hovoriacom prostredí. Pomáha mi to, že sám som musel s takýmito problémami zápasiť. Sem patrí napríklad kniha Chyby, ktoré Slováci robia v angličtine, ale aj iné. V súčasnosti mám naplánované tri takéto knihy.

Máte niečo, čo by  ste označili za svoje životné motto  a prípadne to odovzdáte ako radu            svojej ratolesti?

Nanešťastie ratolesť nemám žiadnu – to je jedna z tých vecí o ktoré som prišiel. Ale keby som mal syna, tak by som mu dal takú radu, akú dal v Pohrobkovi elf Ilvareel Rišovi: „Ak v nebezpečenstve splníš svoju úlohu, si statočný. A ak urobíš, čo je v tvojich silách, splníš ju, nech je už výsledok hocijaký.“

    . O čom by ste chceli hovoriť – aká téma vás momentálne najviac  zaujíma?

V Pohrobkovi píšem aj o šikanovaní v škole. Zanecháva celoživotné jazvy na psychike šikanovaných. Myslím, že sa proti nej bojuje nesprávnym spôsobom – psychológovia dohovárajú tým, čo šikanujú slabších. Nakoľko poznám mentalitu tých hnusných grázlikov, som presvedčený, že sa psychológom za chrbtom a niekedy aj do tváre vysmievajú a cítia sa pri tom ako hrdinovia. Pravda, iní ľudia môžu mať na vec iné názory, ale je tu Leninov výrok: „Prax je kritériom teórie.“ Pre tých, ktorí sa nechcú riadiť Uľjanovom (ja patrím medzi nich) ponúkam citát z Biblie: L 6,43.44. A teda – ubúda toho šikanovania alebo pribúda?

Ako to však riešiť? Nemienim tu vychvaľovať Ameriku – niečo robí dobre a niečo zle. Myslím napríklad, že sa Američania poriadne uťali, keď vliezli do Iraku. Už som vám tu však kadečo citoval, tak ešte jedno americké príslovie: „Lepšia je modrina na tele ako na duši.“ V niektorých štátoch USA sa všetci žiaci učia boxovať. V bitke by ten silnejší stále len vyhral, lebo aj on trénuje a má lepšie fyzické predpoklady, ale už by to nebolo zadarmo. Aj on by mal rozbité ústa a modrinu pod okom. A šikana končí! Jej podstatou je totiž beztrestné týranie slabších, ktorí sú často lepšími žiakmi, tými, čo sú silnejší a zväčša aj sprostejší.

Pripravila ELENA ŤAPAJOVÁ