Usilujem sa ľuďom sprostredkovať pohodu

Boris Filan (1949) patrí k popredným a zároveň k najvšestrannejším tvorcom svojej generácie. Je nielen spisovateľom – autorom pätnástich kníh próz a štyroch kníh textov piesní, ale aj scenáristom (medziiným i filmu Rabaka so skupinou Elán), dramaturgom, moderátorom (nezabudnuteľné sú jeho talkshow, napríklad televízna Gala Borisa Filana alebo súčasná rozhlasová Pálenica) a cestovateľom. Po absolvovaní filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na VŠMU pôsobil do roku 1987 ako dramaturg v literárnej redakcii a v redakcii zábavných programov Českosloslovenskej televízie v Bratislave. Medzi iným je držiteľom Ceny E. E. Kischa. Čitateľsky najväčší úspech zožala jeho séria cestovateľských postrehov, zážitkov a glos Tam tam 1 – 3, Nočný tam tam, Posledný tam tam, Tam tam plus z vydavateľstva Ikar, kde mu vyšli aj ďalšie tituly, ako Pálenica (2001), Tri opice (2003), Kamalásky (2004), Ľubošova finta (2005), najnovšie cestovateľské rozprávanie Dole vodou s podtitulom Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami. Vydavateľstvo Slovart vlani prinieslo jeho román Wewerka a knihu spomienok na mesto jeho mladosti Bratislavské krutosti a tento rok ľúbostný román Klimtov Bozk. Jeho názov si zvolil podľa najznámejšieho obrazu slávneho rakúskeho maliara Gustáva Klimta.

Rozhovor so spisovateľom, textárom, dramaturgom, scenáristom, moderátorom a cestovateľom BORISOM FILANOM

Usilujem sa ľuďom sprostredkovať pohodu

Boris Filan (1949) patrí k popredným a zároveň k najvšestrannejším tvorcom svojej generácie. Je nielen spisovateľom – autorom pätnástich kníh próz a štyroch kníh textov piesní, ale aj scenáristom (medziiným i filmu Rabaka so skupinou Elán), dramaturgom, moderátorom (nezabudnuteľné sú jeho talkshow, napríklad televízna Gala Borisa Filana alebo súčasná rozhlasová Pálenica) a cestovateľom. Po absolvovaní filmovej a televíznej dramaturgie a scenáristiky na VŠMU pôsobil do roku 1987 ako dramaturg v literárnej redakcii a v redakcii zábavných programov Českosloslovenskej televízie v Bratislave. Medzi iným je držiteľom Ceny E. E. Kischa. Čitateľsky najväčší úspech zožala jeho séria cestovateľských postrehov, zážitkov a glos Tam tam 1 – 3, Nočný tam tam, Posledný tam tam, Tam tam plus z vydavateľstva Ikar, kde mu vyšli aj ďalšie tituly, ako Pálenica (2001), Tri opice (2003), Kamalásky (2004), Ľubošova finta (2005), najnovšie cestovateľské rozprávanie Dole vodou s podtitulom Správa o splavovaní delty Dunaja s Jožom Rážom a s našimi manželkami. Vydavateľstvo Slovart vlani prinieslo jeho román Wewerka a knihu spomienok na mesto jeho mladosti Bratislavské krutosti a tento rok ľúbostný román Klimtov Bozk. Jeho názov si zvolil podľa najznámejšieho obrazu slávneho rakúskeho maliara Gustáva Klimta.

* Myslela som si, že ma už nemôžete ničím prekvapiť. Mýlila som sa. Ľúbostný román Klimtov Bozk som si kúpila zo zvedavosti a zhltla som ho za noc. Obraz slávneho rakúskeho maliara sa stal leitmotívom i metaforou, na ktorú asi tak ľahko nezabudnem. Od prvej vety „Adam sa do Silvie zamiloval ako trinásťročný.“ Až po záver: „Poznanie do Silvie vstúpilo ako svetlo do lampy. Zrazu nahlas a zreteľne počula, čo si Adam myslí. Aj ona jeho. Navždy.“ Cez príbehy dvojice a ich blízkych, cez okamihy ich dozrievania a rozhodovania ste vstúpili ste do spomienok jednej generácie, ale zároveň ste oslovili všetkých, ktorým je blízke skôr citové ako racionálne vnímanie sveta, aj keď to navonok nepriznávajú. Nedávno ste vyhlásili, že základ knihy ste napísali ešte ako dvadsaťročný. Ako to bolo v skutočnosti?

– Áno, štyridsať strán som napísal ešte ako poslucháč VŠMU. Bol som však v inej situácii a iný ako Adam. Bol som suverénnejší, menej emotívny ako moja postava, počarbanejší bigbítom... Bol som zavedený textár a uspel som v konkurencii desiatok záujemcov pri výbere na štúdium na VŠMU. Som aj mimoriadne fixovaný na rodinu a kamarátov, nemal som dôvod emigrovať ako môj hrdina, ktorý nad tým uvažuje. Žiadalo sa mi raz napísať príbeh v duchu elánovských textov, silný, čistý, zaľúbený. Niektoré osudy a príhody majú reálny základ, iné som si vymyslel, zdramatizoval. Napríklad v Prahe nikdy nebola výstava secesie, bola vo Viedni, ale potreboval som dvojicu Adama a Silviu dostať pred Klimtov obraz. Považujem ho za to najkrajšie, čo bolo namaľované. Keď som ho videl vo Viedni, oslnil ma, chcel som pred ním zostať do konca života. V roku 1968 nebolo žiadne slovenské basketbalové mužstvo na zájazde v USA, mestečko Jelsa v Juhoslávii vyzeralo trošku ináč a Ljubo Milič žil v Umagu a tak ďalej. Reálny zážitok je vystúpenie Karla.Kryla vo V klube a viac-menej aj opis ruskej okupácie. Reálne zážitky som použil ako stavebné kamene a medzi ne som dal maltu fantázie, aby to spolu držalo. Chcel som zodpovedať na niekoľko životných otázok, a nie vytvoriť dobový dokument. Chcel som vedieť, prečo sme my neemigrovali.

* Napriek tomu, že v úvode knihy píšete, že knižka je fikcia, všetky postavy sú vymyslené a nemajú nič spoločné so žijúcimi osobami, nezabránite čitateľovi, aby si vás aspoň čiastočne nestotožňoval s Adamom, Petrusa s Paľom Hammelom... To autobiografické je mimoriadne silné a oslovuje.

– Stále sa ma ľudia pýtajú, čo z toho je pravda, pretože ma vnímajú ako rozprávača reálnych príbehov o skutočných ľuďoch. Táto kniha je isté podobenstvo a bol by som nerád, keby si čitateľ napr. Adamovu mamu stotožňoval s mojou mamou, alebo trénera s tým, ktorý nás viedol. Je to próza a ako hovorím, toto všetko je iba moja fikcia.

* Kedy ste sa vlastne rozhodli túto knihu napísať, čo vás inšpirovalo?

– Pracujem systematicky, mám dohodnuté termíny odovzdania rukopisov a ak dožijem, mám vlastne presne naplánované tri roky dopredu. Čiže, s troškou irónie, by som sa mal poďakovať ľuďom, ktorí prekazili realizáciu môjho televízneho cestovateľského projektu Bež, kam chceš. Získal som tým čas na napísanie knihy Klimtov Bozk. Chcel som napísať prózu o láske, špeciálne pre ženy. Pôvodne to malo byť niečo ako Peter a Lucia, lenže to je skôr báseň v próze. Krátko predtým, ako som začal písať román, upútala ma myšlienka Stephena Coveyho: „Vzájomnosť je oveľa cennejšia ako nezávislosť.“

* Čo bolo pre vás ťažšie – prinútiť sa písať, alebo záverečná korektúra?

– Písanie bolo pre mňa potešením a poctou, mal som pocit, že robím to, čo mám spraviť. Lebo napísanie tohto románu figurovalo v zozname vecí, ktoré som si predsavzal urobiť, ešte keď som mal sedemnásť. Ťažké bolo možno škrtať, lebo som mal o 150 strán viac. Ale  s riaditeľom Vydavateľstva Slovart Jurajom Hegerom sme sa zhodli, že v niektorých epizódach (Adamov zájazd do Sovietskeho zväzu) by som sa príliš vzdialil od srdca príbehu.

* Príbeh Klimtovho Bozku sa prakticky končí v roku 1968. Čitateľ by sa chcel dozvedieť, čo sa stalo s Adamom a Silviou. Neláka vás pokračovanie?

– Môj problém je najmä čas. A potom, zo všetkých kníh Biblie mám najradšej tú prvú Genezis – teda, kde sa to všetko začalo. Považujem za úspech, že som splnil všetko, čo som si sľúbil v mladosti. Ale nekončím – mám rozpísanú knihu Televízny Silvester , lebo chcem vypovedať o televízii v časoch, keď bol socializmus, ale nepoznali sme AIDS. Mám v hlave silnú knižku s pracovným názvom Bolo nás jedenásť – slovenský román. Chcel by som v nej zachytiť príbehy jedenásťčlennej rodiny od roku 1948 do roku 1993. Láka ma napísať tisícstranovú knihu, ktorú však čitateľ nepustí z ruky...

* Čo považujete za mimoriadne dôležité ako spisovateľ?

– Som nasiaknutý myšlienkou, že zmyslom života sú životy iných ľudí, preto aj písanie robím ako službu. Nežiada sa mi písať o štyridsaťročnom manažérovi, ktorý sa rozvádza a nenávidí celý svet. Veľmi sa usilujem sprostredkovať ľudom pohodu.

* Mohli by ste prezradiť niečo z autorskej kuchyne, napríklad spomínate neraz svoje poznámkové zošity, ale i počítač – vyznávate teda: lepšia najtupšia ceruzka ako najostrejšia pamäť?

– Mám zvláštnu schopnosť, možno je to trest, neviem na nič zabudnúť, aj moja mama žasne, čo si pamätám. Fotografická pamäť mi pomáha všeličo robiť. Zdokonalil som si ju v tom, že si všetko akoby položím na veľkú plochu, vznesiem sa nad tým, vidím naraz všetky udalosti ako Tatry z lietadla a viem si z nich vyberať. Mimochodom, máme doma takú hru, občas poprosím manželku: Choď do mojej knižnice a ja ti vymenujem, kde je uložená ktorá knižka. Keď sa nepomýlim, je srdiečko z hlávkového šalátu moje... Ešte od vysokej školy si denne píšem poznámky do mnohých papierových zošitov , ale najmä do počítača. Mám niekoľko stovák strán, ktoré označujem ako Nočník 1, 2, 3....

* Obdivujem nielen vašu schopnosť fabulovať, ale aj jazyk, metafory, vytvárania atmosféry. Ako čitateľ naozaj cítim vôňu borovice a mora, vidím oblohu s jej farebnými šálmi, o ktorých píšete. Kam na to chodíte? Od koho ste sa učili tej farebno-voňavej hre so slovom a predstavivosťou?

– Nedostižný majster je Gabriel Márquez, úžasný je autor Chazarského slovníka Milorad Pavič a milujem Josepha Hellera pre jeho strašné paradoxy a iskrivé dialógy.

* Zdá sa, že máte zásadu – preverovať si účinok napísaného tým, že to zaradíte do svojej rozhlasovej talkshow Pálenica.

– Aj tú najlepšiu knižku si dnes kúpi u nás maximálne dvadsaťtisíc ľudí, Pálenicu však počúva týždeň čo týždeň okolo osemsto tisíc ľudí. Využívam šancu, že sa môžem vyjadrovať k takému veľkému okruhu. Zároveň tak vytváram istý ostrov pohody.

·         Čo na vás v poslednom čase zapôsobilo z tvorby iných autorov a ako a kedy čítate?

– Najpríjemnejšie je to nárazovo, na dovolenke. Inak čítam každý deň jednu knihu. Páčia sa mi nové poviedky Petra Krištúfka, teším sa na čokoľvek, čo napíše Veronika Šikulová – mám rád jej poviedky a teraz porodila román. Zo svetovej literatúry rád čítam knižky Arthura Péreza Reverteho, jeho Dumasov klub a Kráľovnú juhu, vynikajúca je knižka poviedok Sonička od ruskej autorky Ľudmily Ulickej. 

* Česká televízia má zaujímavú anketu Kniha môjho srdca. Aká je tá vaša?

– Sto rokov samoty, Kto chytá v žite, Hlava 22.

* Posadnutosť čítaním vraj zdedili aj vaši synovia. Čomu sa venujú profesionálne?

– Starší syn Marek študoval matematiku a teraz pokračuje ekonomickou nadstavbou. Mladší Oliver absolvoval Literárnu akadémiu Jozefa Škvoreckého v Prahe, ale dnes je profesionálnym fotografom.

* Čím ste chceli byť vy ako dieťa ?

– Mal som asi jedenásť rokov, keď sa nás v pionierskom tábore v jeden daždivý deň spytovala súdružka vedúca, čím chceme byť. Dievčatko z Pardubíc vyhlásilo, že lekárkou, chlapček z Prahy, že pilotom a ja som suverénne zahlásil, že chcem byť dramaturgom Československého štátneho filmu.

* V jednom rozhovore ste povedali, že ste mali vždy mimoriadny rešpekt pred svojou chrbticou. Pred čím ho máte dnes?

– Veľký rešpekt mám aj pred svetlom, lebo nepochádza z tohto vesmíru, nepodlieha fyzikálnym zákonom a vlastne nevieme, ako vyzerá, vieme iba, aký impulz vyvoláva v našom mozgu. Je zvláštne, ako málo ľudí ráno tlieska, keď vyjde slnko, hoci je to vlastne zázrak...

* Na gréckom ostrove Santorini som zažila, ako turisti tlieskali západu slnka. Na čo sa tešíte toto leto ?

– Na Srí Lanku, idem tam na dva veľké festivaly. Jeden na juhu je na počesť boha Kataragama a je oslavou ohňa a bolesti. Druhá desaťdňová slávnosť je púť slonov v meste Kendy na počesť Budhovho zubu. Mala by byť z toho kniha Tajomstvo Budhovho úsmevu.

* I keď čínske príslovie tvrdí, že najlepší vek sú roky medzi šesťdesiatkou a sedemdesiatkou – nezaskočila vás vaša júnová šesťdesiatka?

– Nezaskočila, viem do čoho idem a nie som taký sklerotický, aby som si nepamätal, čo som si o tom veku myslel kedysi. Pri šesťdesiatke sa všetci obzerajú do minulosti a ja tvrdím, že čo bolo, nebolo. Chcem hovoriť o tom, čo je a čo bude. Pokiaľ ide o písanie, uvedomujem si, že napríklad vstupom internetu sa otvorili dvere a rozšírili ihriská, ale zároveň niečo strácame. Napríklad v publicistike sa natoľko akceptuje neprofesionalita a laickosť, že profesionalita je väčšine na obtiaž. A tak som si vymyslel do dôchodku , že si niekde na ulicu postavím veľkú osobnú váhu, ktorú radšej nepoužívam, sadnem si k nej na stoličku (v Splite som to videl na každom kroku) a do klobúka budem vyberať po jednom eure od každého, kto sa odváži. A to všetko pod veľkým sloganom: Odváženému šťastie praje...

Elena Ťapajová