Rozhovor so spisovateľom a výtvarníkom Robertom Bielikom

Na jazyk raja sme dávno zabudli

Hovorí spisovateľ a výtvarník Robert Bielik

Robert Bielik (1963) je človek, ktorého neznáme diaľky zvádzajú ako sirény. Necestuje však za telesnými rozkošami, zmyslom jeho hľadania sú veci presahujúce našu prirodzenosť. Autor vstúpil do literatúry roku 1991 básnickou zbierkou Splny na inom nebi (1991), nasledovali Rehoľa márnomyseľných bratov (1992), Prenášanie grálu (1996), Mandragora (1997), Mesačný brat (1999) a Vlčí ruženec. Vydal sa aj na výpravy do rozľahlých území prózy; jeho texty Ukrižuj sa! (1996) a Gompa (Kláštorný denník) sú svedectvom o záhadnom chvení viery.

 * Rád cestujete a v ďalekých kláštoroch sa premieňate na mnícha. Keď sa potom vrátite domov, nemáte aj tu občas pokušenie vybrať si za príbytok celu?

– To, že chodím do kláštorov a nejaký čas tam aj zotrvám, je pre mňa pravdepodobne  uskutočňovaním dávnej túžby po samote a po skúmaní istých vecí, týkajúcich sa procesov vlastnej mysle. Mníšstvo je v našom západnom kontexte prepojené s celibátom, no v iných tradíciách to tak byť nemusí. Napokon, mníšstvo nie je cieľ, nanajvýš prostriedok, iba jedna z nekonečného počtu možností ako žiť vlastný život. Doma som súčasťou tohto sveta, mám priateľku a kontaktujem sa s niektorými ľuďmi, na druhej strane žijem sám a v istých polohách môj život možno naozaj korešponduje so životom mnícha. Ale slovo mních môže zavádzať a v konečnom dôsledku nič nevyjadruje, nie je podstatné.

* Čo je na čase strávenom medzi mníchmi najťažšie? Dodržanie celibátu, vyhnanstvo do vnútornej samoty, ktorá sa  môže stať aj psychicky neudržateľnou, alebo prispôsobovanie sa dennému režimu a rôznym rituálom?

– Závisí to od miesta, kde sa práve nachádzam. Žil som napríklad vo viacerých budhistických kláštoroch v Ladakhu a tam mi spôsobovalo najväčší problém vyrovnanie so samotou. Aj napriek tomu, že vnútorný poriadok kláštora sa dal označiť za veľmi liberálny, a to nielen vo vzťahu ku mne, ale aj k miestnym mníchom. V hlavnom chráme síce boli neprestajne modlitby, no mohol som sa rozhodnúť, či sa na nich zúčastním, a ak áno, ako dlho v chráme zostanem. Ostatný čas som si mohol prispôsobiť, ako som chcel. Odlišnú skúsenosť mám z poslednej cesty, z malého thajského ostrova Ko Sa Chan, ležiaceho asi sto kilometrov pod Bangkokom. Začlenil som sa do teravádovej komunity, musel som sa prispôsobiť jej režimu a nastali problémy: budíček ráno o štvrtej, keď doma iba zaspávam, žobranie v dedine naboso po ostrých ostrovných kamienkoch, jedlo pozostávajúce zo suchej ryže a akejsi tropickej zeleniny, ktorá pripomínala našu žihľavu, tvrdá práca v jaskyniach, kde bolo dusnejšie ako v mikrovlnke a kvôli prachu som nevidel na vedľajšieho mnícha, spánok na zemi ustavične rušený nespavosťou miestnych makakov. A pokiaľ ide o celibát, v kláštore sa erotická myšlienka o človeka obtrie naozaj len ľahko a ide si svojou cestou. Azda to súvisí s duchom, aký v celibátnej komunite prevláda a  už ani nie som najmladší...

* Čo ste v tých jaskyniach vlastne robili?

– Pod  rozľahlým kláštorným pozemkom bolo asi osem jaskýň. Sprístupňovali sme ich sebe aj prípadným návštevníkom, vytvárali sme z nich meditačné miesta. V praxi to znamenalo búrať  časti stien, vynášať ten odpad von, zväčšovať malé otvory či betónovať... A to všetko asi dvadsať metrov pod zemou.

* Pri túlaní po svete hľadáte viac vnútornú rovnováhu v neľahkých životných situáciách, alebo únik z nudnej reality? Alebo pred nami ukrývate dušu dobrodruha?

– Z každého trochu. Je pravda, že dlho na jednom mieste nevydržím, no túlanie je aj formou sebapoznania, poznávania nových krajín, prírody a ľudí, ich spôsobu života a toho, čo v ňom z hľadiska ich kultúrneho a duchovného pozadia považujú za naozaj dôležité.  Keď som mal sedemnásť rokov, čítal som Hesseho novelu Knulp. Príbeh tohto tuláka ma vtedy oslovil, možno zasial do môjho podvedomia podnety, ktoré sa zrazu po rokoch ozvali ako spodná voda v rieke.

* Aké situácie si vedome uchovávate v pamäti?

– Určite medzi ne patrí pohľad na niektoré kláštory v Ladakhu. Alebo oblaky nasvietené zapadajúcim slnkom nad Phnom Penhom. Človeku sa nechce veriť, že pod nimi sa nie tak dávno vzájomne vystrieľali dva milióny ľudí...

* Hrozilo vám na cestách aj nejaké nebezpečenstvo, báli ste sa niekedy?

– Strach je sprievodným znakom našich životov a je jedno, či cestujeme, alebo sme doma. Cestovateľský strach som prežil viackrát. Asi do najzložitejšej pasce som spadol spolu s francúzskym priateľom Christianom. Putovali sme po gréckom ostrove Athos, na ktorom žijú ortodoxní mnísi. V rozľahlom lese sme zablúdili: bez jedla, kompasu, mapy, bez jedinej kvapky vody. Bol som silne dehydrovaný a dostával som sa do stavu, až sa mi zdalo, že  končím. Našťastie, navečer sme objavili ruskú kéliu – pustovňu, v ktorej žilo asi desať mníchov. Dali nám vodu, dovolili prenocovať, a to nás zachránilo.

* Zmenil sa nejako po takýchto skúsenostiach s inými náboženstvami váš duchovný erb?

– Čím som starší, tým viac si uvedomujem, že podstatný je vnútorný pokoj, istá disciplína mysle, schopnosť vlastnej reflexie a zmierenie so sebou samým, so svojimi obmedzeniami a limitmi. S tým súvisia aj moje vzťahy s okolím, sú to spojené nádoby: čím lepšie to máte vyriešené v sebe, tým bezproblémovejší ste aj k iným. O jednotlivé náboženstvá som sa začal zaujímať v mladosti. Prvý ma oslovil budhizmus, najskôr v teoretickej rovine, neskôr aj dotykmi s jeho kultúrnym prostredím a konkrétnymi ľuďmi. Neprichodí mi náboženstvá porovnávať – dokonca sa mi to zdá scestné – no podstata a esencia duchovnosti je pri všetkých rovnaká. V každej duchovnosti nájdete onen základný princíp: Čo nechceš, aby druhí robili tebe, nerob ani ty im!

* Čím sa teda cítite byť, možno vo vašom prípade hovoriť o príslušnosti k nejakej cirkvi?

– Po rodičoch som rímsky katolík, aj kultúrne sa ním cítim byť, lebo som vyrastal v takej tradícii, ale z hľadiska duchovnosti neprežívam žiadnu náboženskú identitu. Rovnako môžem byť budhistom, aj moslimom. Okrem autorov východnej proveniencie stále čítam aj katolíckych teológov. Treba povedať, že od prelomu 70. a 80. rokov aj v ich prácach nastáva silný pohyb smerom k ekumenizmu. Začal ho švajčiarsky teológ Hans Küng svojou knihou Etos dvadsiateho storočia. Postupne sa pridávali ďalší: Raimon Panikkar, Yves Congar, evanjelik Stanley Samartha alebo anglikán John Hick. V spomenutej knihe Hans Küng okrem iného hovorí aj o tom, že pokoj na Zemi nebude dovtedy, kým si veľké náboženstvá nevyriešia svoje základné problémy.

* Spomínali sme už strach, no zažívate v cudzokrajných diaľkach aj pocit slobody?

– Slobodný vo vonkajšom zmysle slova som stále, lebo si idem kam chcem a kedy chcem, samozrejme, až na isté obmedzenia spôsobené duchaplnosťou miestnych zákonodarcov. Nesloboda sa začína vo vnútornom priestore mysle a to nevyrieši žiadne cestovanie, rovnaká je doma aj v Antarktíde.

* Prešli ste Áziu, Afriku, Južnú Ameriku, arabský svet: možno o niektorej z ciest povedať, že bola najnáročnejšia, alebo už v lietadle ste v slastnom vytržení?

– Asi najťažšiu cestu som absolvoval pred dvoma rokmi v Latinskej Amerike. Možno to ani nesúviselo so samotnou cestou, ako s tým, že som tam išiel krátko po otcovej smrti. Samota  akoby sa rozrástla všade navôkol, navyše sa k tomu pocitu pridala nepríjemná zima a pusté, opustené miesta, kde som sa dlho s nikým nestretol. Najmä v Bolívii. Tá ťažkosť sa však dotýkala iba môjho vnútorného prežívania, nie prírody a ľudí.

* Na týchto výpravách spravidla píšete – poznámky alebo básničky, po návrate domov sa zas uzatvárate v ateliéri, nerobíte si tam aspoň nejaké skice?

– Občas si naskicujem veci, ktoré ma zaujmú, no častejšie filmujem a fotografujem. Doma potom s týmto digitálnym záznamom alebo fotografiami pracujem.

* Kde sa podľa vás začína a kde končí umenie?

– Keď som po otvorení hraníc začal chodiť po západnej Európe, v galériách som čoraz viac prepadal pocitu rozčarovania a premýšľal som o tom, aký zmysel majú veci, ktoré  výtvarníci ponúkajú. Rozčarovanie vyvrcholilo na pražskej výstave Bavorské umenie, ktorú som len zbežne preletel, pretože  videoinštalácie so zábermi zomierajúcich ľudí na onkológii a podobné „zrnenie“ sa všade opakovali a už som nebol ochotný dať sa ďalej oberať o čas a zvyšky praobyčajnej dôstojnosti. Zaujala ma tam iba jedna výtvarníčka, ktorá v kvetináčoch vystavovala marihuanové rastlinky. Aj to iba pre to, že v tom období som sa sám hral na pestovateľa a  mohol som porovnať, komu rastie lepšie. To bol zlom, kedy som si uvedomil, že tadiaľto cesta nevedie. Aspoň nie pre mňa. Môžem maľovať iba to, čo mi dáva nejaký zmysel. Keď v obraze chýba rozmer estetiky, ide o prázdne veci.

* Vo svojich obrazoch rešpektujete realistickú figúru a ctíte si farbu, no zároveň s nimi narábate vo zvláštnych fantazijných  súvislostiach. Neupodozrievajú vás kolegovia z opačného tábora z toho, že vyrábate sladké gýče?

– Neviem, lebo s výtvarníkmi sa takmer nekontaktujem a vystavujem pomerne málo. Ohlas prichádza skôr od ľudí, ktorí prídu do môjho ateliéru. Po desiatich rokoch od absolvovania školy som konečne začal aj predávať. To je pre mňa lakmusový papier, pretože rovnica je až zarážajúco jednoduchá: ak sa obraz predal, páčil sa, inak by zaň nikto nedal ani korunu. A ak sa páčil, ak sa niekto rozhodol zavesiť si ho do priestoru, v ktorom žije, jeho namaľovanie malo zmysel. A čo sa týka gýča, prepadá ma podozrenie, že ak dnes ešte existuje to, čo sa kedysi nazývalo gýčom, tak je to takzvané vysoké umenie.

* Nesužujú vás niekedy rozdvojené nálady, že by ste chceli namaľovať to, čo ste napísali a naopak?

– Pripúšťam, že určitá interakcia medzi maľbou a literatúrou môže nastať v poézii, v niektorých metaforách, ale iba do istej miery. Prozaický text sa vyvíja v racionálnej línii a tam je dosť ťažké hľadať nejakú spojitosť. V próze skôr pátram po dôvodoch, prečo konám tak, ako konám. Opakom toho je podvedomý proces maľovania.  

* Čoho odrazom sú potom svety, ktoré ste maliarsky stvorili? Všetky tie oblaky a moria? Všadeprítomní anjelikovia? Nahí malí chlapci a krotké šelmy?

– Skôr ide o prácu s nejakým zasunutým archetypom v podvedomí. V západnej európskej tradícii sú to veci postavené na Starom a Novom zákone. Podobné metafory nachádzam u proroka Izaiáša, tam je obraz sveta, v ktorom sa lev a baránok spolu pasú a neublížia si. Jednoducho, silný obraz. Neviem, či je pred nami nejaká perspektíva, ale ak áno, potom by to mohol byť svet, v ktorom je každá cítiaca bytosť šťastná, ako nám ho ponúkajú staré texty Abhidharmy, alebo svet, v ktorom sa dieťa bez obáv môže hrať s tigrom.

* Nie ste tým ,,večným“ chlapcom na svojich obrazoch vy sám a tou šelmou strach, či istá existenciálna podoba strachu zo súčasného sveta?

– To je iná rovina interpretácie, obľúbená u psychoanalytikov. Môže to byť naozaj aj práca s vlastným strachom a odkrývanie nejakých blokov, ktoré mi nedovoľujú žiť bezprostredne a bez strachu vnímať veci v ich vzájomnej logickej podmienenosti, teda iba také, aké sú.  

* Keby ste mali definovať zdroje svojej poézie, odkiaľ sa v nej berie tá duchovnosť na jednej strane a na druhej pozemská zmyslovosť a farebnosť?

– To sú zrejme osobité prepojenia autora, ktorý píše aj maľuje. Napokon, prepojenie telesnosti a duchovnosti je v poézii známe oddávna, spomeňme len Šalamúnovu Veľpieseň alebo Živý plameň lásky kastílskeho mystika Sv. Jána z Kríža. Jazyk má svoje hranice, to človek ľahko zistí a nepotrebuje čítať ani Eckharta, Spinozu alebo Wittgensteina. V pomenúvaní istých súvislostí je autor odkázaný na metaforu, nedá sa nič robiť, na jazyk raja sme zabudli.

* Písanie a maľovanie – to sú dva póly vášho naturelu. V oboch ste s istými prestávkami ponorený až po uši. Čím sa cítite byť bytostnejšie – básnikom alebo výtvarníkom?

– Ak vezmem do úvahy to, čomu venujem viac času, potom som najmä maliarom. Keď som doma, usilujem sa maľovať päť až šesť hodín denne. Ale z hľadiska toho, čo pociťujem ako mapovanie vnútorného stavu, v ktorom sa práve nachádzam, je pre mňa silnejšia literatúra. Aj jej výrazové prostriedky sú väčšie, lebo sú založené na jazyku a ten je jednoducho presnejší. Môžem sa v ňom pohybovať od hmlistých, náznakových farebných metafor až po exaktný jazyk filozofie alebo matematiky, to je vo vizuálnom umení nemožné.

* V najnovšej básnickej zbierke Vlčí ruženec (vydal Petrus) sa vyjadrujete v rýmovaných štvorveršiach. Vaše obrazy zas možno nazvať figurálnymi skratkami, v ktorých je zárodok príbehu. Ako sa to vo vašej hlave znáša: v poézii iba štyri verše a v maľbe rozmerné plátno?

– V oboch médiách narábam s archetypmi, v oboch majú svoje podoby vďaka použitým výrazovým prostriedkom. Čo sa týka skratky, nazvime ju esenciou archetypu, myslím, že je rovnako vyjadriteľná v maľbe aj v básni. Skôr záleží na schopnosti autora zlúčiť stručnosť s presnosťou.

* Akým procesom je pre vás písanie básní? Je to zachytenie okamžitého nápadu, alebo sa aj s tými štvorveršiami pri cizelovaní trápite?

– Báseň si niekedy, mám taký pocit, žiada dlhší čas ako obraz.  Posledné dve zbierky, na rozdiel od predošlých, som písal vo viazanom verši. Vyžaduje si to nielen vnútornú disciplínu, ale aj potrebu nevzdialiť sa od istých pravidiel, ktoré viazaný verš obsahuje. Na cestách vznikajú dlhé obdobia nečinnosti a to je pre mňa priestor pre alchýmiu hlások. Stalo sa mi, že niekedy som aj celý deň rozmýšľal nad jedným slovom alebo slabikou, čo je azda porovnateľne náročné, ako si trpezlivo odsedieť dva mesiace pred obrazom.

* Čo sa dá ľahšie pokaziť – báseň alebo obraz?

– Aj jedno, aj druhé. Odpoveď je relatívna, pretože čo znamená pokaziť obraz? Poznáme tibetských mníchov, ktorí dva týždne sústredene pracujú na mandale, na jednom farebnom obraze, len pre to, aby ho zdanlivo nezmyselne ,,rozflákali“ na brehu rieky.

* Čo by mal podľa vás obsahovať kvalitný literárny text: dobrý nápad, originálne spracovanie, tajomstvo alebo mágiu, autentickosť alebo fantázijnosť?

– Prostú pravdu o tom, čo pre autora znamená jeho žitie. V posledných rokoch beriem do rúk knižku poézie či prózy len zriedkavo. Čítam filozofickú, teologickú a psychologickú literatúru, kalkulovanie v zmysle nejakých literárnych stratégií a postupov je mi dosť cudzie a cudzie sú mi aj prvky ako fantázijnosť, tajomstvo a podobne. Keď si spomeniem na texty a autorov, ktorí ma oslovili, boli to trpezliví pozorovatelia vlastných vnútorných pohybov a nemilosrdní likvidátori konvenčných mechanizmov sociálnej sebaúcty. Takmer sa dá o nich povedať, že žiaden príbeh si nevymysleli. Liečili mi traumy, lebo od nich som sa dozvedel, že vo vesmíre existuje človek, ktorý je na tom podobne ako ja. To ma oslobodzovalo.

Pripravil Emil Babín

Foto Peter Procházka