Vyhľadávanie
Čo sme nenapísali tu, nájdete v knihách
Rozhovor so spoluzakladateľkou súťaže Ex libris Hlohovec Helenou PEKAROVIČOVOU
Možno aj vy patríte medzi tých, ktorí sa rozhodli vlastné knihy nepožičiavať, pretože sa vám už nikdy nevrátili späť. A pritom stačilo tak málo. Použiť exlibris, teda značku majiteľa knihy, podľa ktorej by každý vedel, že patrí vám. Ako exlibris vytvoriť, to sa mnohé deti nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí dozvedeli vďaka medzinárodnej výtvarnej súťaži pre deti od 6 do 15 rokov Ex libris Hlohovec. Už dvanásty rok približuje deťom svet kníh prostredníctvom exlibrisov, ktoré si samy navrhujú. Každý rok na inú tému a hodnotí ich porota zložená z renomovaných výtvarníkov. Víťazné práce sa prezentujú na výstavách. O podujatí, ktoré presiahlo rámec knižnice, mesta, ale aj Slovenska, pretože sa na ňom už roky zúčastňujú deti z celého sveta, hovoríme s jeho spoluzakladateľkou Helenou Pekarovičovou, pracovníčkou oddelenia pre deti Mestskej knižnice v Hlohovci.
• Udržať záujem detí o knihy vyžaduje nielen veľa úsilia, ale aj dobrých nápadov. Ako sa zrodila vaša súťaž?
– Keď sa deti začali viac dívať na televíziu, video, neskôr DVD, prišiel internet, uvažovali sme, čím ich osloviť, aby ďalej, a navyše rady, čítali knihy. V tom čase nám Viktor Chrenko, ktorý sa venuje tvorbe aj zbieraniu exlibrisov, navrhol spoluprácu. A tak sme s ním začali organizovať tvorivé dielne a besedy na hlohovských školách. Ich výsledkom bol nultý ročník súťaže Ex libris Hlohovec. Od mestskej a okresnej súťaže už potom nebolo ďaleko k medzinárodnej, pretože hlohovská knižnica bola už vtedy členskou knižnicou UNESCO.
• Takúto súťaž nie je jednoduché rozbehnúť, nieto ešte docieliť medzinárodný dosah. Ako sa vám to podarilo?
– Prvým predpokladom jej úspechu je sila ukrytá v knižniciach. Málokto si uvedomuje, aký veľký dosah majú dobre pracujúce knižnice. Na začiatku sme mali kontakty iba na hlohovské školy. Keď sme požiadali o spoluprácu slovenské a zahraničné knižnice, získali sme rozsiahlu databázu potenciálnych záujemcov o súťaž. Ďalším predpokladom je to, že deti berieme veľmi vážne, odpovedáme všetkým, čo nám pošlú svoje práce. Všetky pozývame na vyhlásenie výsledkov bez ohľadu na to, či postúpili, alebo nie. Po súťaži posielame všetkým materiály, kde sa môžu dočítať, kto vyhral, ako súťaž prebiehala, pridávame aj záložky do kníh, samolepky či kalendáre s prácami detí – aby každý súťažiaci niečo dostal. Aj propagačným materiálom venujeme veľkú pozornosť. Nepoznám veľa detských súťaží, kde víťazi dostávajú ako diplomy originálne grafiky. Snažíme sa tým deti motivovať aj trochu vychovávať, aby si uvedomovali krásno a estetickosť.
• Nečudo, že pri takomto prístupe si súťaž všimlo aj UNESCO.
– Súťaž sa naozaj zapáčila aj tejto významnej organizácii. Stotožnilo sa s jej myšlienkou a vďaka jej finančnej podpore sme mohli začať víťazov a ich sprievodcov, teda učiteľov, rodičov, knihovníkov pozývať na vyhlásenie výsledkov. Niekedy je to až sedemdesiat či osemdesiat ľudí. Deťom sa naplno venujeme tri dni a je až prekvapujúce, ako veľmi to vedia oceniť a ako si to vážia.
• Pri organizácii súťaže zohráva dôležitú úlohu OZ Ex libris ad personam Hlohovec. Jeho pôsobenie je však širšie...
– Áno, ale podnetom na jeho vznik bola súťaž. Jedna sekcia združenia Ex libris ad personam Hlohovec, čiže Od kníh k osobnostiam Hlohovca sa venuje organizácii súťaží (Ex libris, kresleného humoru Fraštacký tŕň a o najkrajšie vianočné a novoročné pohľadnice Slovincov, Slovákov a Estóncov), organizuje aj koncerty či iné podujatia. Druhá sekcia sa zaoberá históriou a osobnosťami Hlohovca. Usilujeme sa región spropagovať prostredníctvom médií, odhaľujeme pamätné tabule osobnostiam Hlohovca.
• Ktorým konkrétne?
– Napríklad Rudolfovi Dilongovi. Bol síce v Hlohovci krátko, ale priviedol k poézii nášho rodáka Ivana Kupca, jedného z najlepších slovenských nadrealistov. Tabuľu sme odhalili aj hlohovskému rodákovi Andrejovi Kapustášovi. Ten v roku 1777 ako dvadsaťročný odišiel do Poľska, kde neskôr v Krakove viedol banku, ktorá sa po krachu ostatných stala jedinou v Poľsku. Navrhol aj prvé poľské papierové peniaze, pripravil projekt poľskej národnej banky a udelili mu titul šľachtica.
• Vlani sa do súťaže Ex libris zapojilo až 1 423 detí s 1 697 prácami. Nie je ťažké zhodnúť sa pri takom množstve na víťazoch?
– Dohadujeme sa naozaj veľmi ťažko. Na pokojnom priebehu má obrovskú zásluhu Viktor Chrenko, ktorý robí prvý výber a kontroluje splnenie formálnych podmienok. V druhej fáze hodnotia už „len“ asi 600 prác spolu s nami dvaja akademickí maliari.
• Exlibrisu sa všeobecne v súčasnosti nevenuje veľká pozornosť, je teda prežitok, alebo dôležitá súčasť kníh?
– Exlibris je akýsi exkluzívny spôsob starostlivosti o knihy a myslím, že mnohí ľudia, ktorí majú vzťah k svojim knihám si ešte aj dnes dávajú exlibrisy vyrobiť alebo si vytvárajú vlastné.
• Vlaňajšou témou súťaže bol Čarovný svet kníh, tohtoročnou je olympiáda, ako exlibrisy prezrádzajú vzťah detí k čítaniu?
– Určite nie všetky deti dokážu objaviť čaro kníh a čítania, ale tak to bolo vždy. Niektoré aj vďaka rodičom čítajú veľa a cibria si vkus. Dôležitú úlohu zohráva aj škola a knižnice. Ale či už ich k čítaniu má, alebo nemá kto viesť, deti sa vo svete kníh nestratia. Naopak, ony sa v ňom nájdu. Niektoré dokonca chápu, že pre ich fantáziu je kniha lepšia ako film, v ktorom režisér určí, kto má mať zelené oči a kto modré. V knihe je režisérom čitateľ. Ba môže sa zahrať aj na hlavného hrdinu.
Mária Moravčíková
