Dobrodružstvo náhody a imaginácie

Po samizdatových vydaniach v 70. a 80. rokoch začínajú Albertovi Marenčinovi vychádzať knižné publikácie prístupné širokému okruhu čitateľov – spomienky Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi (1993), básnická zbierka Okamih pravdy (1994), ako aj preklady z francúzštiny A. Jarryho, H. Michauxa, markíza de Sade, P. Valéryho. Formou spomienkového rozhovoru s Olegom Pastierom v publikácii Nezabúdanie. Moje malé dejiny (vyd. F. R. & G. 2004) približuje Albert Marenčin čitateľom vlastný život, formovanie svetonáhľadov a umeleckých názorov – od detstva, cez štúdiá až po rozličné zamestnania a najmä umeleckú tvorbu v rozličných oblastiach.

Dobrodružstvo náhody a imaginácie

Hovoríme so surrealistom Albertom Marenčinom

Po samizdatových vydaniach v 70. a 80. rokoch začínajú Albertovi Marenčinovi vychádzať knižné publikácie prístupné širokému okruhu čitateľov – spomienky Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi (1993), básnická zbierka Okamih pravdy (1994), ako aj preklady z francúzštiny A. Jarryho, H. Michauxa, markíza de Sade, P. Valéryho. Formou spomienkového rozhovoru s Olegom Pastierom v publikácii Nezabúdanie. Moje malé dejiny (vyd. F. R. & G. 2004) približuje Albert Marenčin čitateľom vlastný život, formovanie svetonáhľadov a umeleckých názorov – od detstva, cez štúdiá až po rozličné zamestnania a najmä umeleckú tvorbu v rozličných oblastiach.

* Do knihy spomienok Nezabúdanie ste si vybrali citát z Bretona: ,,Treba zavrhnúť literárne špekulácie, ktoré vedú autora k tomu, aby raz pritakával, inokedy protirečil postavám, ktoré si sám vymyslel. ,Hovorte iba za seba,' povedal by som mu. ,Hovorte o sebe a poviete mi toho oveľa viac.' Pýtate sa niekedy sám seba, v súzvuku s Bretovovou prvou vetou: Kto som? (Nadja, 1964, po slovensky 1998). Kedy si tvorivý človek potrebuje sám sebe, sám pred sebou vysloviť vlastné bytie?

Myslím, že túto otázku by si mal človek znovu a znovu klásť po celý život, ináč povedané, celý život by mal v zmysle Sokratovho postulátu skúmať a poznávať seba samého. Sebapoznanie je totiž prvou podmienkou všetkého poznania, najmä poznania zmyslu svojho života a svojej tvorby. Len sebapoznanie dáva človeku možnosť a právo považovať seba samého za mieru všetkého bez toho, aby sa podceňoval alebo preceňoval a s plným človečenským sebavedomím mohol zaujať svoje miesto v ľudskom spoločenstve.

* Ste básnik, spisovateľ, scenárista, autor subjektívnych textov, ale pôsobili ste aj ako novinár a publicistická prax si neraz vyžaduje odosobnený pohľad na realitu. Ako ste uplatňovali tvorivé prístupy v toľkých žánroch, ktorým ste sa venovali? V knihe spomínate na Novomeského ,,lekciu“, ktorú vám uštedril po uverejnení článku v Národnej obrode.

– Myslím, že najmä v oblasti umenia je takzvaný odosobnený pohľad to najhoršie, čo môže tvorivého človeka postihnúť, najmä ak sa o to vedome usiluje. Pozerať sa na svet odosobneným pohľadom znamená podľa mňa zaujať k nemu odosobnený, neutrálny postoj, čiže vylúčiť  zo svojho pohľadu a videnia, vnímania a hodnotenia všetko osobné, subjektívne (od senzibility až po mravný cit a svedomie) – skrátka, tváriť sa „ja nič, ja muzikant“. Sú zaiste oblasti, v ktorých je takýto neutrálny, „odosobnený“ postoj žiaduci, možno aj potrebný, v ktorých človek musí akceptovať neosobné či nadosobné meradlá, rešpektovať „neosobné“ mechanizmy a minimalizovať pôsobenia „ľudského faktora“. Ja, našťastie, v takejto oblasti nepracujem, no aj ako novinár som hovoril vždy iba za seba alebo som citoval iných a zaujímal som k nim súhlasné alebo odmietavé stanovisko. Novomeského „lekcia“ nebola reakciou na to, že by som sa nebol dostatočne „odosobnil“. Novomeský ako šéfredaktor mi vyčítal, že som svoj osobný názor vyjadril nevhodným, pre niektorých čitateľov urážlivým spôsobom, keď som vo svojom článku nazval kapitalistov, ktorí sa správali ako spasitelia ľudstva, „kapitalistickými Kristami“, čiže „vzal som meno Božie nadarmo“ a navyše neprimerane... Keď som sa pokúšal brániť, že som to myslel ako metaforu, povedal mi: „Ja viem tiež, čo je to metafora, lenže noviny nie sú báseň.“ Odvtedy uplynulo už neuveriteľných šesťdesiat rokov, ale na tie slová si dodnes spomínam a ešte viac na jeho strohý, no prívetivý tón.

* Podtitul knihy Nezabúdanie (Moje malé dejiny) by sa mohol azda aj zameniť za ,Veľké dejiny vo mne', keďže do vášho osobného života sa premietlo viacero prelomových období našej spoločnosti. Spomeňme druhú svetovú vojnu a SNP, ktoré vás zastihlo pred maturitou, povojnové roky ste strávili vo Francúzsku, po roku 1969, teda s nástupom normalizácie, ste si len ťažko hľadali zamestnanie... Napriek tomu ste nikdy nepodľahli sebaľútosti, nijaká nepriazeň dejín vás neodradila od tvorivých aktivít. Na koho ste mysleli pri koncipovaní svojich ,,malých dejín"?

Na písanie spomienok ma nabádali viacerí priatelia, aj sám som na to pomýšľal, no keď mi Oleg Pastier ponúkol tú možnosť, zrazu som sa zháčil; videlo sa mi to predčasné a azda aj priveľké sústo, aj termín mi pripadal šibeničný. Najväčšmi ma desila otázka, ako zasadiť svoje spomienky do historických súvislostí, čiže dať svojmu životnému príbehu historický rámec, no bez toho, aby to vyznelo chválenkársky či nedajbože velikášsky ako nejaké „historické plátno“. Oleg Pastier pochopil moje obavy a navrhol formu rozhovorov, ktorá si vynucuje vecnosť a stručnosť (na vecnú otázku vecná a stručná odpoveď), čo nám bolo vítané, o to viac, že sme museli myslieť na čitateľov, keďže výsledný text mal byť publikovaný v týždenníku Mosty ako čítanie na pokračovanie. Myslím, že tento zámer sa nám podarilo naplniť. Mimochodom, bol to Oleg Pastier, ktorý navrhol pre knižné vydanie názov Nezabúdanie. Vidí sa mi šťastný, vystihuje nielen obsah knižky, ale aj náš zámer. Odhliadnuc od tohto zámeru, v podstate bol vynútený spomínanými okolnosťami, čoraz viac sa mi žiada hovoriť o veciach, na ktoré sa ma nikto nikdy nepýtal, pustiť si spomienky, myšlienky, fantáziu „na špacír“ a rozprávať hala-bala, na čo si sám, bez cudzej pomoci spomeniem a čo sa mi potom samo zreťazí do súvislého rozprávania. Bola by to (bude to?) akási odmena „automatického písania“, niečo žánrovo a tematicky rôznorodé, až nesúrodé, zmes spomienok, úvah, nápadov aj citátov, niečo podobné ako moja dávnejšia kniha Nikdy. Autori neradi hovoria o vzoroch, dokonca ich radšej zatajujú, aby pôsobili „autentickejšie“ (napokon ani ja nie som výnimkou), zato sa na tomto mieste rád priznám, že k tomuto druhu písania ma okrem surrealistov najviac podnietili, presnejšie posmelili, Jakub Deml svojimi Šlépějemi a možno aj Tatarka svojimi Navrávačkami a neskôr Ivan Kadlečík, ktorí dokazujú, že „aj tak sa to dá“.

* Vo veľkých dejinách by nebolo miesto na tie najdrobnejšie veci života, najmä z detstva, z ktorých vyviera senzibilita: princíp jej uvedomenia, jej preniknutia do dospelosti azda mnohí považujú za oslabovanie reality... Vyznávate sa z krásnej krajiny detstva, a hoci mala rozlohu gazdovstva, bola bohatá predovšetkým citovou ukotvenosťou: pre dieťa nepresídliteľnou, pre vášho otca azda trocha tesnou. Pre koho hľadáme životné istoty?

Nechcem knižku obhajovať, ani chváliť – uvedomujem si jej slabiny, vyplývajúce zo spomínaných obmedzení, ktoré sme si sami uložili, keď sme si zvolili formu dialógu. Preto v nej nie sú – a chýbajú – meditatívne odbočky, vnútorný monológ rozprávača, ktorý nehovorí len o tom, na čo sa ho pýtajú, ale čo sa mu samo vynára v pamäti atď. No aj tak si myslím, že pri našej knižke, tak ako pri každej inej, sa čitateľ do istej miery identifikuje s autorom a prežívajúc jeho príbeh spolu s ním hľadá a nachádza aj kus svojho vlastného života, možno aj kus onej spomínanej „životnej istoty“.

* Vrúcnosť nachádzame doma, v krajine detstva; ráznosť a jadrnosť neraz v puberte,  tiahnuc za poznaním; dospelá zrelosť je azda vo vlastnej realizácii, tvorivej naplnenosti; prináša staroba nadhľad automaticky, alebo sa o to treba neustále usilovať? Prežili by sme všetko bez úrazu, dospeli by sme k nej nebyť studnice senzibility z detstva?

Neverím, že by niekomu na staré kolená narástli krídla, na ktorých by sa povzniesol nad prízemné banality a dokázal sa pozerať na svet z nadhľadu. Býva to podľa mňa skôr naopak: našinec, či mladý, či starý, na všetko sa díva radšej zvrchu ako z nadhľadu, radšej sa vyvyšuje a ironicky frfle, ako by sa kriticky pozrel vôkol seba. A najmä na seba. Lebo nadhľad sa nezískava automaticky, vekom a nie je len vecou životných skúseností a poznatkov či vzdelania, ale oveľa viac závisí od mimorozumových daností a schopností človeka, od jeho kultúry, senzibility, charakteru, citových a mravných kvalít a napokon aj od jeho cieľavedomého úsilia a odvahy vyštverať sa aj za cenu rizika na tú pomyselnú duchovnú „rozhľadňu“, z ktorej dovidí ďalej a pochopí lepšie svet aj seba samého ako tí, čo si pohodlne sedia v kreslách svojho blahobytného sebavedomia.

* Aký spôsob sebavyjadrenia je vám v súčasnosti najbližší? Venujete sa ešte kolážam?

V posledných rokoch „sa vyjadrujem“ častejšie prostredníctvom prekladov, čo je podľa mňa oveľa tvorivejšia, autentickejšia práca s oveľa väčším autorským vkladom, ako sa to na prvý pohľad zdá. Ale popri tom, tak ako už dlhé roky, aj teraz si vediem zápisník, do ktorého si zaznamenávam rôzne postrehy, nápady, čitateľské poznámky, glosy... Raz možno z toho niečo vzíde. Koláž je čosi  celkom iné, žiada si to veľa času, prípravy, hľadania, ktoré sa nie vždy končí „nálezom“, čiže hotovou kolážou. Našťastie hotová koláž nie je to hlavné, aspoň pre mňa – hlavná je tá hra, z ktorej sa koláž rodí – lebo koláž sa netvorí, ale rodí. Ako ovocie psychického automatizmu, mimo vôle, za chrbtom autora. Rodí sa od chvíle, keď sa začnete prehrabávať v ilustrovaných časopisoch alebo knihách a vystrihovať z nich, čo vám padne do oka, potom sledujete, ako sa tie výstrižky vzájomne priťahujú a odpudzujú, ako sa skladajú do vzrušujúcich kompozícií. Je to dobrodružstvo náhody a imaginácie, a vy to dobrodružstvo prežívate ako divák a súčasne ako jeho účastník, režisér, autor... V tom je surrealistická podstata koláže. Hotová koláž, to je koniec hry, a to, čo nasleduje, je už len všednosť, upratovanie a skúmavé pohľady na to, čo sa práve narodilo. Kolážista má pocit uspokojenia, je rád, ak sa mu to páči a dvojnásobne rád, ak sa to páči aj druhým. Nedávno som vystavoval vo Francúzskom inštitúte v Bratislave svoje staršie koláže. „Prehrabával som“ ich, no bez toho, aby som na nich niečo menil – pridával som totiž ku každej kúsok básnického textu svojich obľúbených autorov. Je to v podstate tiež kolážovanie: básnický verš v spojení s obrazom dáva starej koláži nový zmysel, vyvoláva nové asociácie, vytvára novú atmosféru.

* Neinšpirujú vás spomienky nanovo sa vracať k starým témam, napríklad v poviedkach, čosi ako sa Trintignant vrátil k filmu Muž a žena po 20 rokoch?

Pri písaní a redigovaní svojich spomienok som použil niekoľko dávnejšie publikovaných odsekov. Siahol som po nich, pretože sa mi na príslušných miestach hodili a nemal som dôvod nahrádzať ich novou verziou pôvodného rozprávania. Je to vlastne tiež istý druh koláže. Napokon, všetko umenie, slovesné aj výtvarné je v istom zmysle kolážou, novou kombináciou a kompozíciou známych  slov, osvedčených výrazov aj obrazov, slovných i farebných fragmentov, väzieb, asociácií.

* S kým zo svojich literárnych súpútnikov, druhov a priateľov, ktorí už nie sú tu, by ste sa rád porozprávali o dnešku, o súčasných časoch, ak by to bolo možné pomyselným filmovým cestovaním v čase?

Skutočné priateľstvá sa spravidla nekončia bodkou, ani oponou či filmovou zatmievačkou. A to ani vtedy, keď sa priatelia rozídu alebo jeden z nich zomrie. Vždy ostane niečo nedopovedané, čo pretrvá a býva potom zdrojom spomienok a niekedy aj zlého svedomia a výčitiek. Ja sa so svojimi priateľmi vždy rád stretávam, pri káve aj pri práci, v snoch i v spomienkach – a najmä s tými, ktorých už niet: takéto imaginárne stretnutia bývajú často zaujímavejšie a pôsobivejšie ako bývali „naživo“ – sú motivované nepriznanou, podvedomou túžbou, často aj ľútosťou alebo clivotou po čomsi nenaplnenom, a to im spravidla dodáva akési sviatočné, nostalgické čaro. S niektorými takto privolanými priateľmi pokračujem v rozhovore na staré témy alebo jednoducho spolu mlčíme a je nám dobre... Ale sú aj takí, s ktorými si takto vyrovnávam staré dlhy a pripomínam (viac sebe ako im) zabudnuté spory,  aby som im aspoň takto, dodatočne priznal, že mali pravdu, keď som im protirečil. Sú pravda aj opačné prípady, no ešte nikoho som si takto neprivolal, aby sa vyjadril k našim niekdajším či dnešným žabomyším problémom. Dokonca, keby sa niektorý o to sám pokúšal, povedal by som mu: nechaj to, buď rád, že to už máš za sebou.

Pripravila Ľubica Suballyová

Foto Peter Procházka