Vyhľadávanie
Písaním zachraňujem súčasnosť pred zabudnutím
Hovorí švédsky prozaik Theodor Kallifatides
V predchádzajúcom čísle Knižnej revue sme našim čitateľom predstavili švédskeho spisovateľa gréckeho pôvodu Theodora Kallifatidesa (1938) prostredníctvom ukážky z knihy Ett nytt land utanför mitt fönster (Za oknami cudzí svet, 2001) v preklade študentky švédčiny Petry Mikulášovej, ktorá bola publikovaná s ďalšími študentskými prekladmi v antológii severských literatúr Polárna žiara (2005). Pri príležitosti prezentácie tejto antológie navštívil Theodor Kallifatides koncom apríla Bratislavu.
* Ako ste sa stali spisovateľom?
– Začal som písať veľmi skoro. Raz som sa stal svedkom popravy miestneho blázna. Každá typická grécka dedina musí mať tri postavičky – hrdinu, blázna a chvastúňa a my sme mali všetkých troch. Po tej poprave som napísal prvé krátke dielko a táto udalosť ovplyvnila celú moju tvorbu. Moje rozhodnutie seriózne sa venovať písaniu ovplyvnil môj učiteľ latinčiny a klasickej gréčtiny na gymnáziu. Prvý odhalil, prečo som sa veľmi zhoršil v učení. Zavolal si ma do kabinetu a povedal mi: „Stalo sa ti to najlepšie, čo sa človeku môže stať, zamiloval si sa. Sklamal si však svojho otca aj mňa.“ V tej chvíli som sa rozhodol, že už nikoho nesklamem.
* Aké boli vaše začiatky vo Švédsku? Bolo ťažké naučiť sa nový jazyk?
– Poviedky a divadelné hry Stiga Dagermana zmenili môj život. Tento autor mi odhalil, akú má švédčina silu. Keď som ho čítal, rozhodol som sa začať písať po švédsky. Nikdy som si nemyslel, že učiť sa jazyky je ťažké. Môj starý otec nevedel písať, ale rozprával šiestimi jazykmi. Keď som vo Švédsku žiadal o prijatie na univerzitu, musel som predložiť maturitné vysvedčenie. Pani v kancelárii sa naň nechápavo pozrela: „To by mohlo byť aj po grécky.“ Keď Švédi niečomu nerozumejú, tak je to pre nich po grécky. Spýtala sa, či sú známky na vysvedčení dobré. Stačila jej moja odpoveď, dôverovala mi. Študoval som s veľkým sústredením, nikdy v živote som tvrdšie nepracoval. O dva roky som učil filozofiu na švédskej škole. Prišiel som z chudobnej krajiny s politickým diktátom, kde bolo školstvo v troskách, polícia kontrolovala univerzity a zrazu na švédskej univerzite som bol pre profesora rovnocenným partnerom. Bolo to pre mňa ako vo sne. Často som plakal, lebo som bol neuveriteľne šťastný.
* Vo vašich knihách sa stále vynárajú témy hľadania identity, človeka v cudzom svete. Nemáte pocit, že ste ich už vyčerpali?
– Pocit cudzoty ani ľudská identita nie sú statickými, nemennými javmi, prisťahovalec je stav a zároveň určitý proces. Ani ja nie som ten istý prisťahovalec, akým som bol pred štyridsiatimi rokmi. Som možno menej Grék, ale neprestal som ním byť. A stal sa zo mňa Švéd? To určite nie. Aj keď človek presne nevie, kto je, je svojím spôsobom identita. Cudzincom vo Švédsku som spočiatku bol preto, lebo som neovládal jazyk. Keď som začal rozumieť jazyku, stále som bol cudzincom, lebo som nesúhlasil s tým, čo hovoria. Keď som začal súhlasiť s ich názormi, stal som sa cudzincom sám pred sebou. Tak to pokračuje, je to proces.
* Vaše knihy sú veľmi intímne, sú pre vás aj cestou, ako sa vyrovnávate s minulosťou?
– Knihy píšem zo svojho vnútra, nevymýšľam si príbehy. Čistá fantázia ma nezaujíma, lebo nepredpokladá angažovanosť alebo zaujatie stanoviska. Fantáziu považujem za ľahšiu cestu, preto píšem zo svojho vnútra. Pri písaní sa uvádza do pohybu ďalší mechanizmus, či ho nazveme talent alebo nadanie. Ja to nazývam malý diabol. Existuje vo mne a pri písaní prevezme nado mnou kontrolu a knihu píše on.
* Máte hranicu, ktorú pri písaní nikdy neprekročíte?
– Samozrejme. Moja hranica sa týka ostatných ľudí, o sebe môžem napísať prakticky čokoľvek. Hranica sa objavuje vo chvíli, keď sa to začne týkať iných ľudí. Nepíšem preto, aby som niečo odhalil alebo objavil. Tvorím, aby som vyjadril, opísal reálny život, ktorý sa navždy stratí, ak ho nezobrazím. Ak nebudem písať o mojej generácii prisťahovalcov, nikto si na nich nespomenie. Dôležité pre mňa je zachrániť moju súčasnosť pred zabudnutím. Pre tých, čo prídu po nás.
* Nazdávate sa, že vaše knihy o prisťahovalcoch ovplyvnili názory švédskych čitateľov na nich?
– Moje knihy dali podnet na verejnú diskusiu o tejto problematike vo Švédsku. Nedokážem však posúdiť, aká dôležitá bola ich úloha. Každá nová generácia prisťahovalcov sa zoznamuje so Švédskom cez moje knihy. Takže určite zohrali nejakú úlohu aj v tomto smere, ale to pre mňa nie je dôležité. Samozrejme, záleží mi najmä na tom, aby sa moje knihy čítali. Našťastie ma čítajú nielen prisťahovalci, ale aj Švédi.
* Môžete priblížiť svoj tvorivý postup?
– Knihy nekonštruujem, vychádzajú zo mňa, sú mojou súčasťou. Neviem, kedy dostanem nápad, ale je to jednoduché, stačí dostať nápad. Niekedy stačí vidieť jediný obraz. Pred pár rokmi som sa prechádzal po štokholmskom cintoríne a natrafil som na hrob s ruským textom na náhrobku, bolo na ňom napísané meno Irina s dátumom narodenia a úmrtia. Irina zomrela, keď mala len 31 rokov. Podľa portrétu vytesaného do kameňa to bola krásna žena. V tej chvíli som mal román. Môj pracovný deň však napĺňa samota. Každý deň sedím a píšem od pol deviatej do šiestej večer. Po toľkých hodinách je to niekedy len jedna strana. A ešte nie je isté, či prežije kontrolu na ďalší deň. Každý deň totiž začínam tým, že si prečítam, čo som napísal včera. Písanie je ťažká práca, ale pomáhajú mi základné pravidlá: 1) Nikdy neopusti stôl, knihy sa nedajú písať na ulici. 2) Človek by nemal byť opitý, niekedy možno, ale nie často. 3) Fyzický tréning. Sedieť osem hodín za počítačom je neuveriteľne namáhavé. Začnú vás bolieť ramená, chrbát, oči, zadok, všetko vás môže začať bolieť, lebo nesedíte uvoľnene. Človek vyzerá smiešne, keď sedí za počítačom. Moja manželka ma raz vyfotografovala. Vyzerám ako nejaký vták, čo striehne na svoju korisť, celý napätý. Preto je dôležité trénovať. Vždy som športoval, tenis, futbal, čokoľvek. A trénujem doteraz. Samozrejme, veľa čítam. Rôznych autorov, lebo ak čítate len jedného, môže vás to ovplyvniť.
* Vaše knihy sú preložené do mnohých jazykov. Nebojíte sa, že pri preklade sa zmení význam, posolstvo, ktoré ste v texte vyjadrili?
– V preklade sa vždy niečo stráca, svet, ktorý sa skrýva za slovom. Ako výstižne hovoria Taliani traduttore – tradittore. Každý preklad je svojím spôsobom zrada. Na druhej strane už Platón tvrdil, že všetka ľudská aktivita je prekladom. Prekladom spomienok, ktoré máme na večný svet, večnú krásu. Naša predstava o kráse je len zlomkom spomienky na večnú krásu. Formulovať svoje myšlienky rečou znamená falšovať ich a napísať ich je ešte horšie. Neberiem to tak prísne. Preklad podľa mňa charakterizuje približnosť a akceptujem to. Ak žijeme len približne, rozumieme si približne, ale napriek tomu to už celé veky vynikajúco funguje.
* Začali ste písať detektívky, prečo ste prešli na tento žáner?
– Dostal som sa do bodu, v ktorom som si uvedomil, že sa začínam opakovať. Musel som sa vystaviť riziku a skúsiť niečo nové. Detektívka ako žáner má svoje pravidlá a písať v rámci daných literárnych konvencií bolo pre mňa veľmi poučné. Ďalšia kniha, ktorú som napísal bezprostredne po mojej prvej detektívke, bola Za oknami cudzí svet (Ett nytt land utanför mitt fönster). Po druhej detektívke som napísal román Žena hodná lásky (En kvinna att älska), takže môj experiment priniesol efekt, jedno pomohlo druhému. Človek si obnoví slovník, objaví nové obrazy, predstúpi pred nových čitateľov. Zaujímavé je, že mnohí si všimli, že som napísal detektívky. Keď som predtým experimentoval a písal divadelné hry, nevzbudilo to takú pozornosť.
Pripravil Miloš Švantner
Foto Peter Procházka
