Rozhovor so Zdenkou Beckerovou

O domove, imigrácii a identite

Rozhovor so Zdenkou Beckerovou

Zdenku Beckerovú  (1951) netreba našim čitateľom zvlášť predstavovať, viaceré jej prózy vyšli aj v slovenskom preklade – román Za vrchom vrch (1995), poviedka  Päťdňový raj (v antológii Zbližovanie, 1997). Autorka narodená v Chebe v Čechách  vyrastala a študovala v Bratislave, od roku 1975 žije aj so svojou rodinou v Rakúsku v St. Pöltene. Píše prózu (romány, poviedky), lyrické a esejistické texty, divadelné hry. Jej texty boli doteraz preložené do trinástich jazykov. Do nemčiny preložila divadelnú  hru Jany Kákošovej Sto hodín do zotmenia (1997) a básne Mily Haugovej. V bratislavskom Klube slovenských spisovateľov 30. novembra Zdenka Beckerová  prezentovala svoju najnovšiu knihu Dcéry Rózy Bukovskej.

* Stret dvoch kultúr, dvoch krajín patrí k tvojim opakovaným témam. Zrejme vychádzaš zo svojej vlastnej skúsenosti, sama „dvojdomá“ cítiš potrebu aj takto stvárňovať tému svojej identity…?

– Áno, dalo by sa to tak povedať. Problematika identity v dnešnom svete, téma hľadania domova sú mojimi centrálnymi témami. Venovala som im viacero próz, ba aj niektoré eseje. Túto tému však vnímam širšie, ako sa zvyčajne chápe. Nejde totiž len o hľadanie domova niekde v zahraničí, v cudzej krajine, ale o hľadanie domova v najzákladnejšom zmysle, domova ako miesta, kde sa cítim bezpečne, dobre. Mnohí ľudia žijú v krajine, v ktorej sa narodili, vo svojej vlasti, a predsa sa tam necítia doma, a to z rôznych dôvodov. Takto široko chápaná téma domova a  identity ma dlhodobo priťahuje a nachádzam v nej veľa inšpirácií.

* Možno tvoje prózy, a nemám pritom na mysli iba posledný román Dcéry Rózy Bukovskej, vnímať do istej  miery ako autobiografickú výpoveď, aj keď jednotlivé postavy sú fikciou a nemajú presný predobraz v reálnych ľuďoch? Predpokladám totiž, že životné pocity mladých žien, ktoré sa ocitnú za hranicami svojej rodnej krajiny a začínajú „nový život“, je ti asi dôverne známy a blízky…

– Spisovatelia vždy píšu o sebe, aspoň niektorí a ja k nim patrím. Aj keď  príbeh, ktorý rozprávame, je viac alebo menej vymyslený, čosi v texte je skutočne zažité – sú to pocity. Pocity sa zrejme nedajú vymyslieť, tie musí mať človek prežité. Aj ja opisujem pocity, ktoré poznám z osobnej skúsenosti. Ale neostávam iba pri nej, pri písaní využívam aj skúsenosti iných ľudí. V Rakúsku, ale aj počas viacerých pobytov v Amerike som sa napríklad zoznámila s mnohými emigrantmi a dala som si vyrozprávať ich životné príbehy. Veľmi pozorne som ich počúvala – a musím povedať, že aj s veľkým porozumením. Hoci sa navonok môže zdať, že sú rôzne, v mnohom sa od seba odlišujú, opakujú sa v nich tie isté vzory. Pravidelne sa v nich opakuje fakt, že prvá generácia emigrantov to nemá nikdy a nikde vo svete ľahké.

* Aj keď ty sama nie si emigrantka, no predsa si začínala v Rakúsku ako neznáma autorka, navyše ako cudzinka. Tvoj prípad dokazuje, že človek sa môže presadiť aj v cudzom prostredí, hoci iste to nie je celkom samozrejmé. Podarilo sa ti etablovať sa v rakúskej literatúre, reprezentuješ ju dokonca na zahraničných fórach, ako to vnímaš ty sama?

– Bol to dlhodobejší proces. Za to, že som si našla miesto v rakúskej literatúre, nepochybne vďačím aj znalosti jazyka, ale nemenej aj témam, ktorým sa venujem v svojich textoch. Imigrácia je v Rakúsku a v celom západnom svete veľmi silnou témou a mnohí autori po nej siahajú. Len pomerne málo spisovateľov ju však pozná dôverne, z vlastnej skúsenosti, máloktorí ju zažívali na vlastnej koži. A to, že zastupujem rakúsku literatúru aj v zahraničí, súvisí určite aj s tým, že ovládam viaceré cudzie jazyky. Aj vďaka tomu dostávam pozvania na čítania do zahraničia.

* Kde si v poslednom čase prezentovala svoje diela, prípadne, kam sa najbližšie chystáš?

– V poslednom čase to boli cesty do USA a do Číny a naposledy v Bratislave na pozvanie Slovenského centra PEN. Navštívila som aj Zvolen a potom sa chystám do Milána.

* Kam sa sama zaraďuješ v kontexte rakúskej a slovenskej literatúry? Čo pre teba ako autorku znamená stret slovenskej a rakúskej kultúry?

– Sama sa pokladám za rakúsku spisovateľku so slovenskými koreňmi. Alebo za slovenskú spisovateľku žijúcu v Rakúsku a píšucu po nemecky. Znie to možno komplikovane, ale ja s tým nemám problém. Moja identita – ako ju pociťujem, a ako o nej aj píšem, je identita slovenskej Rakúšanky – alebo rakúskej Slovenky, závisí to od uhla pohľadu.

* Viem, že sleduješ súčasnú slovenskú literatúru, celkom dobre sa v nej orientuješ. Ak by si mala porovnať súčasnú slovenskú a rakúsku literatúru, v čom vidíš podobnosti, respektíve rozdiely medzi nimi?

– Nie som ani germanistka, ani slovakistka, preto je pre mňa ťažké kompetentne analyzovať a porovnávať obe literatúry. Všímam si však už roky – skôr z pozície čitateľky a autorky, že slovenská literatúra sa väčšinou odohráva v domácom prostredí, opisuje „malý“ svet protagonistov v tomto prostredí. Rakúski spisovatelia na rozdiel od toho často volia miesto deja vo vzdialených, cudzích prostrediach, siahajú po „horúcich“ témach, ako napríklad politika, xenofóbia alebo ako som už spomínala, imigrácia, ale aj ohrozené životné prostredie, rôzne abnormality v individuálnom, ale aj spoločenskom živote a pod.

* Z čitateľského hľadiska je takáto odlišnosť zaujímavá. Upozorňujú na ňu aj dve rakúsko-slovenské poviedkové antológie, na ktorých si spolupracovala, jedna vyšla na Slovensku a druhá v Rakúsku. Slovenskú literatúru si priblížila čitateľom v Rakúsku aj v prestížnom literárnom časopise Podium. Pripravila si jeho číslo tematicky zamerané na slovenskú literatúru, ktoré nedávno vyšlo.

– Keby som tento záujem nepredpokladala, nevynakladala by som čas, ani energiu na podobné projekty. Do najnovšieho čísla Podia som zahrnula celú plejádu slovenských autorov a autoriek – Jána Johanidesa, Janu Juráňovú, Irenu Brežnú, Máriu Bátorovú, Dušana Dušeka, Antona Hykischa, Mariusa Kopcsaya, Etelu Farkašovú, Marcelu Veselkovú, Danu Podrackú, Ivana Koleniča, Milu Haugovú, Antona Baláža a  ďalších. 

* Stretli sme sa nedávno na knižnom veľtrhu vo Frankfurte, kde si predstavovala svoj najnovší román Die Töchter der Róza Bukovská  (Dcéry Rózy Bukovskej). Je to román o emigrácii, o hľadaní identity, domova. Hrdinkám románu – mladým Slovenkám dávaš zakúsiť život v cudzine, medziiným aj v Rakúsku… Aké boli na román reakcie v rakúskej tlači?

– Zatiaľ vyšlo osem recenzií, všetky veľmi pozitívne, kritici a kritičky vospolok vítajú túto tému, a aj to, že sa z tohto románu rakúski čitatelia môžu dozvedieť niečo o ľuďoch v susednej krajine, o ich životných príbehoch, o ich zmýšľaní. Dúfam, že si ho všimne aj slovenská literárna kritika. Predbežne o môj román prejavilo vo Frankfurte záujem niekoľko vydavateľstiev, ale o tom nechcem predčasne hovoriť.

Rozhovor pripravila Etela Farkašová