Koncom roku 2009 ti vyšiel román Rozkoše dávnych čias, v slovenskej literatúre ojedinelé dielo, tematicky, obsahovo, aj žánrovo. Tematicky tým, že je akousi ľudskou, politickou i dejinnou ságou dvadsiateho storočia až do prvých rokov dvadsiateho prvého storočia. Obsahovo tým, že sa v ňom prelína individuálny ľudsky osud, akási autorská sebareflexia, s historickými udalosťami a žánrovo tým, že je to voľný sled asociácií, akýsi Ulysses Jamesa Joycea s reálnou spoločenskou kronikou. Možno však aj s istou mierou zveličenia povedať, že je to tvoj literárny testament, pričom ty sám, autor, si ústrednou postavou. Začnime rozhovor tým, že autor sa pokúsi zadefinovať tematicky, obsahovo a žánrovo román Rozkoše dávnych čias... A tiež impulz, motiváciu, dôvod na napísanie tohto ojedinelého románu?
Rozkoše dávnych čias je generačný román, v značnej miere autobiografický. Autor môže písať všeličo: historické romány, literatúru faktu, romány sci-fi, detektívky. Môže sa cítiť dobre pri zobrazovaní iných ľudí, iných čias. Predsa ho však po celý život máta akási výčitka, že sa nepozrel sám na seba, na svoju rodinu, rodičov, rodný kraj. U mňa je to oblúk. Od privátne orientovaných knižiek a noviel zo súčasnosti 60. rokov, od výletov do sci-fi a do literatúry faktu, cez rozsiahle historické romány (zo 16. storočia, z 18. storočia, z počiatku 20. storočia) som sa neodvratne dostal k nášmu 20. storočiu. Už sa nedalo cúvnuť. Kniha sa musí napísať. Myšlienka na román s prvkami autobiografie, akúsi kroniku strednej triedy na Slovensku v dejinných búrkach 20. storočia, vznikla už koncom 60. rokov. Mám zošity poznámok a náčrtkov, charakteristiky osôb, epizód. V časoch normalizácie som sa pustil do priameho písania. Napísal som vtedy asi 60 strán projektovaného románu s pracovným názvom Klenby. Načrtol som udalosti okolo „prevratu“, zániku slovenského štátu a prechod frontu. Potom som však nepokračoval. Azda to zapríčinila aj autocenzúra. Kto si v roku 1975 mohol predstaviť, že by v našej krajine mohli vychádzať knihy s pravdivými príbehmi o kresťansky orientovaných ľuďoch? Až po Novembri ´89 a po ústupe z dočasného účinkovania v politike a diplomacii som sa vrátil k myšlienke dopísať knihu o nedávnych časoch, ktoré sa stali pre novšie generácie dávnymi časmi. Vidím na svojich deťoch a čerstvo dospelých vnukoch a vnučkách, že o našom minulom storočí vedia len veľmi málo. Informácie z Wikipédie nepostačia. K románu som pripojil aj vysvetlivky. Dnešný mladý čitateľ nepozná význam slov bežne používaných v minulosti (bon, devizák, poradovník, výjazdná doložka, kádrovník, mukl, kopečkár, esenbák atď.) Dôvodom na napísanie románu bol aj môj vek. Čoraz častejšie dostávam úmrtné oznámenia priateľov a známych z nášho pokolenia. Každý hrob znamená, že obrovský objem vnútornej energie, poznania, pocitov tvorivých ľudí nášho národa padá do čiernej diery zabudnutia. Neraz v noci vediem dialógy s matkou, otcom, starými rodičmi, priateľmi, láskami... Naskakujú mi zabudnuté obrazy. Vzniknutý román je len zlomkom tých nočných filmov.
Sústreďme sa teraz na obsah románu Rozkoše dávnych čias. Nie je to len bilancovanie, ale aj účtovanie. Nejde len o detské spomienky, na rodinné zázemie, ale – okrem iného – aj o reálny ľudský osud v rokoch päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatych... Pokiaľ ide o tvoj individuálny príbeh, vzrušujúce sú najmä roky šesťdesiate a potom následne roky normalizácie. Šesťdesiate preto, že boli fenoménom samé o sebe, že priniesli politický odmäk, nádeje, rozmach umenia, obrodný proces... ale aj preto, že ty si sa úspešne uviedol do literatúry i publicistiky, získal si autoritu a vážnosť. Po tragickom auguste 1968 si bol v rokoch normalizácie prenasledovaný, nemohol si publikovať, stal sa z teba občan druhej kategórie. Ako si prežíval roky šesťdesiate, ako si znášal roky normalizácie?
Môj román zahrnuje široký časový rámec. Pri kompozícii som musel siahnuť po metóde filmových strihov. Putovanie môjho otca ako maturanta rehoľného gymnázia z maďarského Jágra domov na Horehronie k rodičom, sa odohráva po páde monarchie v roku 1918. Sú tam záblesky života generácie rodičov za prvej Československej republiky a počas Slovenského štátu. V jedinej kapitole som sa pokúsil vystihnúť tragiku a dvojznačnosť Povstania. Nakoniec vo filmových prestrihoch sú čriepky osudov matky (časti Tá dáma v kúte), zložité roky poloslobody po vojne v rokoch 1945 –1947, náznaky pôsobenia tajomného Profesora (misia chorvátskeho jezuitu Dr. Kolakoviča). V románe vystupujú postavy z čias totalitného režimu (napr. náčelník OBZ v Prahe Reicin, kultúrni pracovníci, ministri) poväčšine s pozmenenými menami. Skutočné mená ponechávam u osobností všeobecne známych (Dubček, Svoboda, anglický spisovateľ Graham Greene). Sú inšpirované osobným stretnutím. Poväčšine aktéri už nie sú medzi živými. Legendárne šesťdesiate roky v bývalom Československu boli naozaj rokmi kultúrneho vzopätia. Režim sa liberalizoval. Keďže neboli povolené opozičné politické strany, spisovatelia a novinári sa stali hovorcami národa, tribúnmi slobody myslenia. Som hrdý, že som bol medzi obľúbenými publicistami, čo prebojúvali rozšírenie slobody. Osou románu je rok 1968. Nielen pre veštbu indického astrológa, že hrdinu románu v tomto roku postihne veľká katastrofa. Každá generácia má svoj „hviezdny rok“. Pre moju generáciu to bol rok 1968. V románe je atmosféra nadšenia roku 1968, vpád vojsk, aj počiatky normalizácie a márny zápas o udržanie zvyškov demokracie po auguste 1968. Roky normalizácie? Mysleli sme si, že pôjde iba o dva-tri roky, potom dôjde k reálnemu vytriezveniu. Zmýlili sme sa. Normalizácia trvala dlhých dvadsať rokov. To už išlo naozaj o prežitie. Každý z nás hľadal cesty, ako prekonať neľahké roky. Priznávam, aj za cenu kompromisov, veď išlo o neľútostného protivníka. V tých rokoch som si začal písať akési záznamy o svojich dňoch. O banalitách, trampotách v rodine, s deťmi, ale aj o stretnutiach, čo písali noviny, aké knihy som čítal, čo mi kto povedal. Odvtedy sa mi nazhromaždil vari tucet školských zošitov. Prežil som normalizačné roky vďaka obetavej manželke, ktorá ma nezradila, vďaka trpezlivým deťom, vďaka priateľom, niekedy láskavým šéfom, slušným komunistom. Osobitne si spomínam na viaceré ženy, ozajstné priateľky. Pomohli mi v neľahkých chvíľach, keď takzvaní kamaráti bočili a prešli na druhú stranu ulice, aby sa nemuseli so mnou stretnúť. Napokon neustálou posilou bol kresťanský svetonázor. V tých rokoch som si cez poľské preklady študoval a konspektoval diela nemarxistickej filozofie (Camus, Ortega y Gasset) a francúzských katolíckych personalistov ako Jacques Maritain, Jean Lacroix, Emmanuel Mounier, Gabriel Marcel, Pierre Teilhard de Chardin. Neskôr som a stal pracovníkom Slovenského fondu výtvarných umení, zoznámil som sa s mnohými výtvarníkmi, začal som chodiť na vernisáže a nachádzal útechu i nádej v tvorbe iných.
Osobitne by ma v tejto súvislosti zaujímalo tvoje pôsobenie v roku 1968 a tvoj vzťah, resp. tvoje hodnotenie Alexandra Dubčeka. Poznám z našich dlhých osobných rozhovorov, že tvoje hodnotenie A. Dubčeka – tento idol a ikona väčšina slovenského a českého národa – je pomerne kritické. Vyčítaš mu nielen naivitu, ale aj nedostatok predvídavosti, politickej zodpovednosti – a napokon aj dopad jeho politiky: tvrdé roky normalizácie a utrpenie státisícov ľudí (vrátane teba) v období čistiek, zákazov, cenzúry, neslobody... Keď náš spoločný priateľ Jozef Banáš písal knihu Zastavte Dubčeka!, a keď sme neraz v našom pezinskom PI-klube pri víne diskutovali o tejto téme, bolo mi jasné, že tvoj pohľad na Dubčeka je iný, je prísny, až odsudzujúci. Môžeš sa k tomu obšírnejšie vyjadriť?
Rok 1968 som ponímal ako väčšina občanov bývalej ČSSR ako príležitosť získať viac slobody a potom sa zbaviť neprirodzenej nadvlády jednej strany. Áno, mnohí vtedy verili, že socializmus by mohol byť spravodlivým spoločenským zriadením, keby... To keby bola diktatúra jednej triedy, presnejšie jednej politickej strany. Dnes je celkom jasné, že celý vzostup a nezdar roku 1968 u nás bol pokusom o kvadratúru kruhu. Dobre myslený pokus zladiť ideály socializmu s politickou realitou vlády komunistickej strany, ktorá sa moci nechcela vzdať. Navyše za ňou stála cudzia jadrová veľmoc v rozdelenom bipolárnom svete. Dubčekovo obrodné hnutie sa zdalo aj väčšine nestraníkov jedine možnou cestou rozšírenia politickej a duchovnej slobody. Svojou činnosťou vo vtedajšom zväze spisovateľov a v článkoch v Kultúrnom živote som prebojúval, aby sa brali do úvahy názory väčšiny občanov, teda nekomunistov. Upozorňoval som, že bez pluralistického politického modelu trvalý súhlas a spoluprácu väčšiny národa nemožno dosiahnuť. Vystupoval som otvorene z pozícií nestraníka, nekomunistu, čo sa mi neskôr kruto vypomstilo. Keďže u nás nemohol byť vodcom obrody spoločnosti niekto ako John F. Kennedy, generál de Gaulle či Ján XXIII., miláčikom nespokojného ľudu sa stal líder reformného krídla jedinej povolenej strany Alexander Dubček a jeho družina. Reformné krídlo chcelo reformovať stranu, o ktorej sme už vtedy mnohí tušili, že táto strana nie je reformovateľná. Ako nie je reformovateľný socializmus. Aspoň nie ten, ktorý nám zvestovali Marx-Engles-Lenin. Darmo sa zriekli Stalina. Omyl sa stal kdesi už pri zrode socializmu. V dobre myslenom zámere, že nešťastných ľudí možno doviesť k vysnenému šťastnému životu nie slobodne, s ich súhlasom, ale dotlačiť, dostrkať násilím. To je základný omyl marxistického socializmu. Tie reči o heglovskej dialektike, o boji protikladov, neustálej zmene a revolúciách – to je len filozofický pláštik, čo zastiera podstatu veci. Dokopať ľudí k šťastiu, takpovediac proti ich vôli, bez milosti a bez ich opýtania. Úlohu dokopávačov má zohrať vedúca sila spoločnosti, samozvaná, nikým nezvolená sekta, nazvaná komunistická strana. Mnohí zo státisícov dokopávačov boli dokonca presvedčení, že konajú neoceniteľnú službu ľudstvu a svojmu národu. Niektorí sú o tom presvedčení dodnes. Vo vládnucej strane boli, pravdaže, krídla a smery. Reformisti v KSČS sa prebudili oveľa neskôr ako napr. v bývalej Juhoslávii (1949), v samotnom ZSSR a NDR (1953), v Poľsku a v Maďarsku (1956). Takže masy nestraníkov posmelené vývojom naokolo postrčili aj našich reformátorov. Obrovská dynamika obrodného procesu v roku 1968 bola výsledkom tlaku všetkého obyvateľstva. Väčšina občanov bola a ostala nekomunistická, napriek represáliám a násilnej likvidácii nekomunistickej elity (opozičné strany, cirkevné štruktúry). Ľudia v roku 1968 naozaj milovali Alexandra Dubčeka, Ludvíka Svobodu, Josefa Smrkovského. Iných milovania hodných vtedy totiž akosi nebolo. Výber bol zúžený Februárom 1948 a Sovietskym zväzom na večné časy. Tu vidím tajomstvo toho, čo nazývaš idolom a ikonou našich národov. Alexander Dubček je nepopierateľne jeden z najznámejších Slovákov vo svete. Nepochybne bol to osobne človek s ľudskými vlastnosťami, ktoré chýbali iným komunistickým vodcom. Človek s plachým úsmevom, osobným čarom, dôveryhodný. Pri hodnotení jeho politiky však nemožno zabudnúť na niektoré fakty. V románe je viacero epizód, ktoré navodzujú rad chýb a omylov, ktoré prispeli k nezdaru reformy roku 1968 a vpádu inváznych vojsk. Vyslovil som tieto výhrady aj v niekoľkých článkoch. Uvediem len v skratke. Napr. podcenenie medzinárodných súvislostí. V sovietskom tábore boli len dve krajiny, kde neboli umiestnené sovietske vojská: Rumunsko a Československo. Ceauşescu sa poistil podporou Číny a nezávislou zahraničnou politikou voči Západu. Titova Juhoslávia bola poistená Západom a tretím svetom. Dubčekova ČSSR nebola poistená nikým a ničím. Prezident USA pred inváziou potvrdil Dobryninovi, že Československo je v sovietskej mocenskej sfére. Obe veľmoci mali záujem na uzavretí dohody o jadrovej rovnováhe. Nemali záujem na konflikte. Akáže bola kvalita Dubčekovho tímu – najmä pražských „odborníkov“–, keď nevedeli o týchto základných zahraničnopolitických limitoch? Ďalšia otázka: invázia bola naozaj prekvapením? Brežnev a Dubček si denne poobede telefonovali. Dubček všetky varovania zatajoval. Ani vo chvíli zatýkania neveril. „To mi urobili?“ Bezhraničná dôvera v Stranu, dôvera k Sovietom, k spoločnej sekte. Dôvera alebo naivita? Priniesla jemu aj miliónom spoluobčanov dvadsať rokov útrap. Alebo: moskovské rokovania. Jedinými reálnymi a zodpovednými boli tam len dvaja: Svoboda a Husák. Ostatní žili v ilúziách, a tak aj dopadli. Samozrejme, niekto môže právom povedať: po bitke ste všetci múdri. Áno. Prečo by sme po bitke nemali byť naozaj múdrejší? Koniec koncov, odvtedy uplynulo 40 rokov! Sme povinní kritikou reálnej politiky konkrétneho politika. Inak sa životopisy o Dubčekovi a iných „dobrých“ komunistoch stanú hagiografiami, aké kedysi produkovali nadšení životopisci svätých. To sa už nenosí ani v katolíckej cirkvi. V životopise sv. Augustína sa dočítate, že mal pomer s dámou aj nemanželského syna. V životopisoch (komunistických) osobností by sme nemali retušovať povahové vlastnosti, ani zlyhania či zrady. Vždy v mene strany či osobnej záchrany. Súdruh zrádza súdruha. Gottwald zradil Slánskeho – popravisko, Novotný zradil Baráka – basa, Kádár zradil Imreho Nagya – popravisko, Dubček neuveril Kádárovi – invázia, Husák zradil Dubčeka, Černík zradil Dubčeka... A čo ďalej? Nie sú to veru príbehy hodné svätožiary. Nebyť štrnásť miliónov nestraníkov, Čechov a Slovákov, čo sa koncom augusta 1968 bez zbraní v rukách, napriek pol miliónovej armáde okupantov, postavili za Dubčeka a jeho najbližších, možno by bol aj komunista Dubček prišiel o život rukami vlastných súdruhov. Pre mňa ozajstná veľkosť roku 1968 je: odvaha a hnev miliónov našich občanov na uliciach. Napriek reálnej kritike som sa však ako autor neubránil emóciám. Citujem z epilógu románu, kde autor debatuje s vnukom o roku 1968: „S rozumom tu nič nezmôžeš. Išlo o city. Od čias Gándhího tu nebol taký líder ako Slovák Dubček. Možno legenda. Symbol. Ale bol. To nám nikto nevezme. A som hrdý, že som bol pri tom, Romanko.“
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
