Mali by sme začať rozhovor naším netradičným stretnutím na konci sedemdesiatych rokov minulého storočia v tvojom rodnom meste. Pôsobil si v tom čase ako historik umenia v Projektovom ústave kultúry v Bratislave, stredisko v Banskej Štiavnici, a viedol si detašované pracovisko. Bolo to obdobie plnení uznesení vlády o záchranu tohto mesta, ale všetko sa dialo skôr na papieri ako v skutočnosti. Kontrolné dni, nezmyselné tirády výhovoriek... A medzi tým spadol ten či onen dom alebo aspoň jeho strecha. Vtedy vznikol projekt Záchrana pokladu, ktorý iniciovala redakcia časopisu Nové slovo. V tom čase sa neodborne spevňovali objekty na Trojičnom námestí. Podporné guľatinové trámy strašili takmer celé desaťročie. Nádherné renesančné klenby zovreli železné rošty a betón. A vzácne detaily, nástenné maľby a ich fragmenty opadávali do prachu námestia. Bol si bielou vranou. Dokonca si na vlastné náklady fixoval zvyšky renesančnej výzdoby domu na Trojičnom námestí. Neskôr som napísal román Novinári, kde som ťa menoval plným menom. Ako to vnímaš s odstupom tridsiatich rokov?
Fasády na troch domoch na Trojičnom námestí boli vtedy zreštaurované podľa mojich výskumov, ako aj projektov ich obnovy. Kontrapunktom je dom vo vlastníctve dnešného Pamiatkového úradu SR, ktorý takmer po 25 rokoch, nemá zreštaurovanú fasádu. Ako to vnímam s odstupom času takmer troch desaťročí? Urobili ste mi reklamu, nie vždy žiaducu, ale predsa len reklamu. Dokonca filmový režisér Samo Ivaška vtedy nakrútil film o Banskej Štiavnici a aj o mne. Bolo by zaujímavé vidieť ho znova po čase. Ale súdruhovia mi po jednom takomto výstupe dali výpoveď s tým, že priam nasilu musím nastúpiť na Mestský úrad v Banskej Štiavnici. Bol som tam rok, ale podarilo sa mi doslova prevychovať a ukázať väčšine vtedajších vedúcich pracovníkov, v čom je podstata obnovy tohto mesta. Po roku som získal miesto vedúceho historika umenia v Umeleckých remeslách v Bratislave a po ďalšom roku osobitným vládnym uznesením delimitovali naše pracovisko do novovzniknutých Štátnych reštaurátorských ateliérov, kde som opätovne bol vedúci historik umenia a vedúci strediska. Už v Projektovom ústave kultúry, ako aj na ďalších pracoviskách sa mi zišla banícka škola v mojom rodnom meste, ako aj tri roky strojariny. Takto získané vedomosti som mohol „uplatniť“ medzi baníkmi, dostal som sa medzi nich 15. augusta 1969. Mal som namierené inde, ale narodil som sa 21. augusta, a tak som, spolu s kamarátmi nakreslil v tento deň roku 1968 jednu šípku na križovatke uprostred tohto mesta pri soche Andreja Kmeňa, pri ktorej bolo napísané: Budapest 132 km! Prečo? Lebo toto mesto obsadzovali vojská Maďarskej ľudovej republiky... O rok neskôr, keď už bolo takmer všetko jasné, prišli dvaja súdruhovia v kožených kabátoch a dali mi na výber. Vybral som si miesto pomocného robotníka v Rudných baniach v rodnom meste. V mojej poslednej knihe veľmi presne opisujem všetky peripetie nástupu a prvé dva roky v bani. Keď sa tamojší straníci medzi sebou vykántrili, prišiel za mnou vtedajší riaditeľ so slovami: „Počujú, oni mladý, ani pekný a ani múdry nie sú, ale majú školy, tak ich poverujem takou a takou funkciou. Nemôžem ich menovať, lebo nie sú komunista, budú erkár v zaradení téhápé (technicko-hospodársky pracovník). Ráno o päť štyridsať nastupujú...“ S odstupom času musím konštatovať, že to boli veru najkrajšie pracovné časy. Dôverne som spoznal baňu, doslova každým cólom. Jej vôňu, ako aj smrad, jej zákutia, jej farby, ale najmä ľudí, ktorí denne fárali do hlbín a postupne odchádzali do nenávratna, lebo baňa vás rozomelie a vycicia do posledného kúska. Preto baníci odchádzali do dôchodku 55-roční, ale len jeden či dvaja z desiatich prežili rok či dva po prijatí prvej penzie. Dostali na pomník, rodiny ošatné a aj na kar, ale otec rodiny či starý otec chýbal. Život je krátky, ale pohreby baníkov boli v tom čase krásne, hrala im hudba, rečnili im nad hrobom, na ich počesť strieľali delobuchy a spolubaníci si vypili na pamäť toho, čo sa už na štros nikdy nevráti. Na druhý deň ráno s boľavou hlavou a zovretým srdcom sa fáralo ako obyčajne...
Takže si sa stal baníkom a živil sa tvrdou prácou medzi drsnými chlapmi – taká je predstava o práci a živote baníkov. Ako ťa poznačila táto skúsenosť, veď si takmer sedem rokov pracoval medzi baníkmi ako banský technik v Rudných baniach, a ako to poznačilo tvoju tvorbu? Baníctvo aj baňa sama sú neobyčajné výtvory človeka, ktorý sa od najstarších čias dral za kovmi, či už farebnými alebo drahými...
Z bane som odišiel študovať dejiny umenia a estetiku a stal som sa profesionálnym historikom umenia, špecializoval som sa najmä na stredovekú architektúru stredoslovenskej banskej oblasti. Tam mi veľmi pomohla znalosť geologických pomerov, miesta starých lomov a popis hornín, ktoré sa ťažili pri budovaní stredovekej architektúry. Románska architektúra používala tvrdé zelené andezity lámané pod Paradajzom, ale aj v Dolnej ulici na úrovni takzvaného andezitového prahu. Andezit ako sopečný materiál zelenej farby sa do konca 19. storočia nazýval grunstein a až po výskumoch juhoamerických Ánd dostal svoje meno: andezit. Samozrejme, podľa základnej horniny majestátu pásu Ánd. Príchodom gotickej architektúry sa začali využívať mäkké tufy, z ktorých sa tesali klenbové rebrá, ale aj mnohé mladšie portály. Tu na scénu vytvárania architektonických článkov prichádza červenkastý ryolit. Barok používal hrubé tufové zlepence ťažené nad Prenčovom pod Banskou Štiavnicou. Mňa ale zaujímali deje a spojenia vývinu banskej ťažby a jej najstarších známych období. Napríklad v Povesti vremennych let, najstaršej ruskej kronike, sa uvádza obchod so striebrom s Veľkou Moravou. Kyjevská Rus platila striebornými hrivnami černigovského typu. Kde však Veľkomoravania ťažili toto striebro a zlato? Jedine v Banskej Štiavnici a jej blízkom okolí, ktoré sa v najstarších listinách z 13. storočia nazýva terra banensium – zem baníkov, ako aj terra argentum – strieborná zem. Málokto pozná súvislosti v byzantských dejinách 8. a 9. storočia, keď víťazné islamské vojská obsadili Egypt a potom celý Maghrib, teda severnú Afriku, a vojvodca Tárík preplával Heraklove stĺpy a začal dobývať vizigótske Španielsko, aby sa z neho vytvoril al-Andalúz. Územie Byzancie sa scvrklo na časť Malej Ázie a Balkán, no aj tak ešte museli platiť tribút Avarom, a nie malý. Každý rok Avari dostávali jeden milión zlatých solidusov, čo bolo takmer 500 kg zlata. Ale kde ho vziať, keď egyptské a núbijské bane boli v rukách Arabov? Byzantínci siahli na prísne strážené zlato svojich kláštorov, ale to bola dvojsečná zbraň, a tak intenzívne hľadali nový zdroj drahých kovov. Prvý známy kresťanský kostol bol postavený na dnešnom hrade Devín v čase rímskych provincií a roku 828 arcibiskup zo Soľnohradu Adalrám vysvätil prvý kresťanský kostol v Nitre. A odrazu, ako vždy na pozvanie, prichádza byzantská misia, ktorá je zasvätená svätému Klimentovi. Bol tretím pápežom, neskôr ho ako otroka poslali na práce v podzemnom lome, teda do bane! Stal sa prvým známym svätcom – patrónom baníkov a baníckej práce. A jeho údajné ostatky prinášajú protagonisti tejto misie na Veľkú Moravu. Prečo? Aby tu šírili vieru? Vonkoncom nie! Viera a zákon (Zákon sudnyj ljudem) boli základom štátnej organizácie, ale oni, pod tlakom zo Západu a nejednotnosti domácich, nemali čas vytvoriť takúto štátnu organizáciu, ani vychovať jej protagonistov. Známe signálne zariadenie v baniach bola klopačka. V byzantských a dnešných gréckych kláštoroch nie sú zvony, ale klopačky, a tak klopačka, ktorá sprevádza baníkov na ich poslednej ceste, kedysi ich budila do práce, prišla spolu s byzantskou misiou. Jej používanie vlastne vymedzuje územia dávnej slovanskej banskej ťažby.
Ostatky svätého Klimenta otvorili protagonistom byzantskej misie brány Ríma a po zmenách v Byzancii sa Metod stáva reprezentantom rímskej cirkvi a nitriansko-panónskym arcibiskupom. Vtedy prichádza na scénu muž niekoľkých tvárí, ktorého sám pápež v liste oslovuje ,,Svätopluk, kráľ Slovenov“. Kto ho mohol korunovať, ak nie arcibiskup Metod, ktorý do byzantského diadému – daru cisára Michala III. – vsadil symbolické kráľovské nebo vytvorené z jeho arcibiskupského kríža, ktorý dostal v Ríme. Túto korunu a iné cennosti ukradol a do Franskej ríše doniesol biskup Wiching. Vájk, neskorší kráľ Štefan, nikdy nevidel túto korunu, ktorá sa do Uhorska vrátila až na začiatku 12. storočia až po zásahu Rímskej kúrie. Aj to sú dejiny spojené s dejinami ťažby a spracovania drahých kovov. Výskyt baníckej klopačky, ktorá sa používala až do polovice 20. storočia, nepriamo vymedzuje aj územie, v ktorom sa tieto drahé kovy ťažili.
V našom kalendári stále prežíva meno Demeter, grécky Demetrios. Svätý Demetrios bol a je patrónom Solúne, rodného mesta svätých Cyrila a Metoda. Na jeho výročný deň sa z hôľ zháňa dobytok, teda na Mitra, ako to opísali protagonisti lyrizovanej prózy v slovenskej literatúre. Na Vianoce chodia ľudia na polnočnú omšu, nazývanú ešte kde-tu Utiereň. Je to utrennaja, prvá ranná pobožnosť, taktiež zvyk, ktorý prežil od čias Veľkomoravanov... A takýchto príkladov je viac. Byzancia tu mala naozaj veľké plány, ktoré stroskotali, ale nepriamo dokazujú historickú etapu banskej ťažby v stredoslovenskej banskej oblasti. Od drahých kovov som sa dostal k ich ťažbe a vývozu do vtedajšieho sveta v rozmedzí od 14. do konca 18. storočia. Bol to strategický tovar žiadaný v celom vtedajšom známom svete.
Tvoj literárny záber je široký, zaujíma ťa história dávna i nedávna a treba pripomenúť, že s Júliusom Handžárikom si napísal v roku 1992 prvú známu väčšiu esej Roky hľadania.
Venujete sa v nej dejinám česko-slovenských vzťahov. Za túto prácu ste dostali hlavnú cenu Literárneho týždenníka a Cenu Sloveny New York (bol som v tom čase šéfredaktorom Literárneho týždenníka). Bol to tvoj oficiálny vstup do literatúry i historiografie. Prečo ste sa rozhodli pre túto tému, najmä v dobe, keď sa schyľovalo k rozdeleniu Česko-Slovenska a ako s odstupom času hodnotíš rozdelenie spoločného štátu?
Pieseň Semaforu zo šesťdesiatych rokov mala refrén ,,Člověk se párkrát ožení a hned je mládí pryč!“ Tak je to niekedy aj so štátmi a súštátmi. Rozdelenie bolo potrebné, v dobrých amerických manželstvách každý hospodári za svoje a spoločné je jasne vydeklarované. Nádeje boli veľké, ale nemali sme dosť skúsených ľudí, aby najmä majetkové vyrovnanie bolo adekvátne. Navyše tu boli aj skryté tlaky, napríklad pri návšteve Henryho Kissingera v Bratislave sa pán Mečiar predstavil výrokom: ,,Dnes je Slovensko na mape Európy.“ Kisinger sa zamyslel a studeno odpovedal: ,,Ale nemusí byť!“ Vtedy pán Mečiar ako politik prebdel prvú noc s otázkami, čo bude ďalej. Elegantný rozvod bol príkladom pre iných, tak ako bol elegantný, ale príliš drahý sobáš východných a západných Nemcov. Juhoslovanské rozvody viedli ku krvavým čistkám, masovým vraždám a masovým hrobom. Ale ktosi zase zasial semeno sváru a doktrínu nemennosti povojnových hraníc porušil vytvorením Kosova, ktoré je len prekladiskom drog a bázou pre inú armádu a nebezpečenstvom nielen pre Balkán, ale aj celú Európu. Dnes vieme, že nielen u nás sú insitní politici, ale aj u susedov, s ktorými máme nadštandardné vzťahy, a tak to malo aj ostať. Česi a česká politická elita nepochopili svoje možnosti v dobe, keď sa lámali ľady v Európe. Mohlo vzniknúť súštátie Čechy-Morava a Slovensko a dokonca aj s dakedajšou Podkarpatskou Rusou. Ale tí iní nikdy nepotrebovali silný stredoeurópsky štát, ktorý hatil a tlmil politické ambície prežívajúcich džentríckych politických exotov a bol by dôstojným nárazníkovým pásmom v strednej Európe. Mohli vzniknúť aj iné formy spolupráce štátov v strednej Európe, ale, žiaľ, nebola na to politická vôľa mocných a neboli na takéto riešenia pripravení ani naši politici.
C
elý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
