V modernej slovenskej literatúre nie je taký robustný typ, ako je Peter Jaroš. Robustný nielen fyzicky, robustný svojím búrlivým životom, najmä však svojím dielom. Robustný rozsahom, obsahom i kvalitou. Obdivuhodná sága Tisícročná včela
(1979) a nadväzujúci román Nemé ucho, hluché oko
(1984) je podľa mojej mienky balzacovským obrazom nedávnych dejín slovenského národa; je to príbeh sebauvedomovania a národného sebavedomia. Aj keby som chcel, nenájdem v slovenskej literatúre takúto epopeju – od Kukučína až po Šikulu... Bez zveličovania! Vcelku logicky teda začneme náš rozhovor týmto románom. Niekde musel byť impulz, nápad, myšlienka, idea, aby si sa pustil do takéhoto obsiahleho diela. Aký to bol impulz, aká idea?
Hlavný impulz bol v mojej široko rozvetvenej rodine v Hybiach a v osudoch jej členov. Môj starý otec Samuel Jaroš splodili so starou materou, rodenou Žiškovou, jedenásť detí, z ktorých štyri zomreli hneď po narodení a sedem sa ich dožilo dospelosti. Najstarší z nich, strýko Samo, zahynul v prvej svetovej vojne na talianskom fronte ako devätnásťročný a zostala po ňom len veľká fotografia vo vojenskej uniforme a pár kresieb, lebo vraj rád kreslil a maľoval. Otcova sestra Emília sa vydala za pána Schulza, železničiara, a žili spolu v bývalom Íglove, dnešnej Spišskej Novej Vsi. Otcova sestra Zuzana Eva sa vydala za pána Nagya, štátneho úradníka, a žili v Bratislave. Otcov druhý brat Ján, lesný inžinier, žil so ženou Marietou najprv v Humennom, potom na Starých Horách a nakoniec v Bratislave, kde pracoval vo Výskumnom ústave drevárskom. Môj otec Peter a ďalšie jeho dve sestry zostali v Hybiach a napríklad len jedna z nich, teta Mária, vydatá za Sama Brtáňa, porodila a vychovala desať detí, ich osudy boli a sú veľmi pestré... A tak ďalej a tak podobne. Skúsim to zostručniť poznámkou, že vždy, keď som sa zjavil v niektorej hybskej krčme, v priebehu pár minút som mal pred sebou aj desať poldecákov borovičky od bratrancov, ich synov, alebo synov mojich sesterníc... Na chvíľku sa ešte vrátim k svojmu starému otcovi Samuelovi. Bol to murársky majster, okrem slovenčiny ovládal maďarčinu aj nemčinu a so svojou murárskou partiou prebrúsil celú rakúsko-uhorskú monarchiu. Vraj veľmi pekne spieval nielen slovenské, ale aj maďarské, nemecké, české aj poľské či ruské pesničky... A to som ešte nespomenul rodinu z maminej strany, druhý starý otec Ján Petrovský bol železničiar, mamin brat Daniel štátny úradník, a tak ďalej a tak ďalej... Svoj záujem som postupne rozširoval na susedov, osudy ich členov, na ostatných obyvateľov bývalého kráľovského mestečka Hybe, ako aj vtedajšiu dobovú spoločnosť. Študoval som historické materiály a zbieral potrebný materiál asi päť rokov. Román som potom písal asi štyri roky... Jeho nepriame pokračovanie ďalšie tri roky. No a to je v skratke približne všetko...
Tisícročná včela
je vážny román, vážny svojou podstatou a posolstvom, ktoré prináša. No skrze tento text ako skrze včelie medové plásty preniká humor; humor a mierna absurdnosť, ktoré sú základným stavebným kameňom nielen tvojej prózy, ale aj tvojej osobnosti. Čo taký Pacho, hybský zbojník
? Nie je to láskyplný výsmech slovenských vlastností? Nie sme my národ Pachov, akejsi menej inteligentnej odnože Švejkov? Povedz ty sám: aký bol impulz na vytvorenie svojráznej postavičky hybského zbojníka?
Nemyslím si, že by sme boli akousi menej inteligentnou odnožou Švejkov. Náš humor je iný ako český, na jednej strane je prirodzene robustný a na druhej strane, po tisícročnom spolužití s Maďarmi, je aristokratickejší a absurdnejší, mnohé z výtržností, bujarých radovánok či často až neuveriteľných výčinov maďarskej šľachty či slovenských pomaďarčených i nepomaďarčených zemanov presiaklo aj do ľudovej slovesnosti... Aj príbeh o Pachovi som napísal z akejsi roztopašnosti a svojvôle len preto, lebo Hybe, ako bývalé kráľovské mestečko nemalo svojho zbojníka a mne to bolo odrazu ľúto. Pravdaže, Pacho nie je typický slovenský zbojník, viac či menej sa odlišuje...
Hovoriť o národe, o jeho vlastnostiach, prednostiach či nedostatkoch, je zväčša povrchné a vedie k zovšeobecňovaniu: veď národ, to sú jednotlivci, ktorých spája rovnaký jazyk, územie, tradície a kultúra. Určite by sme našli spoločné znaky, ktoré by charakterizovali „slovenský národ“, od nekritického zveličovania dobrých vlastností, až po dubiózne zatracovanie a odsudzovanie. Myslíš si, že jestvuje v našom národnom povedomí, v našej národnej pamäti akási kritická sebareflexia? Aký sme my vlastne národ?
My Slováci sme multikultúrna a multinacionálna zmeska, na čo som značne hrdý. Napríklad Bratislava je staré multikultúrne, multinacionálne mesto, kde žili vedľa seba a miešali sa Slováci, Maďari, Nemci, Židia, Česi, Chorváti, Bulhari... Vzájomne sa tolerovali a obohacovali nielen kultúrne, ale aj geneticky a aj preto sú hlavne novodobé Slovenky také pekné a všeobecne obdivované... To, čo platí o Bratislave, platí aj všeobecnejšie. Ako príklad použijem moje rodné mestečko, obec Hybe. Po tatárskych vpádoch v trinástom stočí pozval Bela IV. do značne vyľudneného Horného Uhorska, teda aj na územie dnešného Slovenska, nemeckých hostí. Boli to väčšinou baníci a nejaká desiatka ich rodín sa usadila aj v pôvodne slovenskej obci Hybe. O pár storočí neskôr sa tu po bitke na Bielej hore usadilo viacero rodín českých exulantov, viac či menej aj mojich predkov. Už vtedy žili v Hybiach aj Poliaci, Maďari a Židia. Miešali sa medzi sebou, kultúrne obohacovali, aby nakoniec dominoval slovenský živel... Jednotlivé nácie žili v zhode a porozumení. Hybe sú po religióznej stránke hlavne protestantské, lutheránske, evanjelické. Za slovenského štátu, keď gardisti lifrovali niekoľko židovských rodín do vagónov na stanicu v blízkej Kráľovej Lehote, vyprevádzala ich tam značná časť spoluobčanov... Pokiaľ ide o sebareflexiu, mali sme v minulosti a máme aj v súčasnosti viacero význačných osobností, ktoré ju dôsledne praktizovali a aj dnes praktizujú...
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
