Herečka a spisovateľka. Aj režisérka. Kým sa cítiš byť viac? Kto je ti bližší, čo bytostne predstavuje tvoj naturel, film a divadlo, či literatúra? Hneď podotýkam, že je to zrejme zle sformulovaná otázka. Aj herečka, aj spisovateľka či režisérka sú rovnakou a nedeliteľnou súčasťou tvojej bytosti, jedna podmieňuje a ovplyvňuje druhú. Ako ty sama posudzuješ tento zdanlivý rozpor?
Je to otázka, ktorú dostávam dosť často, no priznám sa, že som doteraz na ňu nenašla zodpovednú, či presnú odpoveď. Herečkou som chcela byť od malička. Ani som vlastne nevedela o čo ide, lebo som nemala odkiaľ vedieť. Mohla som mať asi 5 rokov, lebo som do školy ešte nechodila. Prvý raz som videla ochotnícke divadlo. Režírovala ho moja sestra Jolanka u nás vo valale. Myslím si, že to bol Tajovského Ženský zákon. Sestra okrem predlohy priniesla z Divadla Jonáša Záborského v Prešove aj škatuľu vyradených šminiek, ktoré jej smrdeli, ale mne voňali. Možno tá, pre mňa nová, trochu stuchlinou a časom prejdená aróma ma zaviedla do tohto sladkobôľneho a tajomného sveta Tálie... (Zaujímavé, že práve šminky, ktoré mi tak učarili, vo svojom divadle, ale ani mimo neho skoro vôbec nepoužívam, okrem farbičky na gambečky. ...
Na gambečky kupca mala, a na lička maľaračom by ja śe bože hore netrimala...).
Potom som si hrala divadlo, kde sa len dalo. Sama pre seba. Hlavne keď naši odišli na pole, a zvlášť môjmu dedkovi, ktorý nemusel na pole, zostával doma a v humne oberučným nožom vyrábal hrable a pociská pre celý valal. Hneď vedľa humna bol kocinek (možno sa tam kotili mačky), v ktorom boli všelijaké hospodárske náradia, a ja som tam mala svoju prvú scénu. Tam som si niečo povymýšľala, poobliekala sa do všelijakých starých firhangov, maminých spodníc a išla do humna dedkovi zahrať divadlo. A keď som sa opýtala: „Dzedku, pasuje mi to?“ on aj pri toľkej robote, keď sa nemal na mňa kedy dívať, vždy povedal: „Milečko, tebe všicko pasuje.“
Potom pred skončením gymnázia na prijímacích skúškach, pod vedením pána profesora Zachara, tejto mojej sladkobôľnej láske uverili aj iní a vyštudovala som herectvo. Príchodom do Bratislavy nastali jedny z najkrajších chvíľ môjho života. Pomaly som sa spoznávala s prostredím, po ktorom som roky túžila. Stretávala som sa s múdrymi ľuďmi od divadla, navštevovala knižnice, objavovala pre mňa neznáme obchodíky – antikvariáty, dokonca v jednom z nich som sa stretla s pánom vedúcim, ktorý mi bez problémov požičal knižku na deň-dva. Po prečítaní som mu ju vrátila, pre mňa vtedy päť či desať korún bolo dosť. Nazvyš som nemala, ale cítila som sa ako kráľovná. Skoro vo všetkých absolventských predstaveniach som hrala hlavné úlohy. Od šestnásťročnej tínedžerky, cez Xantypu, kurtizánu až po osemdesiatpäťročnú Arbuzovovu starenku. Horšie to bolo po skončení školy, ktorú som ako jediná z ročníka skončila s červeným diplomom, a vo svojej naivite som si myslela, že prídem do divadla kdekoľvek a už ma berú. Od Bratislavy po Prešov som prešla všetky inštitúcie, kde dosky znamenajú svet. No bezúspešne. Najčastejšie mi bolo povedané, že majú plný stav, inde mi naznačili, že taký herecký typ momentálne nepotrebujú a tí slušnejší mi povedali, že sa ozvú, aj keď sa nikdy neozvali.
A práve v tomto bezútešnom stave som sa na Kozej ulici stretla s pánom profesorom Karvašom. Jeho bodrému zraku iste neušiel môj tragicko-melancholický zjav. „Preboha, pani kolegyňa, čo je s vami?“ Viac mi nebolo treba. Stáli sme pred starobylým gaštanom, čo ešte na dôvažok mal tú drzosť, že ani nepučal, a ja som mu vyrozprávala všetko od a do zet. Možno som niečo aj pridala, ako to už v takých chvíľach býva, možno niečo podstatné vynechala, nespomenula, už si nepamätám... „Pani Milka, hlavu hore. Nepoddávajte sa tým beztalentovcom. Rátajte s tým, že oni vás nikdy medzi seba neprijmú a v tomto uvedomení bude vaša výhra. Píšte! Áno, píšte! Vy na to máte. Vedel som to už vtedy, keď som čítal váš prvý referát na akadémii. Netajil som sa tým, nuž som to hneď na seminári povedal aj profesorovi Budskému. Z tej dámy bude raz spisovateľka. On sa len usmial a povedal: „Ale kolega, veď je to rodená herečka.“A toto všetko mi povedal človek, pochopiteľne so svojím nenapodobniteľným timbrom a presnosťou, človek, ktorý mal v tom čase o tisícpäťstokrát viac dôvodov byť zlomený. Ale on vám to všetko povedal so vztýčenou hlavou, v perfektnom – ako ináč – jarnom plášti pod starobylým, ešte nerozvinutým gaštanom. Prešli možno dva týždne. Aj keď som sa usilovala, nemohla som zabudnúť na jeho radu, voľáko mi stále jeho slová chodili po rozume. Keby mi tak bol povedal napríklad: „Ja pre vás momentálne nemôžem nič urobiť, viete v akej som nemilosti, ale zariadim, poznajúc sa s tým a tým riaditeľom divadla, aby z toho niečo bolo.“ Prosím, to by už bolo čosi iné. Pri mojich meditáciách v špajzoizbietke, kde z jednej strany múra presakovala voda zo záchodovej misy, z druhej z kuchynského drezu, som si to všetko vybavovala. A on, rovný ako buk z našej Dziakovej hurky, si pokojne povie: „Píšte!“ Po niekoľkých dňoch som sa zasa vracala zo svojej obligátnej obchôdzky po kultúrnych inštitúciách, samozrejme, bez úspechu. Chýlilo sa k večeru a to staré gaštanisko, akoby sa už umúdrilo, vám bolo naliate pučiskami sťa vlašské orechy. Aj tráva v záhradkách naokolo sa už zazelenala. Prišla som do svojho bezútešného obydlia. Božemôj, všetko okolo mňa pučí, rastie, aj ten Karvašisko, napriek všetkým krivdám si vykračuje ako lord, a ja tu zaživa hyniem... Ani neviem, ako som si sadla k svojmu rozheganému stolíku, ktorému chýbala jedna laba. Poruke som mala len listové papiere a odrazu som začala písať. Tentoraz nie domov, rodičom, ani nie o svojom súžení, ale o tom, čo som pekné v živote poznala. Zistila som, že je toho nemálo. Nakoniec z toho vzniklo trinásť poviedok, ktoré, ako ináč, prvý čítal Peter Karvaš.„Nemýlil som sa, je to zrelé na vydanie.“ A tak vyšla moja prvá knižka. Áno, pán profesor, doslova, vlastne do písmena ste ma vtedy pod tým starým, ešte nerozvitým gaštanom primäli k tomu, že som sa dala do spolku s touto sladkobôľnou diablicou – s literatúrou, bez ktorej by som už nevedela žiť. Odvtedy som vás neraz oslovila, aby ste pre mňa napísali monodrámu. S podmanivým, presne tým istým hlasovým prejavom ako na prvej prednáške v sedemdesiatom roku ste mi povedali: „Milka, vám monodrámu nenapíše nikto. Vy si ju musíte napísať sama.“ Možno mal pravdu. Už dávno viem, že keď si nenapíšem, tak si nezahrám. Vďaka vám, pán profesor, za všetko. Za to, že ste ma prebudili k písaniu a že som sa od vás naučila, aký je v živote i literatúre dôležitý smiech cez slzy... Peter Karvaš mi teda nielen poradil písať, ale pridal ešte jednu naozaj dôležitú vetu: „Vám monodrámu nenapíše nikto. Vy si ju musíte napísať sama.“ To bol zrejme rozhodujúci fenomén v mojej monodramatickej kariére.
Prišla si do Bratislavy študovať herectvo na Vysokú školu múzických umení. Prišla si z východného Slovenska, zo Šariša (maturovala si na gymnáziu v Prešove) a ľudia zo Šariša, ich osudy, príbehy, zvyky, ich svojrázny írečitý jazyk, sa stali tvojou trvalou inšpiráciou. Ako si s odstupom času spomínaš na svoje detstvo, svoj rodný kraj? Ako ovplyvnili tvoju tvorbu?
Z rodného kraja sa dá odcestovať, ale nie odísť. Aj keď by sme chceli, nedá sa zabudnúť na neopakovateľné a možno aj najkrajšie chvíle v našom živote. Kto vám už kedy povie: „Dzivečko moja, nepreskakuj ten jareček, može buc hliboki,“ alebo: „Milečko, rano idzeme žac, bo pšenične klaski na Korabulke śe už sklaňaju...“ No a potom, kto vám pofúka rozbité koleno, keď ste leteli ako divá dolu dvorom, keď k vám prvýkrát príde do valalu také čudo ako kombajn. Neraz som sa usilovala, či v literárnej alebo dramatickej tvorbe, trochu vzdialiť od môjho rodného kraja, aby ma nepokladali za regionálnu autorku, no zistila som, že roztopašne smiať sa a ticho plakať môžeme len s tými, čo sú nám najbližší.
Pri poslednej knižke
InterCity som sa zapovedala, že už sa tam vracať nebudem. No hneď pri prvých vetách, kde som spolu s Chomským chcela riešiť div nie svetový problém mieru, som sa ocitla odrazu v našom valale.
Pobili me fčera poňižej koscela. Včera som sa od svojej niekdajšej spolubývajúcej z vysokoškolského internátu, terajšej klaviristky, dozvedela, že bývam v dome, do ktorého som nikdy nevošla. A kde vraj byty majú hodnotu okolo osem miliónov korún. Túto informáciu vyčítala z časopisu, ktorý v začiatkoch distribúcie patril medzi serióznu tlač, no v poslednom období sa zaradil do bulvárnej väčšiny. Hneď v prvom stánku som si ho kúpila a našla inkriminovanú pasáž: „Politici a herci. V obytnom dome, kde býva exminister Prokopovič, nájdete mnohé známe tváre. Jeho susedmi sú exminister dopravy Palacka, exminister zdravotníctva Zajac, niekdajší poslanec Národnej rady Vavrík, bývalý poradca ministrov financií Mikloša i Počiatka, Richard Sulík či herečka Milka Zimková.“ Išla som sa bližšie pozrieť, kam ma to vlastne usídlili. Zvonku je to celkom pekná farebná stavba, balkónik sem, balkónik tam, ale z jednej strany sa rútia električky, z druhej autá a pohľad sa naskytá akurát tak z okien do okien. Svoje obydlie, aj keď nie je také komfortné, no s neodmysliteľnou záhradkou, kde mi kvietky kvitnú od Vzkriesenia do Mikuláša a kde jediným hlukom je čvikot škorcov, keď sa so strakami o niečo prú na okolitých stromoch, by som nemenila, hoci bývať v susedstve spomenutej society by možno nebolo márne. Niežeby to bolo nejako zvlášť zaujímavé, skôr trápne a smiešne, spomínam to však na ilustráciu, ako názorný príklad, koľko neprávd či poloprávd sa dá z tlače dozvedieť. Pokiaľ sú to len nevinné trápnosti, čert to ber, no tie vážnejšie môžu človeku aj ublížiť! Je to vizitka neprofesionality niektorých žurnalistov, ale stále menšie zlo ako nepravdivé informácie s celospoločenským dosahom a dlhodobým účinkom. Vieme o tom svoje z nedávnej minulosti, no jatrivá prítomnosť, v ktorej sa súčasní predáci oháňajú svojskou koncepciou o slobode slova, neveští nič dobré... Asi to tak navždy ostane. Jeden za dvadsať, druhý bez dvoch za osemnásť...
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
