Posolstvom tvojej knihy Ako sme boli slobodní (1999) – ako to sám na jej záver uvádzaš – je myšlienka : „Štyridsať rokov sme žili iné životy, od roku 2000 treba žiť v pravde.“ Je to pocit a postoj, ktorý je bytostne blízky generáciám, ktoré vyrastali v povojnovom období a žili v socialistickom systéme do Novembra ´89. Napísal si krásnu knihu spomienok Ako sme boli malí (1994), resp. Ako sme boli malí – odtajnené po 60 rokoch (2007), kde opisuješ svoje detstvo a mladosť. Milan Rúfus poznamenal: „detstvo si ustelie aj na skale...“ a tvoje detstvo bolo podľa tvojich spomienok romantické, plné dobrodružstiev, ale aj lásky. Vráťme sa teda do tých čias, do detstva a mladosti. Aké boli tie tvoje „iné životy“?
Knihu
Ako sme boli slobodní som si vydal k 10. výročiu revolúcie. Za totality som sníval, že sa raz toto zlé obdobie skončí, že prestane diktatúra komunistov. Vedel som, že nič netrvá večne, ale aj to, že sa zmien môžem nedožiť. Ako aktívny vedec-matematik som občas vycestoval na Západ, kde som obdivoval slobodu, ale videl aj jej nedostatky. Milióny ľudí vo východnom bloku trpeli a modlili za lepší život, ktorého sa nedožili. Keď to v roku 1989 zázračne rachlo, bol som šťastný človek, rozhodnutý „žiť v pravde“. Táto myšlienka srší z evanjelia, prvýkrát som ju počul od spisovateľa Rudolfa Dobiáša, aj prezident Havel ju hovorieval. Porevolučné mesiace, ba aj rok, boli snahou o takýto život, potom nastúpila džungľa: tlak peňazí, médií, bulváru, reklamy, privatizácie. Prvé dva roky bolo málo na zmenu situácie, najmä keď sa objavil nacionalizmus a šoková terapia bola šokom, ale nie terapiou. Dnes si členstvo v KSČ nik nepriznáva, pol milióna ľudí sa vyparilo. Aj tí, čo boli v rokoch 1992 – 1998 v HZDS a SNS, by si to mali uvádzať v životopisoch. Pravda získala od volieb v roku 1992 iné synonymá: peniaze, moc, úspech, vydieranie, podplácanie, tunelovanie, bezprácne zisky. V roku 1998 sme stáli na prahu nového tisícročia a po temne sa blýskalo na lepšie časy, ktoré sa však k porevolučným normám už nikdy nevrátili. V roku 1989 sme boli duchovne na tom podobne ako Nemci po vojne. Všetko bolo zničené, začínali sme na zelenej lúke. Nemci sa pustili do ťažkej práce a Nemecko vybudovali. Nám sa nepodarilo zmeniť zničené myslenie, návyky, nezodpovednosť, pretvárku, lenivosť, klamstvo, vedomie, že všetko za nás urobí vodca, ktorý všetko vie. Je to úloha na viac generácií. Vlastnosti, ktoré sú na cestu k slobode nevyhnutné, po komunizme málo existovali. Ľudia sa k nim verbálne hlásili, ale po každých voľbách sa väčšina hrnula ako komáre k lampe víťazov, zabúdajúc na svoje presvedčenie, ktoré vlastne nikdy nemali. V roku 1992 bola svetová výstava Expo ´92 v Seville, bol som zodpovedný za našu reprezentáciu. Nesúhlasil som s víťazným projektom, v ktorom komisia navrhla za 300 mil. Kčs náš pavilón ako čiernu budovu, vnútri s trávnikom, v strede so zástavou a heslom „Česko-Slovensko v bode nula“. Na obrazovke sa mali z našich pôrodníc projektovať faxy o novorodencoch, nádeji nového života. Podarilo sa mi presadiť zrušenie tohto projektu. Nakoniec tam bolo – nič moc, liate sklo s modernou hudbou. Po rokoch mi napadlo, že snáď tí umelci mali vtedy pravdu, boli sme v bode nula, z ktorého sme dobre vykročili ale zlým smerom.
Moje detstvo, to bolo veselé, plné dobrodružstiev a humoru. Píšem o tom v prvotine
Prísne tajné – Ako sme boli malí (1994). Prvé vydanie stálo 32, druhé 42 Sk, predalo sa 12 tisíc kusov. Kniha sa páčila, ľudia sa na nej smiali, boli rodiny, ktoré sa rozhodli po prečítaní mať ešte deti. K tejto téme som sa ešte raz vrátil na stretnutiach kamarátov z detstva, ktorí mi pripomenuli mnohé nové, zabudnuté veselosti. V detstve sme si nemuseli „ustielať na skale“. Žili sme skromne, ba až chudobne, bez peňazí. Častým jedlom bol mastný chleba s cibuľou, prvú salámu a džús sme skúsili od UNRRA po vojne. Prežili sme nádherné detstvo, na aké sa nedá zabudnúť, aj keby ste chceli. Ako všetci slušní ľudia, aj naši rodičia sa báli, či večer nepríde ŠtB, či nevyhodia tatu zo školy a mamu nezavrú – dobre sme to vnímali. Naším svetom bol vrch Kalvária, na ktorom sme sa preháňali na mustangoch. Už vtedy tam platil Schengen bez hraníc. Štyridsať rokov sme žili iné životy, ale detstvo bolo nádherné. Doma vládla radosť a veselosť, mama filtrovala vplyv zla. Od nej sme zdedili radosť zo života a humor, aj vedomie, že bez Boha sa dá iba ťažko prežiť. 760-dňová tvrdá vojna v bojovom útvare počas kubánskej krízy so stálymi strážami, poplachmi a mimoriadnymi udalosťami, s „prokoušom“ na krku, bola veľkou stratou. Dala mi však vlastnosti, ktoré sa neskôr zišli. Bol som číslom, aj to neskôr prispelo k mojej ctižiadostivosti. Od kolegov som bol o päť rokov starší. Po roku učenia na gymnáziu v Nových Zámkoch mohol som tam namiesto vojny zostať dva roky učiť dôstojníkov. Tlačil som sa však do atletickej Dukly Lipník, kde ma pred nástupom vzali. Bol to veľký omyl, veľa času na atletiku tam nebolo. Žiť v pravde nie je zložité: byť úprimný k ľuďom, dôverovať im, nepretvarovať sa, hovoriť pravdu, každý deň sa metódou drobných krokov snažiť niečo zlepšiť, najmä seba. Rozhodnutia treba robiť s vedomím, že ak je Boh na našej strane, nemáme sa čoho báť. Pre nás bol dôležitý aj šport, denné tréningy, sebazapierania, vyhrávanie a najmä prehrávanie. Naučilo ťa to po pádoch vstať a ďalej bojovať. Bol som šesťkrát promovaný, 27 rokov som sa vášnivo venoval vedeckej práci v matematike so stovkou publikácií a piatimi monografiami. Veľmi mi pomohli vedecké pobyty na Technickej univerzite v Mníchove, kde ako štipendista Alexandra von Humboldta som mal výborné podmienky. Po revolúcii som vedu zanechal, ani posledný článok o rýchlych paralelných algoritmoch, ktorý som vymyslel v októbri 1989 v Pise, som nedopísal. Rovnako to bolo aj s hotovou knihou o umelej inteligencii. Tituly už desať rokov nepoužívam a ani nebudem. Veda je krásna vec, ale sú aj krajšie. Tajomstvo života je v tom, že čo robíš, rob naplno, ber to ako hru, v ktorej chceš zvíťaziť. Aj keď veda je vždy rizikom, že vymyslíš bicykel, aj tu je dôležitá skôr snaha ako výsledok. Dlhotrvajúce úsilie, pracovitosť, trpezlivosť a húževnatosť, aj talent, vždy dospeje k niečomu, čo stojí za to.
Druhý diel trilógie Prísne tajné má názov Ako sme boli veľkí, no tento rozpísaný rukopis si nedokončil, resp. prerušil. V predslove si napísal, že to „bolo spomínaním na 40-ročné putovanie červeným morom s vedúcou úlohou jednej totality“. Možno ten diel predsa len dokončíš... Ale bez ohľadu na to, zamyslime sa – aspoň stručne, aspoň v možnostiach tohto rozhovoru – nad tým štyridsaťročným putovaním. Na jednej strane si sa zapájal do normálneho občianskeho života, pracoval si v akadémii vied, prednášal si na vysokej škole MMF UK, no popritom si bol v úzkom spojení s disentom. Ako teda hodnotíš tento rozpor, ako hodnotíš tých predošlých štyridsať rokov? A dôležitá podotázka: aké si mal kontakty s disentom, akú formu politickej aktivity disent vyvíjal?
Štyridsať rokov komunizmu som sníval o niečom väčšom, presahujúcom sivý život reálneho socializmu. Čas „keď sme boli veľkí“, zahrňuje 33 Kristových rokov: od maturity (1956) po rok 1989. Boli to štyri roky vysokej školy, vyše dva roky vojny a 27 rokov vedy. Denne som narážal na bariéry komunizmu, dialo sa veľa vecí, o ktorých dnešná generácia netuší. Nesmieme na ne zabudnúť. Motto mojich kníh je od Ivana Bunina: „Veci a činy, ak nie sú napísané, zahalí tma a padnú do hrobu zabudnutia, avšak napísané, akoby znovu ožili.“ Zaujímavé, že po roku 1989 vyšlo iba málo kníh o 40-ročnom putovaní červeným morom pod útlakom „Egypťanov“. Myslel som, že ležia v šuplíkoch a čakajú na vzkriesenie. To prišlo, ale aj poznanie, že šuplíky sú prázdne. Ani dnes sa ľuďom od pera do toho veľmi nechce. Lepšie témy sú politika, erotika, biznis a celebrity, ktoré všetko vedia a všade boli. Ako hovorí Malý princ: „Priatelia nie sú na predaj, a preto ich nemajú.“ Ani deti sa nedajú kúpiť, budú chýbať až neskôr, keď človek zostane kolom v plote, ako Jakeš. Možno sa ku knihe o totalite vrátim, mám o tom veľa zápiskov. Časom však tieto šance klesajú, spomínať si na pocity po 50 rokoch je ťažké. Ivan Plander a Štefan Petráš ma po vojne zobrali do Ústavu technickej kybernetiky SAV (ÚTK) za matematika, hneď mi naordinovali druhú vysokú školu. Tu som strávil 27 rokov výskumu v matematike: vedeckou prácou, publikáciami, prednáškami, aj ťažko vybavenými vycestovaniami do zahraničia. Ako voľakedy v atletike, kde sme boli „fanatici“, takým som zostal aj vo vede. S matematikou som si líhal a vstával, myslel som na ňu v kostole aj na koncerte. Veda je svetová, výsledky musia byť novinkou pre celý svet, nie iba pre Slovensko. Bol som nestraník, funkčná latka bola nízko. Aj tak som získal titul doktora vied. Po odovzdaní práce som čakal vyše štyri roky, kým to schválilo 10 komisií. Všetko ich zaujímalo, iba úroveň práce nie, tá sa hodnotila až potom. Keď som vystúpil ako pozvaný prednášateľ na svetovom kongrese o počítačoch IFIP v Dubline (1986), rok som si túto štvordňovú cestu, ktorá ani deň pred odchodom nebola istá, vybavoval. Bolo treba na to húževnatosť, trpezlivosť a cieľavedomosť. V práci nám vtedy bránilo veľa byrokracie a snaha aplikovať výsledky do praxe. Takí, čo nikdy nič nevymysleli, neboli radi, keď niekto tvrdo pracoval. Napätie vznikalo aj z toho, že v základnom výskume ste s dobrou hlavou, tužkou, papierom a počítačom dosahovali výborné výsledky. V technickom výskume, v konštrukcii počítačov, bol však rozdiel medzi Východom a Západom enormný, stále sa zväčšoval, takže u nás sa najmä kopírovalo. V socialistickom bloku sa vyrábali počítače JSEP – kópie IBM a počítače SMEP – kópie firmy DEC. Americké vzory chodili, naše sa kazili a nechodili. „Východné“ algoritmy preto museli byť múdrejšie, aby sa dali spočítať aj na pomalých a nespoľahlivým počítačoch. Aj keď strop nestraníkov bol nízko, stal som sa vedúcim oddelenia, neskôr odboru, ktorý mal temer 50 matematikov. Boli sme najväčšou skupinou v ČSSR. Asi rok som zastupoval zástupcu riaditeľa pre vedu, v závere som bol vedúci medzinárodného Bázového laboratória pre umelú inteligenciu, v ktorom počas piatich rokov dlhodobo pracovalo asi 220 vedcov z 12 socialistických krajín. Bol som aj koordinátorom výskumu umelej inteligencie v ČSSR. Pozície som získal prácou a výsledkami. Dúfal som, že raz aj u nás bude cesta hore pre najtalentovanejších, nie iba pre členov strany, že mladí pochopia, že treba vedieť, študovať a tvrdo pracovať. Dnes je to však rovnako zle: treba mať známosti, protekciu, peniaze, kontakty. Iná možnosť pre talenty je osamostatnenie, bez šéfov, veliť si sám, napr. v rodinnej firme, čo je však pre výskum nereálne. Nebol som veľký disident, mal som silno kritický postoj k režimu, netajil som sa ním. Vo vedeckom prostredí neboli udavači, ktorých sa bolo treba báť. V „podzemnej“ cirkvi som roky organizoval náboženské stretnutia rodín a mladých, písal som do samizdatov, rozklepával zakázanú literatúru. Prednášal som v krúžkoch mladých, pomáhal pri organizovaní stretnutí svojich štyroch detí, niekedy boli u nás naraz aj tri stretká. Deti chodili spolu na výlety, na prázdniny, lyžovačky, mali spevokol Kufríkovci, vždy museli baliť kufre, keď ich po spievaní v kostole naháňala ŠtB. Videli, že nie sú sami, že mnohí zmýšľajú rovnako. Zostalo to v nich: všetci z presvedčenia veria, šíria tieto myšlienky v svojich rodinách a mimo nich. Voľakedy sa deti doma smiali, že povinná omša je vtedy, keď to povie mama. Aj keď to už mama nehovorí, všetci chodia do kostola. Keď sme raz budili deti v nedeľu do kostola, posledný Daniel zahlásil, že prestupuje na ateizmus, ale potom sa zasa stal kresťanom, vstal a išiel. Tak je to aj s vnukmi: žasnem, odkiaľ sa to v nich berie. Asi najdôležitejší je príklad rodičov, ktorí sa svoju vieru snažia aj žiť. Na rozdiel od brata Františka, ktorý bol náboženský disident a politický aktivista, ja som bol iba katolícky aktivista, akých boli tisíce, aj tí však rozhojdali loď komunizmu. Nebol som 25. 3. 1988 na sviečkovej demonštrácii, ktorú organizoval brat, sedeli sme doma, báli sa a modlili za jej úspech. Na bojisko sme došli až po boji. Ján Čarnogurský ma vtedy požiadal, aby som obhajoval brata, ak to bude potrebné. Súhlasil som, ale Fera pustili a nesúdili. V ten deň komunizmus narazil na ľadovec, jeho loď sa odvtedy začala potápať.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
