Nenašiel som lepšiu charakteristiku tvojho prístupu k literatúre, literárnej kritike, literárnej vede – ba napokon, k životu samotnému – ako boli slová iného výborného kritika Jána Števčeka, ktoré povedal na tvoju adresu: „Keby sme hľadali charakteristickú črtu jeho (Petríkovej) literárnokritickej a literárnovednej práce, mohli by sme povedať, že ju sprevádza múdra skepsa.“ To je nesmierne výstižné, to ťa vystihuje ako kritika, to obsahuje aj tvoj osobnostný, ľudský rozmer. Múdra skepsa! Vyžaduje si literárna kritika a veda múdru skepsu? Ako si sa k nej dopracoval? Výchovou, štúdiom, prácou – či je ti to prosto dané geneticky?
Skepsa je postoj ku skutočnosti. Nevieme presne, odkiaľ sa v nás berie. Možno ju máme naozaj už v génoch, no na jej intenzitu iste pôsobí aj naša vlastná skúsenosť. Moja skepsa by sa mohla menovať aj nedostatok nadšenia. V rokoch po februári 1948 sa toho nadšenia vyžadovalo naozaj mnoho. Všetci sme sa mali tešiť, že konečne budeme žiť v systéme, ktorý si váži jednoduchého pracujúceho človeka, predtým nemilosrdne vykorisťovaného, no teraz už slobodného. Nadšená mala byť aj literatúra a umenie vôbec. Pritom realita, v ktorej sme žili, začala už veľmi skoro vzbudzovať nie nadšenie, ale skôr obavy. Ľudia utekali do zahraničia, dostávali sa do väzenia, trpeli šikanovaním, prípadne mohli odvisnúť na šibenici. To všetko protirečilo oficiálne hlásanému a vyžadovanému optimizmu a prehlbovalo onen skepticizmus. Literáti sa usilovali plniť dobové požiadavky, a tak prehliadali všetko, čo dobu tragizovalo, a písali len o tom, čo ju malo poháňať dopredu. Ak sa uspokojovali len tým, že poslúchli kultúrnych politikov, bola ich tvorba jednostranná, a teda falošná. Moja generácia, ktorá vtedy vstupovala do literatúry, konkrétne do literárnej kritiky, bola citlivá práve na nedostatok pravdivosti (tak sme to vtedy volali) vznikajúcej tvorby. Protivná nám bola najmä vtedy, keď bombasticky patetizovala, písala oslavne nielen o významných udalostiach, ale aj o ľuďoch, ktorí si to nijako nezaslúžili. A ukázalo sa to o pár rokov neskôr. Ja som mal vždy odpor k prázdnym oslavným frázam (pretekala nimi najmä naša poézia), bol som teda skeptik a toto „naladenie“ mi zostalo aj neskôr, aj po roku 1956, keď naša literatúra začala nadobúdať vlastnú tvár a položila dôraz na mravný vzťah autora ku skutočnosti. Pre obrodu literatúry bola totiž dôležitejšia etika ako estetika. Vzbudzovala viac optimizmu, ale nič nešlo ľahko. Po „vstupe vojsk“ prišla tzv. normalizácia a s ňou návrat, trochu pripomínajúci falošné päťdesiate roky. Formulácia „múdra skepsa“, ktorú použil Ján Števček, je lichotivá. Ale u mňa znamená v podstate len toľko, že treba mať od veci odstup. Z odstupu lepšie vidíme, a to je podstatné.
Už rok po štúdiách na filozofickej fakulte (1950 – 1955) ti vyšla prvá literárnovedná práca, publikácia Literárne dielo Dr. Ladislava Nádašiho Jégého
(1956). Jégé je nesporne jedna z najväčších postáv modernej slovenskej prózy, prozaik-realista, autor pozoruhodných románov i kratších próz. Spolu s významným literárnym kritikom Alexandrom Matuškom ste zostavili knihu Jégé v kritike a spomienkach
(1959). Neskôr si sa vrátil k prozaikovi Jégému v zaujímavej knihe Človek v Jégého diele
(1979). Zostavil si tiež súbor Ladislav Nádaši-Jégé: Cesta životom a iné prózy
(2006). Čím ťa Jégé zaujal, prečo si sa rozhodol spracovať jeho dielo? Aké miesto mu pripisuješ v modernej slovenskej literatúre?
Moja prvá práca o Jégém z roku 1956, ktorú spomínaš, bola len populárnou brožúrou. Sústavnejšie som sa začal zaoberať týmto autorom o niekoľko rokov neskôr. Pár uverejnených štúdií o ňom som obhájil ako kandidátsku prácu. Monografia
Človek v Jégého diele zhŕňa môj predošlý výskum. V 70. rokoch začali v Tatrane vychádzať Jégého
Spisy, ktoré som editoval a písal do nich doslovy. Spolu ich bolo osem zväzkov. Ale musím povedať, že Jégé ma čitateľsky zaujal už na strednej škole. Ani nie tak románom
Adam Šangala, ktorý bol vtedy tzv. povinným čítaním a referáty o ňom sme si vzájomne odpisovali (len neskôr som zistil, že je to veľmi dobrá historická próza), ale iným románom, a to
Cesta životom. Pravda, bolo to v puberte, a tak ma iste zaujal aj tým, že sa v ňom oveľa otvorenejšie písalo o erotike, ako sme čítali v dielach Vajanského, Kukučína či ostatných klasikov. Aj z toho dôvodu dostal Jégé nálepku naturalista. Lenže podstata naturalizmu nespočívala – ako sa všade, aj u nás traktovalo – v otvorenom vzťahu k sexu, hoci aj to bol dôsledok naturalistickej koncepcie umenia. Pre Émila Zolu, ktorý naozaj ovplyvnil Jégého (o jeho prvom románe
Terézia Raquinová referoval ešte v pražskom Detvane a o ďalšom románe
Peniaze napísal pozitívnu a na ten čas odvážnu stať do Slovenských pohľadov), bol človek zvieraťom, teda posledným článkom prírodného vývinu. Čiže, nijaké imago Dei, nijaká duša, len sama príroda. Zola (i jeho prívrženci) bol ovplyvnený výsledkami prírodných vied, teóriou dedičnosti, filozofiou pozitivizmu a mal ambíciu nielen využívať tieto vedecké poznatky, ale komponovať svoj románový cyklus tak, aby mal, či dostal vedecký charakter. Bol to, pochopiteľne, omyl, literatúra nemôže suplovať vedu. Jégé podľahol Zolovi, ale túto „vedeckú“ ambíciu nemal. Stotožnil sa s ním, pokiaľ ide o „prírodopisnú“ koncepciu človeka. Aj preňho je človek v podstate zviera (hovorí o ňom ako o „kráľovi zverstva“), len civilizované zviera, z ktorého však veľmi chytro opadne civilizačná „glazúra“ a potom sa prejaví jeho pudová, zvieracia povaha. Hlavným Jégého „objavom“ bolo teda to, že vo vypätých situáciách sa správame tak, ako nám to diktujú pudy a z nich hlavne pud sexuálny. Všetci Jégého hrdinovia prechádzajú „erotickou“ skúškou. Mnohí podľahnú a len málo je takých, ktorí erotickému ošiaľu odolajú. Odolajú tí, čo majú pevnú vôľu, riadia sa intelektom a princípmi mravnosti. Mravnosť, odvodená z náboženstva, je preňho určujúcim životným princípom a hlavnou zábranou pudového správania. Jégé si uvedomuje, že „málo je dobrých“, ale sú to práve oni, čo majú, podľa neho, posúvať spoločnosť dopredu.
Cesta životom hovorí najmä o ľudských slabinách a zlyhaniach, no je tu aj silný spoločenský kontext. Spoločnosť, ktorú tu vynikajúco zobrazil, bola úpadková spoločnosť zahnívajúceho Rakúsko-Uhorska z konca 19. a začiatku 20. storočia. Tá vyšla veľmi v ústrety jeho skeptickej predstave o človekovi. Ak máme hovoriť o „múdrej skepse“, tak sa táto fráza veľmi hodí najmä na Jégého. Ale bol mi blízky ináč, práve tým, že odhaľoval ľudskú náturu, čiže hovoril aj o mne. Kým ostatní „klasici“ nám chceli priblížiť problémy spoločnosti, povedzme slovenskej spoločnosti v 19. storočí, Jégé položil dôraz na ľudský charakter, teda na to, čo sa v podstate nemení, čo si nesieme v sebe ako výbavu biologického vývinu. Preto je jeho pohľad na človeka (na nás) stále aktuálny.
Obdobie prvej polovice 20. storočia (najmä obdobie medzivojnové) patrí v modernej slovenskej literatúre k najplodnejším, ale aj z hľadiska autorského k najkvalitnejším. Okrem Jégého vznikali v tom čase diela takých autorov ako Krčméry, Tajovský, Jesenský, Hrušovský, Vámoš, Chrobák, Margita Figuli... Eseje a štúdie o spomenutých a ich dielach vyšli v knihe Hľadanie prítomného času
(1970) a neskôr Hodnoty a podnety
(1980). Ako hodnotíš týchto spisovateľov, toto obdobie a ich prínos v slovenskej literatúre?
Medzivojnové obdobie má vo vývine slovenskej literatúry osobitné miesto. Bolo takmer zázračné, ako rýchlo sa slovenská literatúra „vžila“ do nových pomerov, už poznačených modernosťou. Zrejme tu bola naakumulovaná veľká energia, a tá vytryskla do série vynikajúcich diel. Za dvadsať či dvadsaťpäť rokov sa radikálne zmenila mapa slovenskej literatúry. Boli tu síce početní predstavitelia predvojnoví (k novým métam sa z nich prepracoval najmä Jégé), ale autori, ktorí dvíhali úroveň literárnej tvorby, boli mladí: Milo Urban, J. C. Hronský, D. Chrobák, F. Švantner, M. Figuli, I. Horváth a ďalší v próze, v poézii to boli Ján Smrek, E. B. Lukáč, L. Novomeský, V. Beniak atď. Netreba celkom fumigovať ani ľavý front, teda našich davistov. Hoci tam bolo aj dosť schematizmu, no taký román ako je Jilemnického
Víťazný pád, je pozitívnym vkladom do našej prózy 20. rokov. Povojnoví autori sa plne sústredili na prítomnosť (predvojnoví sa k poprevratovej realite vyslovovali okľukou, cez dejiny), ktorú chceli zobraziť v podstatných prejavoch. Každý to robil na svoj spôsob, ale celok je, v tých špičkách, impozantný a hodno sa k nemu vracať. No my Slováci sme, žiaľ, dosť ľahostajní k minulým hodnotám, tie síce vznikli, ale zapadli. V procese „dobiehania“ Európy, zohrala pozitívnu úlohu literárna kritika. Môžeme menovať A. Matušku (ale aj M. Chorvátha či Jozefa Felixa), ktorý sa podujal na sizyfovskú úlohu – posunúť slovenskú kultúrnu a literárnu sféru na úroveň aspoň porovnateľnú s českou. Nie náhodou mu práve pobyt v Prahe (študoval tam na Karlovej univerzite) zostril zrak. Z Matušku sa stal bojovník takmer proti všetkým. A keďže bojoval v podstate sám, dvíhal hlas tak, že nielen prísne súdil, ale aj preháňal v kritickom nasadení, násobil domáce nedostatky a pritom si z protivníkov aj uťahoval, aby ich prinútil reagovať, posmieval sa, hoci to myslel krvavo vážne. Takýto typ kritika sa u nás neskôr už nevyskytol.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
