Nie tak veľa slovenských spisovateľov žije a tvorí mimo hlavného mesta. Akoby bola Bratislava jediným možným miestom, kde pulzuje kultúrny život, kde je ľahšia cesta do redakcií časopisov či vydavateľstiev. Patríš k tým autorom, ktorí žijú mimo Bratislavy: už v roku 1964 si sa usadil v Humennom, teraz žiješ v Papíne. Pritom pochádzaš z Igramu – západné Slovensko – a maturoval si v Trnave. Aký bol dôvod, pre ktorý si odišiel bývať a pracovať na východ Slovenska? Aké výhody, resp. nevýhody má život mimo kultúrneho centra? Nechýba ti ruch Bratislavy či iného veľkého mesta?
Po skončení vojenskej služby v októbri 1963 som okrem maturitného vysvedčenia z Trnavy, kde som maturoval z fyziky, nemal v rukách nijaký chlieb. Zo štúdia spevu na Štátnom konzervatóriu v Bratislave som musel odísť po dvoch rokoch preto, že som nedokázal „posadiť svoj hlas do masky“, čiže naplno využívať nosové, hlavové, ústne a prsné rezonančné dutiny. Moja pani profesorka mi vzhľadom na moju nevšednú hudobnú pamäť odporučila štúdium hudobných vied na VŠMU, no ja som to odmietol, keďže nie som vedecký typ a okrem toho, v internáte, kde som býval, sme mali tri panie vychovávateľky, ktoré mali riadne ukončené hudobné vedy, no nemohli nájsť primeranú prácu. Keďže na vojenčine som bol spojárom rádiotelegrafistom, po príchode do civilného života som si po krátkom úsilí našiel miesto – vlastne mi ho našiel strýko Laci-báči – montéra v Montážnom podniku spojov v Bratislave. So skupinou montérov sme boli na montážach telefónnych ústrední v Žiline, Ružomberku a v Humennom. V Humennom na jar 1964 som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré mi bolo sympatické pre svoju nenáročnú povahu, a v auguste 1964 sme sa vzali: túlavý život montéra sa mi nijako nechcel páčiť. Tak som sa priženil do malebnej obce Papín a na východe žijem dodnes, pravda, teraz už v okresnom meste Humenné. Nemám rád veľké mestá, preto som tunajší pobyt nikdy nepociťoval ako nevýhodu, naopak. Veď s kultúrnymi centrami Bratislava a Košice som bol spojený už od začiatku prostredníctvom literárnych časopisov Mladá tvorba a Slovenské pohľady, neskôr aj Romboidu, rozhlasu a televízie. Ruch veľkého mesta mi naozaj nechýba, nemôžem mať predsa ustavične pocit, že tam do niekoho vrazím, alebo tam niekto vrazí do mňa...
Na rozdiel od iných spisovateľov si nepracoval ako novinár, literárny redaktor, pedagóg, kritik, vedec, či v inom umeleckom fachu. Študoval si – ako spomínaš – spev na Štátnom konzervatóriu v Bratislave (1959 – 1961), no štúdium si nedokončil a začal si pracovať ako technik telefónnych ústrední v montážnom podniku. Tejto profesii mechanika si zostal verný prakticky po celý produktívny život. Prečo si sa tak rozhodol? Ako to rozhodnutie ovplyvnilo tvoj život a tvoju tvorbu?
Práca mechanika-opravára pobočkových telefónnych ústrední ma po prekonaní počiatočných ťažkostí napĺňala pocitom uspokojenia. Tesne po vojne som v Senci videl mnoho invalidov, skaličených ľudí, ktorí by chceli pracovať, no ich telesné postihnutia im to nedovoľovali. To vo mne vyprovokovalo radosť zo zdravia, a preto mi aj ako mechanikovi robilo dobre, keď som na vlastné oči videl, ako mne pridelené telefónne ústredne – po mojom zásahu – ďalej fungujú a plnia svoj účel. Uvedomoval som si, že vlastne už ako malého chlapca ma priťahovali rôzne elektrické zariadenia, elektromotory, či rádiá a elektrina ako taká. Bolo v nej mnoho tajomstva. Tie slaboprúdové zariadenia, ktorým som vracal funkčnosť, spájali ľudí – ako neutrálne spojovníky. Takže v tom bol aj kus symboliky. Vždy som túžil po tom, aby som ľudí spájal, nie ich rozdeľoval, a práve to robí aj ozajstné umenie: spája nielen celé etniká, ale aj celé národy, ba kontinenty. Ľudí naozaj zbližuje: človek, ktorý si vypočuje úchvatné kubánske piesne Buena vista social clubu, bude len ťažko vyslovovať o Kubáncoch povrchné, unáhlené súdy. To isté platí pre umenie všetkých národov a národností. Okrem toho pobyt vonku, medzi ľuďmi, v školách, vo výrobných podnikoch, na súde, na prokuratúre, v nemocnici, na poliklinikách, na jednotných roľníckych družstvách mi pri opravách umožňoval spoznať veľké množstvo najrozličnejších charakterov, od riaditeľov až po robotníkov. Videl som tretinu ich života – denne, v zime aj v lete, videl som ich nielen v pokojných, ale aj vo veľmi napätých situáciách – čo si môže prozaik ešte viac želať? Boli to skúsenosti na nezaplatenie. Pravda, neraz som platil aj zdravím, no vtedy mi to ako mladému človeku, ktorého nič nebolelo, vôbec neprekážalo.
Vtedy si už začínal písať svoje prvé prózy...
Áno, súbežne s mojou prácou som pozvoľna a veľmi skromne začal písať prózu. Pravda, predtým som v spojoch skúsil aj iné dve profesie: pol roka som zastupoval mzdovú účtovníčku, ktorá bola na materskej dovolenke (odvtedy mám pred účtovníčkami veľký rešpekt), a tri a pol roka som pracoval ako pracovník Štátnej inšpekcie telekomunikácií, kde bolo podmienkou úplné stredoškolské vzdelanie. To som si popri práci nedokázal doplniť, okrem toho bolo treba robiť aj veľmi nevďačnú agendu, totiž vyšetrovať neraz veľmi chúlostivé sťažnosti (aj sexuálneho rázu) a vymeriavať veľké finančné pokuty za poškodenie úložných telefónnych káblov stavebným organizáciám. Tak som si povedal: šuster, drž sa svojho kopyta, a vrátil som sa k mechanike. Na učňovke v Košiciach som si diaľkovo urobil výučný list spojového mechanika a moja perspektíva bola jasne načrtnutá: budem robiť len to, na čo mám, a už sa nebudem musieť cítiť trápne na rokovaniach o výberoch stavenísk medzi samými inžiniermi. Udanie dvoch mimoriadne pozorných členov KSČ za to, že som vylepil dva protisovietske plagáty na námestí v Humennom v auguste1968, mi vlastne iba nahralo do karát.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
