Roky vášho dospievania boli aj rokmi vojnovými – maturovali ste v roku 1945. Aj keď sa Slovenska vojna priamo nedotkla – až v jej poslednej fáze – predsa len vojnový virvar, udalosti na frontoch, potom vypuknutie Povstania, to všetko zaiste poznačilo aj váš vývoj, vaše poznanie, pocity či postoje. Napriek všetkému aj počas vojny Slovensko žilo pomerne bohatým kultúrnym, resp. literárnym životom, vy ste ho už ako študent intenzívne vnímali. Ako si spomínate na obdobie svojho dospievania a kultúrne dianie tých čias? Ako vás formovalo a ovplyvnilo?
Detstvo a gymnaziálne roky som neprežil ani v meste, ani na dedine: otec bol totiž strážnikom trate, a tak sme spolu s rodičmi a súrodencami sídlili v lokalite zvanej „vochterňa“, v jednoizbovom železničiarskom strážnom domčeku pri Novom Meste nad Váhom, kde nebola ani elektrina, ani plyn, zato bohatá, priam rajská príroda. Vojna sa nás síce priamo nedotkla, ale železnicu sme mali hádam 25 metrov od domu a po nej sa dopravovali nemecké vojská do Poľska i do Ruska. Okrem toho neďaleko boli mosty nad železnicou a nad Váhom, takže nebolo treba ani veľkú predstavivosť, aby človek videl, ako tieto ciele zasahujú americké bombardéry, ktoré nám v posledných rokoch vojny lietali nad hlavami. Odvrátenou stranou týchto hrozieb a nebezpečenstiev bolo prostredie, v akom strážny domček ležal, samá zeleň, lúky, zákutia, kopček priamo nad dvorom. Celé okolie doslova zvádzalo k lyrickej meditácii, posilňovanej ešte čítaním Otokara Březinu, ktorého som objavil a „potiahol“ v novomestskom kníhkupectve Trnovského. Aj sám som písal básničky a možno tento „pud“ ma neskôr priviedol k tomu, že spočiatku som sa ako kritik venoval hlavne poézii. Napriek „svetelným“ pomerom, ktoré v strážnom domčeku vládli, sa u nás pri petrolejke veľmi veľa čítalo. Otec v nočnej službe, my v kuchyni s dvoma sestrami sme sa tlačili okolo toho biedneho svetelného zdroja a hltali sme všetko, čo nám prišlo pod ruky. Ešte dodnes mám nejakého Kukučína z mnešickej knižnice (Mnešice bola obec priľahlá k Novému Mestu nad Váhom, kam som chodil do ľudovej školy).
Po vojne ste v Bratislave na FF UK začali študovať slovenčinu a francúzštinu, no štúdium ste dokončili až v roku 1969. Je to pomerne dlhé obdobie... Čo bolo príčinou prerušenia štúdia?
Štúdium na Filozofickej fakulte som prerušil preto, že už som mal zamestnanie, tak som si povedal, veď to mi stačí. Bol tu však aj iný faktor: poslucháči francúzštiny predtým chodievali na semester či dva stážovať do Francúzska. Veľmi som sa na to tešil, no prišiel február 1948, a tým koniec: nijaké Francúzsko, nijaká cudzina. Zamestnávatelia v novinách skončené štúdium nežiadali, no keď som si neskôr zaumienil, že pôjdem pracovať do SAV, bola nevyhnutná podmienka mať aj druhú štátnicu. Ešte si pamätám, ako mi Vilko Turčány pred prvou štátnicou zaveršoval: „Studium to není žádná legrace. Ať jste, pane, v příštím roce PhC.“ To zamestnanie v poslednom ročníku štúdia mi padlo skoro ako z neba. Ešte počas štúdia som sa zoznámil s mnohými spisovateľmi, okrem iného s Vladimírom Mináčom a Jurajom Špitzerom. V Mináčovej prítomnosti som si raz zabedákal, že čo preboha budem robiť po skončení fakulty. „Keby si bol v strane, miesto by sa hneď našlo“, povedal mi. Ani v tom najhlbšom vnútri som si nepripustil, že by som vstúpil do strany, ani za cenu zamestnania. Nikdy som to neurobil a nikdy som členom strany nebol. Náhoda chcela, že niekedy koncom roku 1948 som hovoril so Špitzerom na tú istú tému. Možno i viackrát, a rozhodne pri tom boli aj moji dvaja kamaráti kolegovia Vojtech Mihálik a Rudolf Turňa, lebo Špitzer nám sľúbil, že sa nám o zamestnanie postará. Všetci traja sme už boli trochu známi aj na verejnosti (Mihálikovi roku 1947 vyšiel básnický debut Anjeli); ako nerozlučnú a niekedy aj bohémsky nespratnú trojicu nás poznali aj na fakulte. Jedného dňa Špitzer zvolal do Reduty akúsi minischôdzu – mal také právo, lebo vtedy pracoval na Ústrednom výbore KSS – a prizval k tomu aj troch šéfredaktorov: Rudolfa Zajaca (otca literárneho vedca Petra Zajaca) z denníka Pravda, jeho brata Laca Zajaca z denníka Práca a šéfa podniku Kniha (už sa nepamätám na jeho meno; z Knihy však neskôr vzniklo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ). Špitzer nás predstavil a ako nádejných redaktorov ponúkol prítomným šéfom. Na tomto „trhu práce“ si Zajac z Pravdy za redaktora kultúrnej rubriky vybral Turňu, lebo bol v strane, ja ako nestraník som sa stal vyvolencom Laca Zajaca z odborárskeho denníka Práca a Mihálik šiel do Knihy (oveľa neskôr, 1977 – 1984 bol potom riaditeľom vydavateľstva Slovenský spisovateľ).
Už v mladom veku ste začali publikovať v tlači, krátko nato ste sa stali redaktorom denníka Práca (1949 – 1952), potom ste prešli do Kultúrneho života (1952 – 1955) a Slovenských pohľadov (1955 – 1963). Kým začiatok päťdesiatych rokov bol poznačený politickými procesmi, stalinskými represáliami – ale aj budovateľským nadšením –, druhá polovica päťdesiatych rokov, najmä však roky šesťdesiate už predznamenali politický odmäk a následne zárodky obrodného procesu. Ako novinár, ako literárny kritik ste tieto vývojové spoločenské fázy museli vnímať osobitne citlivo. Aké boli z vášho pohľadu päťdesiate roky, obdobie politických procesov a spoločenských premien? Ako sa prejavovali a odrážali v žurnalistike, v literatúre?
Moje novinárske či literárnokritické začiatky siahajú ešte do roku 1945. V Ružomberku vychádzal literárny časopis pre mládež Rozhľady, kam som napísal článok o Rimbaudovi, absurdne: k 91. výročiu narodenia! To bol môj prvý uverejnený príspevok a bol som naň pyšný, takisto ako aj na recenziu Baudelaira (Rozhľady, 1945), a najmä Balzaca, ktorú mi roku 1947 uverejnil Ján Smrek v Eláne. Elán, tento najvýznamnejší kultúrny časopis medzivojnového a vojnového obdobia, žiaľ roku 1947 zanikol, no so Smrekom som sa naďalej stýkal, aj keď bol po Februári diskriminovaný. Vtedy sa začala aj moja pravidelná spolupráca s denníkom Čas, kde bol kultúrnym redaktorom Jožko Štefánik, prekladateľ a divadelný kritik. Napriek tomu, že Čas ako orgán Demokratickej strany hneď po februári 1948 zanikol, zoznámil som sa tu s mnohými významnými ľuďmi (s výtvarníkmi Ľ. Kellenbergerom, V. Kubalom, filmárom B. Voděrkom, s Lacom Obuchom a inými), a tak som po bezproblémovom prijatí do denníka Práca nebol celkom neznámy a mal som už slušný okruh priateľov. Okrem toho som intenzívne spolupracoval s rozhlasom (dramatizácie, preklady), teda elévske obdobie som mal za sebou. Jednako šéfredaktorovi Lacovi Zajacovi sa zdalo, že by som si mal v novinárčine vyskúšať všetko. Tak som bol pri otváraní bratislavského tunela (moja reportáž mala názov Glajcha nad portálom tunela), na Trati mládeže a v košickom HUK-u (dnešné železiarne, predtým Hutný kombinát). Všetko som zvládol, okrem Trate mládeže, kde ma pochytil taký ostych, že som nikoho neoslovil, a článok som napísal len tak spakruky. Obdobie redaktorčenia v Práci bolo neobyčajne priaznivé, človek sa veľa naučil, mnoho a mnohých spoznal aj po ľudskej stránke. V kultúrnej rubrike pracovali okrem mňa dve sympatické kolegyne, Tamara Kováčiková, manželka riaditeľa Čs. štátnej banky v Prahe, a divadelná kritička Gizela Mačugová (písala pod značkou GIM), ktorá mala kádrové ťažkosti, lebo až do konca vojny pracovala v Nemecku ako redaktorka slovenského časopisu, určeného pre slovenských gastarbeiterov. Konflikty so šéfredaktorom som nemal. Iba raz, keď som napísal kriticky o zobraných básňach Fraňa Kráľa, si ma na druhý deň zavolal a povedal mi: „Súdruh Bžoch, telefonovali mi z ÚV, že takto sa o Kráľovi písať nesmie.“ A ja som naivnúčko odpovedal: „Ale keď ja si to tak myslím!“ Je pozoruhodné, že keď začiatkom 50. rokov v krajine prebiehali vykonštruované politické procesy, nebolo v redakcii nikoho, kto by s nimi bol súhlasil. Ani jediný fanatický komunista (takého sme vlastne nemali), ani najustráchanejší redaktor nevyjadril verejne či súkromne súhlas s týmito zločinmi; zavládol skôr strach. Hoci slovenskí spisovatelia už horlivo pritakávali socialistickému realizmu a z básnikov sa stávali veršovci, jediný Milan Lajčiak v básni vydal povel: „Popravčia čata, páľ!“ Krvilačnosť v jeho básni bola nehorázna a možný čitateľ si pomyslel svoje. Lenže tých čitateľov ani toľko nebolo, okrem literárnej kritiky, ktorá mala povinnosť čítať to. Mimochodom, tento koryfej (čo bol aj obľúbený dobový termín) ma mal plné zuby, a keď som sa nelichotivo vyjadril o jeho poézii, na nejakej spisovateľskej plenárke na Gorkého ulici vyslovil z tribúny vetu, že na to, aby človek niečo také napísal, potrebuje mať „bžošiu kožu“. Nato som sa hneď prihlásil a z tej istej tribúny som vchrstol do publika: „Ja by som vedel spotvoriť tvoje meno ešte lepšie!“
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
