Začnime tam, kde si politickú kariéru skončil. Ukončil si kariéru politika, diplomata a  veľvyslanca Slovenskej republiky v  Prahe, a  tým si zrejme nadobro vycúval z  aktívneho politického života. Predtým si krátky čas pracoval na ministerstve kultúry, ale na politickú dráhu si nastúpil ako poslanec Národnej rady SR za Stranu demokratickej ľavice (v rokoch 1992 1994). Potom si v  roku 1998 kandidoval na funkciu prezidenta SR, znova pôsobil ako poslanec v  Národnej rade SR za SDĽ a  v  rokoch 2001 až 2008 si bol veľvyslancom. Takže téma: politika a  kultúra, umelec a  moc, spisovateľ a  jeho zaradenie v  spoločnosti. Ako teba poznačila politika, pôsobenie v  parlamente a  v  diplomacii? Ako vnímaš vzájomné vzťahy medzi umelcami a  politikmi?
 
V  službách poslaneckých a  diplomatických strávil som povyše dvanásť rokov. Na  tejto svojej služobnej, ale aj životnej dráhe, ako premýšľam pospiatky, uvedomil som si osobnejšie, preto azda hlbšie aj  väčšmi, že ten náš ľudský svet naozaj nie je len dvojrozmerný, dvojfarebný a  viditeľný len na ten takzvaný prvý pohľad... A aby ho politika a kultúra vnímali nepretržite v jeho  troch rozmeroch, vo  všetkých farbách, nielen navonok, musia sa skúmať a spoznávať sa aj navzájom, lebo len tak im neunikne, povedané obrazne, slovami ľudovej piesne, hlas kukučky aj z tej  druhej strany hája... Pôsobenie v  parlamente a v  diplomacii nebolo mi len akousi živnosťou, ale poslaním. Aj v  politike, rovnako ako v  kultúre, je málo myslieť len na seba. Je to netvorivé. A  netvorivým neslúžime ľudom a  neposlúžime svojmu domovu. Bez kultúry nedovidíme do seba a svojej budúcnosti. Bez nej politika zlyháva. Do kultúry sa nemôže miešať, nič jej vnucovať, ale starať o  ňu sa musí. Kultúra nemá byť politike slúžkou, ale jej sovou. A  ak si ju, ako sa to traduje, politika večer nevypočuje, ráno nebude múdrejšia. A  začne sa mýliť. A pritom na jej omyl doplatíme všetci. Ani preto nesmie byť kultúre politika ľahostajná... V  duchu výrokov známych osobností, od anticky po dnešok, kultúra, a  to vo svojej celistvosti, teda v  umení, vede a filozofii, v  každom čase a  v  každom pokolení skúma tie cesty a  chodníčky, na ktoré sa ešte len vydáme. Bez kultúry nevieme, že prečo a  kam... Ak si to politik nevšíma, vo svojich súdoch a  rozhodnutiach sa určite pomýli. Áno, znova to zopakujem, a  na jeho omyl doplatíme všetci. Začneme blúdiť a v  bludiskách zaostávať za inými... Kultúra sa znepokojuje pre svoje spoločenstvo, preto znepokojuje aj politiku. Najmä jej, kultúre, je cudzí ten pokoj, ktorý nám radí: najlepšie je nič nevidieť, nepočuť a  mlčať. Bez kultúry sa nekultivujú naše city, nerozvíja predstavivosť, nepokročí naša rozumnosť. Zaostaneme a  dostaneme sa do krízy. A  čo sa dostáva do krízy, ponúka príležitosť ujať sa ho iným a  inými. Politika aj kultúra musia myslieť na všetko. Ak politika podporuje kultúru, potom aj ona kontinuálne pokračuje a  trvá... Umenie nemôže ľuďom chýbať. Hoci len taká pieseň, ktorú nič nenahradí v  jednom: keď zaznie, našu radosť a  šťastie znásobí, kým smútok podelí,  zmenší a stíši... A  ešte užšie, do toho nášho sveta, teda ku knihám aspoň toto: Knihy sa nepíšu pre úspech a  zárobok, ako takto sa netvorí v  kultúre nič vcelku, ale ak ľudí knihy naozaj oslovia, potom im môžu, ako sa vyjadril jeden z  veľkých európskych básnikov, prinášať aj nevyčísliteľný úrok. Tu akoby básnik dovidel dávno pred nami až do našich čias, keď sa ľudský duch stáva, a čoraz očividnejšie, jedinou výrobnou silou. Rád ho citujem najmä v  našich časných trhových pomeroch...
 
Pracoval si aj v kultúrnych a  literárnych inštitúciách ešte pred novembrovými zmenami roku 1989 – na ministerstve kultúry (od roku 1977), bol si námestníkom riaditeľa Slovenského literárneho fondu (od roku 1980) a  napokon aj vedúcim tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov (1984 – 1989), máš teda skúsenosti aj, takpovediac, s  organizovaním tvorivej, najmä literárnej činnosti. Po Novembri ´89 sa tieto inštitúcie pomenili, umelecké štruktúry prestali pôsobiť v  starej podobe. Ťažko však povedať, že by sa situácia zlepšila – skôr zhoršila. Neutrpela tým pozícia a  postavenie spisovateľa v  spoločnosti? Čo považuješ za pozitívne a  čo za negatívne v  prednovembrovom čase, osobitne z  pohľadu umelcov a  kultúry všeobecne? A  naopak – čo dobré a  chvályhodné priniesli zmeny po Novembri ´89?
 
Zmeny prišli, prísť museli, lebo náš svet za tým vyspelejším čoraz väčšmi zaostával. Ponúka sa mi vyjadriť sa k  nim aj takto: informáciu, ktorú som v  Bratislave na začiatku sedemdesiatych rokov, keď som sem z  Banskej Bystrice prišiel, hľadal takmer v  každej ulici mesta, nachádzam až dnes. Po takmer štyroch desaťročiach zazriem ju naozaj už všade. Znie: Predávame byty. Vtedy sme hľadali byty my, dnes ony nás, a takmer  narovnako bolo to vtedy priam už s  každým tovarom. Dnes, áno, on vyhľadáva nás, ale, a  to pri vedomí si svojej ceny, žiada si od nás aj nemalé výdaje... Čoho vtedy nebolo, toho je dnes už neúrekom, ibaže pri tých časných cenách väčšina z  nás, a  najmä mladých, väčšinu z  toho, čo pri zakladaní svojich rodín nevyhnutne potrebuje, bez pôžičiek nezíska. A  pritom sa to všetko môže aj zrútiť, keď človek v  čase kríz príde o zamestnanie... Zmeny, áno, boli nevyhnutné, museli prísť, dožičili nám iný spôsob života, rad slobôd, ale nie všetky zároveň aj tie istoty, ktorých sa človeku žiada, aby ho netrápili obavy o  rodinu. Navyše  zväčšili sa aj rozdiely medzi ľuďmi, myslím tie, ktoré určuje majetok, výška zárobkov,  stav, časné spoločenské postavenie... Vrátim sa k  tomu bývaniu, a  to, tak povediac, v  oblečení, aké sa už nenosí...
Keď som sa náhle rozhodol odísť z  banskobystrického krajského denníka do bratislavského knižného vydavateľstva, nemal som tu kde bývať. Po niekoľkých dňoch, ktoré som strávil v  ubytovni nášho spisovateľského zväzu, môjho problému sa ujali kolegovia, solidárni v  miere, akej, žiaľ, medzi nami už niet. Spomedzi nich, ochotných prichýliť ma aj na úkor svojho rodinného súkromia, spomeniem tu aspoň troch, ktorých už medzi nami niet: Vinca Šikulu, Ruda Slobodu, Ruda Čižmárika... Napokon som sa nasťahoval k  Rudovi Čižmárikovi. Od neho som to mal aj do redakcie najbližšie, navyše vo svojom prenajatom byte býval určitý čas sám, keďže jeho pani čas pred pôrodom trávila pri svojej matke. V  mojom vtedajšom postavení a  v  problémoch s bývaním, ktoré v  meste vládli, na pridelenie štátneho bytu bol by som čakal prinajmenšom sedem rokov, ale, našťastie, pre spisovateľov v  meste na Zväze slovenských spisovateľov sa založilo aj bytové družstvo, orientované predovšetkým na tých najmladších, a  hoci som v  zozname jeho členov a zakladateľov zapísaný nebol, do troch rokov od svojho príchodu do  Bratislavy v nej aj so svojou rodinou býval, a  to vďaka osobnej intervencii básnika Andreja Plávku, vtedajšieho predsedu nášho Zväzu, ktorému, pri jeho veľkomyseľnosti, nebol ľahostajný ani mladý začínajúci autor... Básnik Andrej Plávka patril do generácie, ktorej sme hovorievali generácia Bratislavy, Prahy a  Paríža. A  akosi zvlášť blízkou stala sa jej naša generácia, akoby v  nej videla svojich pokračovateľov... Raz a  navždy ostanú mi nezabudnuteľnými rozhovory s  Jánom Smrekom, ktorý ma takmer pravidelne v  Literárnom fonde navštevoval, s Alfonzom Bednárom, deň a  večer strávený v  dvoch kaviarňach v  spoločnosti Alexandra Matušku, budmerické prechádzky s  Jánom Kostrom, posedenia s  Pavlom Bunčákom, niekoľko stretnutí s  Petrom Karvašom, Dominikom Tatarkom... Dominik Tatarka ma sám a nečakane navštívil v  Litfonde, keď ho priam ohromilo naše rozhodnutie prispieť mu k  penzii. Takto sme vo Výbore Slovenského literárneho fondu zareagovali na odporúčanie ministra Miroslava Válka, ktoré nám naznačil Stanislav Šmatlák. A  toto naše rozhodnutie, ako sa vtedy medzi nami žartovalo, sa nemalo dostať na ulicu, a  najmä nie na Hlbokú cestu... Inak, dodám, básnikovi a  ministrovi Válkovi naozaj neboli jeho spisovateľskí kolegovia ľahostajní. Vďaka nemu a  vtedajšiemu predsedovi vlády Petrovi Colotkovi sa dokonca uvažovalo aj o  kúpe rodinného sídla manželky Martina Kukučína na chorvátskom ostrove Brač, kde sa malo zriadiť jeho múzeum a  dovolenkové sídlo českých a  slovenských spisovateľov. Malo sa stať aj miestom našich stretnutí so zahraničnými spisovateľmi, s  ktorými sme sa doma stretnúť nemohli. Projekt sa nerealizoval, predseda vlády odišiel do diplomacie, Miro Válek z  najvyšších politických miest do pražského ústredia Zväzu československých spisovateľov, a  to, ako mi neskôr v  našich osobnejších rozhovoroch naznačil, po otrasnom zážitku pri zásahu polície na Hviezdoslavovom námestí proti účastníkom sviečkovej demonštrácie... Inak, dodám, vtedy vládla aj taká obyčaj, že ak o  tvorivé štipendium požiadal nezamestnaný autor, fiktívne sa zamestnal, hoci v  Ústave literárnej kritiky a  divadelnej dokumentácie, lebo bez zamestnaneckého pomeru na štipendium nárok nemal, a  rukopis autora, ktorý mal vo vtedajších spoločenských pomeroch väčšie problémy, posudzovala literárna osobnosť aj s  nespochybniteľným spoločenským vplyvom či politickým postavením. A  tak, napríklad, vďaka tomuto ústavu mohol dostať tvorivú dovolenku aj Rudo Sloboda, ako pričinením posudku Vladimíra Mináča dostali aj knižnú podobu Nepriznané vrany Jána Johanidesa... A  keďže vo výbore zväzu sedeli aj také spoločensky nespochybniteľné osobnosti, akými boli hoci Vladimír Mináč a  Ján Solovič, delegácia slovenských spisovateľov mohla vycestovať aj na svetový kongres PEN-klubu do Viedne, čo sa českým kolegom nepodarilo, a  aj na stretnutie s československými spisovateľmi v emigrácii do Frankenu, a to vzhľadom na postoj politických miest v Bratislave a Prahe naozaj nebolo jednoduché. Nechválim a neobhajujem tu vtedajšie naše spoločenské pomery, naozaj nie, ale to len a  len čierno-biele videnie našej minulosti nepokladám pre naše dnešné sebareflexie za to najužitočnejšie... Inak Zväz slovenských spisovateľov mal v  tých rokoch v  spoločnosti význačný vplyv a  postavenie, sám význačnejší a vplyvnejší ako dnešné početné čiastky, ktoré vznikli po jeho zániku. Pred rozpadom ZSS sám som vo svojom verejnom vystúpení na to upozorňoval. A  všetky príčiny, ktoré som uvádzal na zachovanie jednej spoločnej organizácie nášho stavu, sa, žiaľ, bezo zvyšku naplnili. Inak jeho jestvovanie neželali si predovšetkým tí naši kolegovia, ktorí sa v  takzvaných normalizačných rokoch ocitli vo väčších osobných núdzach, a to aj so svojimi rodinami, a  tu sa na ich adresu ani dnes neviem vyjadriť s  výčitkou... Uvedomujem si, že viacerí z  nich stratili tie najlepšie roky tvorby a  života, my zasa rad ich diel. A  život sa nevracia... V  tom mojom vystúpení na zachovanie jednej organizácie nášho stavu som okrem iného uviedol, že my, spisovatelia, nemáme galérie, koncertné sály, divadelné javiská, svojou tvorbou neoslovíme v  jednej chvíli stovky záujemcov... Píšeme v  samote, a  keď rukopis dopíšeme, musíme si na jeho vydanie hľadať sponzorov, žiadať o  granty, lebo štátnych beletristických vydavateľstiev už niet... Ale toto všetko je akoby výzvou už len pre tie mladšie generácie...
 
Keď sa hovorí o  politickej a  ideovej orientácii spisovateľa – či umelca všeobecne – akosi podvedome, rozhodne však zjednodušene, sa myslí na ľavicovo orientovaného intelektuála. Príkladov by sa našlo dosť, hoci len od Camusa, Sartra, Hemingwaya až ku Günterovi Grassovi. Ale našlo by sa dosť prípadov celkom pravicového zamerania, možno Graham Green, možno François Mauriac či hoci William Faulkner a  to, pravdaže, hovoríme len o  moderných autoroch. Čím si vysvetľuješ názor (alebo je to skutočnosť?), že umelci sú zväčša ľavicovo orientovaní? Napokon, je to nepochybne aj tvoj prípad...
 
V  strednej vrstve mesta, a  sám som v  takej vyrastal, sa nám deťom odporúčala – prirodzene, najskôr ju od rodičov prijať a  potom v  sebe naďalej dotvárať – taká koncepcia života, teda taká jeho myšlienka, osnova, poňatie, ako sa vtedy hovorilo, ktorá nás nevykloní zo stredu života do nijakej z jeho  krajností, a  to či už naľavo, alebo napravo. Veď zo stredu človek najlepšie dovidí nahor aj nadol. Generácia našich rodičov vyrastala v  časoch prvej ČSR, za najväčšiu a najurčujúcejšiu osobnosť jej čias pokladala prezidenta T. G. Masaryka a jeho predstava sociálneho štátu sa im nikdy neodcudzila, najmä nie v   päťdesiatych rokoch. O  sociálnom štáte sa hovorievalo, že len v  ňom si človek môže odžiť svoj život v spoločenstve naozaj družnom a  vskutku vospolnom. Vtedajší režim, nie sociálny, ale socialistický, bol pre nich len triedny, a  najmä načisto roztriedený. V  tomto duchu sa prejavil aj voči podnikateľom, ktorí v  povojnovom  meste, teda po návrate do obnovenej Československej republiky, zakladali obchody a  výrobu, bez ktorých sa tu nový život nemohol rozbehnúť – vysťahovali ich z  domu aj s rodinami nocou do ubytovní v okolitých majeroch a  obrali o  všetko... Prostrediu, v  ktorom som vyrastal, nebol cudzí ani určitý konzervativizmus, teda potreba ochrany, udržiavania a  dodržiavania tých zvykov a  obyčají, ktoré dodávajú ľuďom doma, vo dvore, na ulici, keď narovnako aj na tej nočnej, istotu a  strážia poriadok, ale najmä nebola mu cudzia tá naozaj najvnútornejšia zodpovednosť za všetkých ľudí vcelku, teda zo všetkých spoločenských vrstiev, a to odhora nadol... Hovorievalo sa nám, že každý stav a  jeho profesia je dôležitý, v našom  živote nezastupiteľný, a  náš otec nám túto pravdu zvyčajne priblížil, keď sme za stolom siahali po lyžici... Aby ju človek mal, musí najskôr baník zostúpiť do bane, po ňom nalámanú rudu roztaviť hutník, železo vykovať kováč, v  továrni na výrobu príborov ujať sa ho ďalší zručný robotník, nato prepravca, rušňovodič, šofér nákladného auta, napokon obchodník, u  ktorého si tú lyžicu kúpime, ale aby sme na ňu mali, sami musíme pracovať, niekde bývať... A  ako je to s  tou lyžicou, tak je to narovnako so všetkým, čo v  živote potrebujeme. Kde by sme to, hoci práve takto vedno, sedeli bez tehly, škridle, vápna, cementu, staviteľa, murára, stolára?... Pritom to všetko treba predtým nájsť, založiť, vytvoriť, postaviť, otvoriť, spravovať, riadiť, ľudí na to vychovať, vyučiť, vyškoliť a na to všetko aj mať... Slovom, odkázaní sme so všetkým tu každý na každého, všetci na všetkých, v  našom živote všetko to ľudí nezastupiteľných... Áno,  nezabúdajme, že každý je tu niečím pre nás užitočný, keď, prirodzene, ani na to, že  každý z  nás príde na tento svet len raz... A aby sme nerobili tie zjednodušené rozdiely medzi ľuďmi, ktoré práve vládli, otec nám častejšie pripomenul aj to, že každý z  nás chodí najradšej tam, kde ho vodievali rodičia, a  že hlas našej matky nikto nikdy už nepreloží...V  tom našom národnostne zmiešanom meste na juhu Slovenska sa nášmu otcovi, vtedy hlavnému rešpicientovi československej pohraničnej Finančnej stráže, strážcovi štátnych hraníc, a to najmä po tých tragických predvojnových, vojnových, ale aj dramatických povojnových udalostiach, videl byť takýto príhovor nám, jeho deťom, zvlášť dôležitý. A  nielen jemu... Všetko sa začína v  detstve. Určujúcim pre nás v  čase dospievania býva najmä to, čo sa zvlášť prieči našej prirodzenosti, čo je práve z toho, čo nás nadmieru oslovuje, najväčšmi ohrozené... Čo nám to práve najzarytejšie bráni v  tom našom mladom rozlete... Naozaj nič nevytvoríme pre všetkých, ak za nich všetkých necítime tú najhlbšiu zodpovednosť, a pritom upozorňujeme zároveň aj na to, čo im práve najväčšmi chýba, a najmä bude...
 

Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.