Literárne, i tie ľudské priateľstvá, trvajú desaťročia, niekedy aj celý život. Prvý raz sme sa stretli (pamätáš sa?) v roku 1967 na študentskej brigáde, keď sa budovala vodná nádrž Liptovská Mara. Ty si bol prvák Filozofickej fakulty UK, ja už druhák – a zároveň vedúci vysokoškolských brigádnikov. Ubytovali nás v Bobrovci, v dedinke odsúdenej na zánik, na zatopenie, kde sme mali zozbierať poslednú zemiakovú úrodu... V tej dedinke už nikto nebýval, iba my, brigádnici. Bolo to ako v krajine prízrakov... Napriek tomu plné akejsi chmúrnej poézie, čara, ba aj čohosi pozitívneho, radostného čo prialo mladým ľuďom. (Mimochodom, tam som si našiel prvú lásku, neskoršiu manželku). Medzi budúcimi študentmi (dievčat bolo tridsaťpäť, chlapcov sedem) tam bol – okrem iných – aj Ľuboš Zeman, neskôr sa prejavil ako úspešný textár a básnik. Už vtedy sme pri lacnom víne dlho diskutovali o poézii, literatúre, o tajomstvách života. Začnime náš rozhovor spomienkou na tieto časy, na tieto roky: Myslíš si, že tvorbu básnika podmieňujú roky detstva, dospievania, spomienky? Ako si spomínaš na tieto časy, na túto študentskú brigádu, na šesťdesiate roky?
Detstvo a dospievanie majú na umeleckú tvorbu zrejme rovnaký vplyv ako na ďalší, dospelý život človeka. V nich sa totiž odohrala väčšina vecí a dejov prvý raz: prvý raz sme prehovorili, spravili prvý krok, prvý raz sme pobozkali dievčatko, našu rovesníčku, niekde na pieskovisku, prvý vášnivý bozk patril neskôr... áno, každý si ho pamätá, publikovali nám prvú báseň, prvý raz som sa miloval... Vyrastal som na Záhorí v ľúbeznej dedinke Unín, kde boli moji predkovia z otcovej strany usadení aspoň dvesto rokov. Moje detstvo sa však trocha, ba dosť líšilo od detstva spolužiakov a rovesníkov, s ktorými som od apríla do novembra prežíval časti dňa vonku, „za humnami“, najmä na futbalovom ihrisku a na nešľachtených čerešniach. Oni mali okolo seba množstvo príbuzných, ja som okrem mamy, sesternice a dvoch súrodencov nemal nikoho. Oni chodili v nedeľu aj vo sviatky pekne-krásne do kostola, ja som ostával doma. Narodil som sa totiž tri roky po vojne do židovskej rodiny, ktorá pred vojnou bola oveľa početnejšia: holokaust prežila tretina z otcovej strany a z matkinej strany iba ona a dvaja jej bratanci. Keď v decembri 1942 prišli gardisti zatknúť môjho otca a moju starú mamu (pol roka ich dedinčania v Uníne ukrývali, kým ich iní dedinčania neprezradili), vyrevovali protižidovské pesničky a dúfali, že sa nevráti ani on, ani jeho matka. (Neskôr nás mama nútila jedného z nich, o kom to naisto vedela, zakaždým slušne pozdraviť. Tomu sa hovorí „slušnosť obetí“.) Otec aj stará mama sa vrátili, no odmietli o pár rokov nato vstúpiť do družstva. Takže som najútlejšie detstvo – takmer do siedmich rokov, keď otec zomrel pred nami deťmi takpovediac v priamom prenose – prežíval v prvej polovici 50. rokov minulého storočia ako dieťa kulaka, ako syn židovských rodičov. Okrem toho som bol tzv. zázračné dieťa, ako štvor-päťročný som už rátal zložitejšie príklady, vedel čítať, z veľkej časti aj písať a vyhrával som šachové zápasy s otcovými priateľmi. Ale nie toto si chcel zrejme počuť. V júni 1967 som úspešne zmaturoval na Strednej ekonomickej škole v Bratislave, odbor zahraničný obchod, úspešne preto, lebo mi jednotku dala dokonca aj ruštinárka. (Ostatné jazyky, teda okrem slovenčiny aj nemčina a angličtina mi šli celkom dobre.) Mal som za sebou štyri roky v internáte, kde sa vtedy ešte s obľubou pestovalo šikanovanie telesne slabších spolužiakov tými mocnejšími. Užil som si tam aj priateľstva, aj nechutných narážok na môj pôvod, aj nadávok. Letná brigáda na Liptove mi núkala nádejnejšie perspektívy (veď aj rok 1967 sa už javil nádejnejšie): pekné dievčatá, na prvé porozprávanie príjemných budúcich kolegov, vrátane teba, Ľubo, či Ľuboša Zemana alebo Ivana Zelenku... Z celej brigády sa mi okrem niekoľkých párov nádherných dievčenských očí, niekoľkých večerov v neďalekej kolibe, kde sme slivovicou zapíjali najlepšie bryndzové halušky, aké už neskôr nikto nevedel tak uvariť, zachytili v pamäti najmä komické situácie s tamojšími družstevníkmi, napríklad, keď sme asi hodinu prenášali a prevážali „švábku“ (zemiaky) z jednej časti družstva do druhej a odrazu sedliakom ktosi prišiel povedať, že to treba odviezť niekam inam. „Ej, Španko, sme my len kokotí,“ priznal si liptovčinou jeden družstevník a veru to vôbec nevyznelo ako nadávka. Koniec šesťdesiatych rokov, to boli moje skutočné literárne začiatky. Z romantických pokusov, kde moja zaľúbenosť trčala ako slama z topánok dedinského šuhaja, som sa po ironických radách Jána Švantnera, s ktorým som mal najbližšie štyri roky bývať na dvoch bratislavských internátoch v spoločnej izbe, rýchlo prepracoval k prvým „zažitým“ veršom, v ktorých síce blkotal nepokoj a zlosť bola skôr pózou, no na ktorých sa vďaka zavše vydarenej metafore či prirovnaniu zachytil peľový prášok čohosi ako poézia.
Treba podotknúť, že tvoj prvý literárny publikovaný text bola poviedka, nie báseň, začiatkom roka 1969 v Mladej tvorbe. A prvé básne nevyšli na Slovensku, ale v Skácelovom vynikajúcom časopise Host do domu. Publikoval ich v lete 1969 a o čosi neskôr ti iné básne uverejnili v Slovenských pohľadoch. Keďže si vyrastal na Záhorí, v Uníne, takmer na hraniciach s Českou republikou, bolo vcelku normálne, že čeština, český jazyk a česká literatúra ti boli rovnako blízke ako slovenčina a slovenská literatúra. Ako vplývalo na teba české prostredie a česká kultúra?
Celkom prvý text mi publikovali ako avízo pre nasledujúce roky: Z „básne“ Strach z bieleho dňa uverejnili iba prvú (optimistickú) polovicu a názov zmenili na Biely deň. Bolo to niekedy v lete 1968 a ten časopis sa špecializoval najmä na texty populárnych piesní, na amatérske divadlá a pod. Ale prvá poviedka, prvé básne v kvalitnom časopise... Vtedy, pred 42 rokmi, to bolo čosi magické – ako všetko „prvý raz“. V 2. čísle ročníka 1969 Mladej tvorby mi redaktor Ján Štrasser publikoval poviedku
Myslím, že ma zabili. Je to drobný príbeh vyrozprávaný z perspektívy toho, kto je už mŕtvy. Nečítal som tú poviedku už 40 rokov, takže ani neviem, či bola skutočne dobrá. No zaujímavá je tým, že som sa v ostatnom čase v básňach, ale aj v drámach „vrátil“ k situácii, keď hrdina, hoci už mŕtvy, vstupuje do deja a snaží sa ho ovplyvniť. Štrasser vtedy na jar 1969 tvrdil, že zo mňa bude prozaik (mal som 21 rokov), ale vraj básnik určite nie, aby som mu už verše nenosil. Tak som asi osem básní, s ktorými som bol spokojný, poslal Janovi Skácelovi do brnianskeho časopisu Host do domu. Myslím, že ich nečítal, ale redaktor tzv. Zeleného hosta, prílohy, ktorá v tom období vychádzala tuším v zelenom odtieni a prinášala prvotiny českých, moravských a slovenských autorov, postupne tri z nich to leto uverejnil: každý druhý týždeň po jednej básničke. Iných pár básní niekedy v októbri 1969 publikovali Slovenské pohľady. Áno, mal som češtinu v krvi, ako vravíš, ale to skôr súviselo s jazykom mojej mamy. Ona totiž pochádzala z Olomouca a do konca života hovorila zmesou češtiny a záhoráčtiny. Aj blízkosť moravských hraníc, mesta Hodonín, kam sme ako deti často chodievali, aj knižnica mojej mamy, kde boli takmer výlučne české knihy, pôvodné aj prekladové – to všetko na mňa vplývalo. Oveľa neskôr, už v zrelom veku, som mal istý čas českú priateľku, mimochodom, skvelú recitátorku modernej českej poézie. Nečudo, že som okrem pár básní v záhoráčtine napísal aj niekoľko básní po česky (koniec 70. rokov). Česi a čeština/moravské nárečia mi napriek tomu, že záhoráčtina, môj vrodený dialekt, má k češtine blízko, pripadali vždy akosi exotickí: od vône zmrzliny v obytnom dome v Olomouci, kam sme v detstve chodievali na prázdniny, až po eroticko-exotický hlas priateľky Niny. Súviselo to a súvisí zrejme s tým, že čeština si vo vete po celom rade „takmer“ slovenských slov zrazu dovolí použiť slovo „nicméně“ alebo „líbat“... a s tým, že mentalita „malého českého člověka“ je na hony vzdialená od mentality Stredoslováka (povedzme). Ale napriek tomu mi bola česká poézia (nie tak veľmi Mácha ani Vrchlický či Sova, ale až naozaj moderní českí básnici) v rokoch, keď som sa formoval ako básnik, oveľa bližšia než slovenská a oveľa väčšmi som sa ňou dal inšpirovať. Holan, Halas, Hrubín a Seifert, Skácel, takže 3x H a 2x S. Jednému H. som si dokonca trúfol napísať. Niekedy v júni 1973, to som bol práve na vojenčine a mal som cestovať cez Prahu do Domažlíc na svadbu svojho brata, som si zistil adresu Vladimíra Holana a požiadal ho o možnosť navštíviť ho. Zároveň som mu poslal zo desať svojich básničiek, ktoré mu určite pripomenuli jeho vlastnú poetiku. Bola medzi nimi zrejme aj táto:
Vždy, ale dnes…
A je to ozajstná slza
za mrazivej noci,
keď hviezdy odmietavo chcú ťa
a žena, na ktorú zasľúbene čakáš,
vyšla už k tebe,
ibaže okľukou
poza vesmír,
ľadovo súložiac
s každým meravým údom
prázdna.
Holan mi odpísal. Už to bola veľká vec, lebo Holan sa spoločensky stýkal iba s úzkym okruhom ľudí. 11. augusta mi oznámil, že ma nemôže prijať, lebo „je už po mnoho let vážně nemocen“, a že mi želá všetko dobré. A tak sa návšteva 25-ročného, práve debutujúceho autora u takmer 70-ročného „černého anděla“ českej poézie nekonala.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
