Na tvorbu každého autora majú vplyv literárne, aj mimoliterárne udalosti, impulzy, skúsenosti, ktoré formujú postoje aj tvorivú činnosť. Začnime teda tým, aké boli tvoje prvé kontakty s literatúrou?
Prvé stretnutia s literatúrou udiali sa v mojom živote pomerne zavčasu. Mali veľmi konkrétnu podobu a dnes sa mi vidí, že v nejednom ohľade boli pre mňa symptomatické ak nie aj osudové. Mal som asi desať rokov, keď som ochorel. Navštívil ma ujo Gusto, otcov brat, architekt a divadelný ochotník v jednej osobe, a tento vzácny človek doniesol mi na prečítanie tri maloformátové brožúrky. Boli to texty divadelných hier pre deti a ujo mi povedal, že tú, ktorú vyberiem, bude potom hrať zvolenské divadelné ochotnícke združenie Detvan. Vybral som jednu, mala myslím názov
Detvančok a zajko Hopsasa, vo svete nestratia sa. Vtedy som sa tešil, že hru zvolenskí ochotníci naozaj hrali a že ja som videl to predstavenie. Dnes si namýšľam, že to bola moja prvá divadelná dramaturgia. Kľúčovú úlohu v mojom živote zohral profesor Ján Irmler. Mal povesť dobrého ale veľmi prísneho slovenčinára. Moji rodičia mali strach, ako na gymnáziu obstojím, a preto nútili ma doma „slohovať“. Profesor Irmler presadzoval písanie krátkych viet a oceňoval, keď sme o veciach písali svojom, to znamená originálne, alebo aspoň nie ošúchane, šablónovito.
Zbojnícka mladosť a Jerguš Lapin mali byť pre nás vzorom. Profesor Irmler ma učil iba rok aj to len v príme, ale do smrti mu budem blahorečiť. Nie zato, že moje slohy párkrát pochválil, ale preto, lebo mi ukázal prístupovú cestu do literatúry. Mojím druhým veľkým šťastím bolo, že vo vyšších ročníkoch sme mali slovenčinárku pani profesorku Hattalovú. Tá nám, navzdory vtedajším dogmatickým predpisom, Stalin bol ešte nažive, otvárala dvere do európskej literatúry i do svetového umenia. Vysvetľovala nám, kto boli impresionisti, kto dadaisti a kto nadrealisti, odporúčala nám čítať Balzaca, Dumasa a Huga a požičiavala nám potajomky svoje detektívky a kovbojky. Všetci moji spolužiaci vďačia našej milovanej triednej za veľa a ja navyše aj zato, že mi objavila Guy de Maupassanta. Tretím veľkým šťastím boli moji spolužiaci združení v Samovzdelávacom krúžku Ľudovíta Štúra. Traja Jánovia – Beňo, Čomaj a Solovič – boli mojimi súpermi v literárnych súťažiach na našom gymnáziu. Z nich najbližšie som mal k Solovičovi, býval vo Zvolene pod kalvinským kostolom takisto ako ja, ibaže o dve ulice ďalej. S Jánom Solovičom sme sa často navštevovali, v pamäti utkveli mi debaty, ktoré sme rozvíjali v jeho podkrovnej izbičke. Jána Soloviča si už na gymnáziu obľúbil František Hečko. Janko v ňom našiel protektora a písalo – a uverejňovalo – sa mu potom ľahšie než mne, lebo mňa si nikto neobľúbil. Naše mladé letá, čiže roky gymnaziálnych štúdií, zavŕšili sme takpovediac symbolicky. V literárnej súťaži, ktorú vypísal Štátny film, získal Ján Solovič druhú cenu za filmový scenár a Ivan Stadtrucker získal prvú cenu za filmovú poviedku. Na okraj môžem ešte poznamenať, že prvú cenu za scenár získal Ivan Bukovčan, zhodou okolnosti tiež zo Zvolena. Tento úspech sa mi stal osudný – rozhodol som sa spojiť svoj život s literárnou tvorbou. Nie hneď, ale časom a natrvalo.
Pokračoval si v štúdiách, ale nebola to vysoká škola zameraná humanitne, lež technicky...
Aj pani profesorka Hattalová bola presvedčená, že moje miesto je na univerzite, lenže na univerzite pre mňa, syna bankového úradníka a učiteľky, miesto nebolo. Hlásil som sa na bratislavskú elektrofakultu, no ani na techniku ma neprijali, kvótu už mali naplnenú, ale navrhli mi, že ak chcem, môžem ísť študovať do Prahy. Súhlasil som rád, netušiac, že štúdium v Prahe bude pre mňa šťastím, hoci osem semestrov matematiky bolo osem semestrov a nerád by som si ich ešte raz zopakoval.
Praha – znamenala pre teba určite prínos, svojím spôsobom šťastie...
Šťastie mládenca zo Zvolena bolo dvojaké. Osobné i profesionálne. A malo rôzne podoby: Marika, divadlá, koncerty, výstavy, univerzitka, plesy, priatelia, film a televízia. Gymnazistka Marika Tilkovská bola moja prvá a vari jediná pražská láska. Jej mama, Slovenka, učila na Karlovej univerzite jazyky a jej otec, Čech, bol uznávaný teoretik výtvarného umenia. Pokým žil na Slovensku, vykonal veľa užitočnej roboty. Bol napríklad jedným z autorov Bujnákovho
Slovenského náučného slovníka. S Marikou som bol prvý raz v živote na koncerte symfonického orchestra, predstavila ma svojmu rodinnému známemu, dirigentovi Ľudovítovi Rajterovi. Marika ma vzala na každú súcu výstavu výtvarného umenia v Prahe a učila ma dívať sa na obrazy a sochy. Chodili sme do kina a do divadla, potom aj bez Mariky som každý týždeň absolvoval aspoň jedno divadelné predstavenie. Marika! Čo by som ja v živote bez nej vedel a nevedel – o umení!
Praha však, to zaiste nebol iba vplyv Mariky... Mesto ťa určite ovplyvnilo, rozšírilo tvoj obzor.
Nemám v úmysle rozvíjať príbeh o Ivanovi a Marike. Chcem poukázať na priepastný rozdiel medzi kultúrnym životom v Prahe a vo Zvolene. Na ilustráciu stačí povedať, že oslovenie „soudruh“ v Čechách bolo v civilnom živote nenáležité a nežiaduce. V Prahe na študentské plesy bol predpísaný čierny oblek, motýlik a biele rukavice, zatiaľ čo ples vo Zvolene bol neznámy pojem. Chodili sme len tanečné zábavy, v modrej zväzáckej košeli a tancovať tango, kozmopolitický výmysel, sme mali zakázané. Nijaký koncert symfonického orchestra sa vo Zvolene nekonal, výstavu si pamätám iba jednu, vystavoval náš profesor kreslenia Dezider Spiro. V Univerzitnej knižnici som našiel nepredstaviteľnú zásobu kníh a niektoré som si mohol požičať aj zo zahraničia, zatiaľ čo zvolenská verejná knižnica bola zastrčená v zámku, a knihy, čo za niečo stáli, boli napísané pred rokom 1900. V Prahe som si našiel mnohých priateľov, ktorí podobne ako ja, poprichádzali zo Slovenska. Závidel som chlapcom zo Slovenska, ktorí mohli študovať na FAMU. Nielen dramaturgiu alebo scenáristiku, ale aj réžiu. Jožo Grusman, Martin Slivka, Emil Lehuta, Jano Pavlec, Andrej Kristín, Jaro Pogran, Peter Balgha a niektorí ďalší boli v mojich očiach veľkí šťastlivci. Na elektrofakulte som sa nudil, štúdium na nezaujímalo. Učiť som sa poriadne neučil. Učenie som si nechával na koniec semestra. Zato kultúrnych vymožeností pražských som si užíval do sýtosti. Každý týždeň aspoň jeden film a jedno divadlo alebo opera. Lístok do kina alebo do opery na státie stál 4 Kčs. Chodil som najmä do divadla, a to z obavy, že v živote sa mi už možno nikdy taká šanca nenaskytne. Tento stereotyp som si zachoval až do konca štúdia. Za päť rokov urobil som si solídny prehľad o svetovej dramatickej tvorbe. Zažil som Semafor aj Jiřího Suchého, keď ešte hrával v Redute na Národní třídě, videl som Lukavského ako Hamleta aj zakázaného
Strakonického dudáka, posledné grošíky som minul na
Porgy and Bess v podaní Everyman Opera, videl som Osbornovho
Komika a videl som prvé predstavenia Polyekranu aj Laterny Magiky. Videl som toho dosť. Dosť veľa na to, aby som potom po rokoch mohol, ja, inžinier, pracovať v chýrnej Hlavnej redakcii literárno-dramatických programov ako scenárista a dramaturg. Podobne ako iní som si uvedomoval, že ekonomické a kultúrno-politické pomery nie sú na Slovensku také ako v Čechách; boli menej priaznivé, jedným slovom horšie. No aj tak bol som rozhodnutý, podobne ako moji priatelia, že v Prahe nezostaneme, že sa vrátime a budeme Slovensku pomáhať. Približne polovica Slovákov študujúcich v Čechách mala iný názor. Títo sa na Slovensko nevrátili. O návrate na Slovensko sa v našej slovenskej komunite živo diskutovalo. Vídali sme sa pomerne často. Ja som patril do skupiny, ktorá sa združovala okolo Martina Slivku a Emila Lehutu. Patril medzi nás Gabo Štrba s Maňkou, Jožko Malovec s Helenkou, Andrej Rudavský, Paľo Binder, Milan Struhárik, Vincent Trnkus. Moja sestra Janka, medička, patrila zase do skupiny „salvatoristov“, Slovákov, ktorí chodili na slovenské omše do Kostola sv. Salvatora oproti Karlovmu mostu. Pri výnimočných udalostiach stretávali sme sa všetci, čo sme študovali v Prahe. Výnimočnými udalosťami boli napríklad Večery slovenskej poézie v Rudolfíne, vystúpenie SĽUKu s
Povesťou o Jánošíkovi, hosťovanie SND v pražskom Národnom divadle, ale aj absolventský koncert Jožka Malovca. V mnohom ohľade zvláštnou udalosťou bolo životné jubileum Karla Plicku. Martin Slivka, jeho verný žiak a obdivovateľ, zorganizoval na slávnostný večer takmer celú našu slovenskú študentskú komunitu. Zvláštne je, že vtedy na túto slávnostnú udalosť, ktorá sa konala za osobnej prítomnosti oslávenca, takmer nik z Pražanov neprišiel. Pán profesor sa našej účasti potešil, ale ja dodnes nechápem, čo bolo dôvodom averzie českej kultúrnej obce voči Plickovi – veď ten vykonal pre českú kultúru prinajmenšom toľko, čo pre slovenskú. Toto je čosi, čo mi ani Martin Slivka nikdy spoľahlivo nevysvetlil. Martin však toto veľmi dobre chápal v širších súvislostiach – Plickovo kultúrne dedičstvo získal pre Slovensko!
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
