Detstvo, šťastne prežité roky mladosti, sa neraz a najmä pre spisovateľa stávajú akýmsi základným stavebným kameňom jeho tvorby, trvalej inšpirácie, čistého prameňa živej vody. Ak to platí vo všeobecnosti, veľmi adresne a osobitne to platí na teba, na tvoju tvorbu, na tvoje detstvo. Vari máloktorý slovenský autor je tak mohutne spätý so svojím krajom, ako si ty spätý so Záhorím, máloktorý slovenský autor postavil svojmu kraju taký literárny pomník, ako sa to podarilo tebe. Niet nič príhodnejšie, ako začať náš rozhovor hovorom o Záhorí, o tvojom detstve, o kraji, v ktorom si vyrastal, kde si mal priateľov, prvé lásky, skúsenosti, možno aj literárne začiatky...
Čo ja, staré kopyto, mám hovoriť o detstve, je to už tak dávno, že to už ani pravda nie je! Keď som na besedách so školákmi rozprával o starých časoch, ako som pásol kravy, nechceli mi veriť, videl som smiech a rozpaky: rozprávate nám tu báchorky, veď my sme možno ani živú kravu nevideli, nieto ju pásli! Starodávne Záhorie s jeho čistým potokom Malina, s kanálmi plnými záružlia a nezábudiek, s hájmi a lesíkmi, s močidielkami – to všetko sa prepadlo do zabudnutia, zostalo toho už len málo. Za môjho života zmizlo to, čo tu vydržalo tisícky rokov v plnej kráse. Ja som si všetko užil, lebo som musel – chodil som pásať, pomáhať rodičom na pole, neulieval som sa. Stále som bol v pohybe. Hrávali sme futbal, všelijaké hry, bolo veselo. No bol som aj pobožný chlapec, miništrant, ešte ako stredoškoláka ma volali miništrovať. Býval som naproti kostolu. Pán farár chceli mať zo mňa farára, po matúre oslovili mojich rodičov, ale už bolo neskoro, prihlášky na vysokú už boli poslané. Na filozofiu. Na škole som sa dobre učil, na základnej, písal som dobré slohy a diktáty, tu sa začalo moje smerovanie. A ešte som dobre recitoval, vyhrával som všetky súťaže. V Jakubove som bol veľmi úspešný, no v Malackách, na strednej, akoby uťal. Jedenásťročenka mala prírodovednú orientáciu, nič pre mňa, ledva som sa pretiahol. Boli to moje najčernejšie roky.
Po maturite v Malackách si prišiel do Bratislavy študovať filozofiu a históriu na FF UK. Bolo to obdobie politického odmäku, otvárania okien, kontaktov so západnou kultúrou, ale aj klamlivých nádejí, že svet by mohol byť iný. Už počas štúdií si pracoval ako externý redaktor vydavateľstva Tatran, prispieval si do študentského časopisu ECHO (bol som vtedy v ECHU redaktorom vnútropolitického oddelenia ako študent žurnalistiky). Ako si spomínaš na to obdobie, aká bola kultúrna, literárna atmosféra tých rokov?
Zlaté šesťdesiate, ako sa hovorí! Boli sme plní nádejí, mali sme chuť meniť svet, veľa sme čítali a písali, hltali novoty, kopali do starcov, do nehybných trónov a skanzenov, nič sme nenechali na pokoji. Veľa sa debatovalo, na filozofickej fakulte sa napríklad po večeroch prednášalo o SNP, boli rôzne akcie, kto by si to všetko pamätal... Ja som si skúšal všelijaké zádrapčivé články a rozhovory, experimentálne básničky.
Ako viacerých slovenských spisovateľov – a pravdaže, nielen spisovateľov – aj teba postihlo obdobie tzv. normalizácie. Nemohol si publikovať (v rokoch l972 až l979), bol si knihovníkom, referentom, neskôr redaktorom vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Aké boli dôvody, pre ktoré si nemohol publikovať? Ako si znášal to obdobie?
Najhlavnejší dôvod bol asi ten, že som bol Moravčík. Že som bol zle zapísaný u starých mastodontov na Zväze slovenských spisovateľov, že som kriticky naberal tvorbu schematikov a nulákov. Potom už stačilo na vyhodenie zo zväzu, že som nepodpísal angažované nové stanovy, hodil som ich do koša, a už bolo zle. A kto nebol vo zväze, nemohol publikovať, ani byť zamestnaný. Dorazil ma aj zlý posudok z Tatranu po ruskom vpáde, prirátali mi propagáciu edície EROS, vraj som propagoval pornografiu... Samé somariny, no stačilo to, aby bol človek na čiernej listine a ani si nepichol. Najhoršie som znášal to, že som bol nezamestnaný, že ma nikde nechceli zobrať do práce a ja som už mal ženu a dieťa, musel som živiť rodinu. Keby som nemal rodičov, tak neviem-neviem...
Ešte pred týmto časom zákazov si vydal dve básnické zbierky: Slávnosti baránkov
(l969 – poézia blízka Hollého Selankám
) a O veľkej zmyselnosti bielych ovečiek
(l970). Obe tieto zbierky boli prijaté veľmi pozitívne, mali čitateľský ohlas, kladne ich hodnotila aj kritika. Už vo svojom debute si zaujal virtuozitou, akou si narábal so slovom, jazykom, vetami, vymýšľal si si novotvary. Tematicky to bola zmyslová poézia, očarenie láskou, jemnou erotikou. Týmto dvom prvkom: vycibrenému a originálnemu jazyku, láske a erotike, si v poézii zostal verný takmer v každej nasledujúcej básnickej zbierke. Môžeš súhlasiť s takouto klasifikáciou? V akej spoločenskej kultúrnej atmosfére si debutoval? Ako spätne hodnotíš svoj vstup do poézie, ako vnímaš svoje básnické začiatky?
Rád súhlasím s tým, čo si o mojej poézii napísal. Po rokoch sa to dobre číta, dúfam, že je to stále pravda. Prvé knižky som písal vo vare šťastných šesťdesiatych rokov, vychádzali Stacho, Sloboda, Feldek, výborná poézia i próza, chodievali sme do kina i do Krymu na vzrušené debaty, každý deň bol plný života, boli sme mladí, zamilovaní, svet nám bol gombička... Do poézie sa mi vstupovalo ľahko – odniesol som zopár básní do Mladej tvorby a vzali ich, potom do Slovenských pohľadov a tiež ich vzali, zbierku som zaniesol Janovi Stachovi, hneď ju prijal, vyradil iba zopár básní. Skamarátili sme sa. Všetko išlo veľmi rýchlo, Stacho, Sloboda, kamarátstvo na pohľadanie, boli sme ako rodina. Bol som na začiatku ovplyvnený Stachovou poéziou, stačilo mi čítať jeho verše a už sa to zo mňa valilo, celé obrazy, metafory.... Musel som sa vzbúriť a prekonať to. Mal som na to dosť času, lebo po druhej zbierke prišiel zákaz publikovať.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
