Vari najvhodnejšie bude začať náš rozhovor tým, čo je ti blízke, čím žiješ, čomu sa dlhodobo venuješ a čo by bez tvojej osobnej zanietenosti možno už zaniklo. Čitateľovi to môže znieť ako hádanka, no ty zaiste vieš, čo mám na mysli: Akademický Prešov. Bol si zakladateľom tejto najstaršej prehliadky umeleckej tvorivosti vysokoškolákov na Slovensku (resp. Česko-Slovensku), bol si organizátorom, vtlačil si jej svoju predstavu. Akademický Prešov má za sebou neuveriteľných 45 ročnkov (v roku 2011) a je už, takpovediac, kultúrnou – a to celonárodnou – inštitúciou. Spomenieš si ešte, ako Akademický Prešov vznikol, aké boli prvé ročníky?
Tradícia Akademického Prešova vznikla ako výsledok entuziazmu, nadšenia mladých ľudí v druhej polovici 60. rokov 20. storočia (a následne ďalších generácií). V tých rokoch sa v Prešove „zgrupovala“ pomerne silná generácia mladých divadelníkov, ktorí študovali na filozofickej fakulte a účinkovali v Divadle poézie FF UPJŠ. Pravidelnosť a systematickosť v práci tohto súboru viedli k vyhraňovaniu interpretačného tímu (15 – 20 členov), až teleso získalo vďaka absolvovaným celoslovenským i celoštátnym súťažiam a festivalom umelecký kredit, vo svojom vysokoškolskom prostredí divácke zázemie a popularitu. To bol predpoklad na vznik novej tradície – celoslovenskej prehliadky záujmovej umeleckej činnosti vysokoškolákov, známej ako Akademický Prešov – podujatie sa dodnes každoročne uskutočňuje v Prešove. Prvé ročníky (1966, 1967) sa odohrali v Nitre, Banskej Bystrici – Zvolene. Až 15. – 17. 5. 1968 sa prvý raz podujatie organizovalo v Prešove ako heterogénna súťaž speváckych zborov, ľudových tanečných súborov, ľudovej i komornej hudby, ale predovšetkým študentských divadiel (možno si na atmosféru týchto začiatkov spomenú T. Janovic a M. Lasica, ktorí sa na tomto festivale objavili ako hostia). Pre toto podujatie sa ustálil názov Akademický Prešov (AP), do úvahy sa zobrali predchádzajúce dva ročníky nie celkom úspešných prehliadok umeleckej tvorivosti vysokoškolákov v spomínaných troch mestách, pričom sa prvý ročník AP v Prešove signoval ako tretí, v úsilí nadviazať na administratívne rozhodnutie ministerstva školstva pravidelne usporadúvať prehliadku vysokoškolskej tvorby na Slovensku. AP zostal trvalo v Prešove, postupne sa menil na súťažný festival umeleckého prednesu, vlastnej literárnej tvorby, no predovšetkým študentského vysokoškolského amatérskeho divadla.
Akademický Prešov má za sebou určité vývinové periódy. Sedemdesiate roky boli iné...
V čase normalizácie sa museli programy prezentované na AP schvaľovať. Často boli s tým neskutočné problémy. Spomeniem predstavenie bratislavského súboru, ktorého členmi boli I. Hudec, P. Belan, R. Sloboda, a hrali svoju úpravu niektorej z Moliérových komédií. Na ich predstavení v Prešove bol aj pracovník sovietskeho veľvyslanectva. Otvorila sa opona a na javisku sa tesne pred tvárou diplomata objavili tri nahé mužské zadky spomínaných hercov, bol to „malér“, vyšetrovanie... Zhruba odvtedy sa presadilo, aby za jednotlivé produkcie bola zodpovedná vysielajúca organizácia, malo to byť doložené administratívnym potvrdením. AP bol riadený rektorátom, ministerstvom školstva, mládežníckou organizáciou, jeden rok ho organizovala filozofická a nasledujúci pedagogická fakulta. Viacero ľudí si na organizovaní AP urobilo kariéru, veľakrát ho organizovali ľudia, čo nemali nič spoločné s umením, trebárs politickí garanti zodpovední za podujatie z ideologického hľadiska. Neľutujem vynaloženú námahu, hoci to bolo na úkor mojej umeleckej práce, mali sme a máme výsledky. Sú neodškriepiteľné. Ale po rokoch práce povedané s Pascalom: Ak by bol nos Kleopatry kratší, zmenil by sa výzor sveta..?
Za tých vyše štyridsať rokov sa na Akademickom Prešove vystriedali stovky (možno tisícky?) účinkujúcich: amatérskych hercov, spevákov, hudobníkov, literátov, mnohí z nich sa stali známymi umelcami. Na ktorých účastníkov Akademického Prešova si osobitne pamätáš? A celkovo – ako hodnotíš prínos AP do kultúrneho žitia vysokoškolákov a vo všeobecnosti pre celú našu kultúru?
Kvantita nie je vždy podstatná, veď si pamätáme dobové slogany: „Za masovosť – za rekordy!“ Ale keby predsa len – tak teda Akademického Prešova sa zúčastnili naozaj nejaké tie tisícky účinkujúcich. Nie každý z nich sa stal profesionálnym umelcom, ale pre niektorých to bolo dôležité fórum umeleckej konfrontácie svojich tvorivých pokusov v celoslovenskom kontexte. Začínal tu okrem mnohých ďalších B. Farkaš, I. Sogel, J. Heger, R. Sloboda, I. Hudec, P. Belan, P. Brhlovič, M. Dulla, B. Pernecký, D. Hivešová, B. Piatko, J. Čertík, E. Preisach, A. Ferko, J. Švantner, Z. Homolová, J. Zambor, B. Hochel, P. a M. Milčákovci, K. Horváth, J. Šebesta, S. Lavrík, R. Passia, P. Karpinský, J. Tazberík, P. Himič, T. Búza, J. Rezník, V. Puchala, P. Káša, E. Jenčíková, E. Tomajko, M. Grebáč, M. Otčenáš, M. Pukan, Ľ. Šárik, M. Forgáč, V. Klimáček a ďalší, ktorým sa ospravedlňujem, že som ich nespomenul. Účinkovala tu plejáda študentov VŠMU, ktorí hrali mimosúťažné predstavenia, tí sa neskôr stali profesionálnymi umelcami. Na AP pôsobili ako porotcovia poprední súčasní básnici, prozaici i dramatici, vysokoškolskí pedagógovia, teatrológovia, literárni vedci, publicisti...
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
