Synonymom Radošinského naivného divadla je Stanislav Štepka. A keď sa povie Stanislav Štepka, myslí sa Radošinské naivné divadlo. Nemožno teda začať inak, ako rozprávaním o šesťdesiatych rokoch, o ére divadiel malých foriem, o vzniku amatérskeho RND a prvej hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z
(mala premiéru v radošinskom kultúrnom dome na Vianoce 25. decembra 1963, bola to koláž satirických scénok, básní, piesní). Aká bola spoločenská atmosféra začiatkom šesťdesiatych rokov, ako sa prejavovala v kultúre a v umení? Ako na teba pôsobili divadlá malých foriem – v Prahe či v Bratislave? Akí autori (herci, režiséri) mali na teba vplyv – a prečo?
Nech si hovorí, kto čo chce, no bolo to zvláštne desaťročie, teda tie naše šesťdesiate roky. Hovorím naše a myslím aj moje, lebo som ich naplno prežíval v Piešťanoch, v Nitre, čiastočne v Bratislave a najmä v mojej Radošine. Viem, sú takí, čo sú priam „vysadení“ na toto desaťročie a nepovedia o ňom z nejakého čudného, ak nie aj zakomplexovaného dôvodu, dobrého slova. Ale pre mňa znamenalo veľa, asi najviac. Po zlopovestnom predchádzajúcom desaťročí sme všetci cítili, že sa už konečne niečo iné musí stať, lebo roky sa nič nedialo. V roku 1960 síce tvrdolínový prezident Antonín Novotný vyhlásil dovŕšenie socializmu u nás, jednomyseľní poslanci jednohlasne schválili socialistickú ústavu s novým „pokrokovým“ štátnym znakom, v názve republiky pribudol ťarbavý názov Československá socialistická republika, ale inak nič viac, nič iné a nič nové. No predsa sa niečo udialo. Po komunistickom zjazde a náznakovom politickom odmäku v Kremli aj u nás omilostili básnika Novomeského, advokáta Husáka a im podobných, ktorých pred pár rokmi ponížili a uväznili vlastní súkmeňovci, začali vychádzať zaujímavejšie knižky a časopisy, ale aj zazneli iné, veselšie piesne. Celoštátnym kultúrnym fenoménom sa stali divadlá malých javiskových foriem, teda scény, na ktorých nadchnutí autori a herci odložili hanbu a trému a začali sa spoliehať viac na seba ako na Shakespeara a Ibsena. Niekedy to bolo smelé a odvážne, dosť často naivné, inokedy smiešne, ale v čomsi aj veľmi nádejné. Pražské divadlo Semafor, skladateľ Šlitr a Suchého texty piesní – to bola znenazdania aj pre mňa jedinečná príležitosť a téma po mojom a po našom povedať z javiska to, čo si myslím a čo tu vlastne chcem. A tak som si začal hľadať miesto a okolo seba tých, s ktorými chcem oznámiť okolitému svetu, že som tu. To miesto bolo na radošinskom javisku.
V takejto atmosfére sa zrodila myšlienka založiť autorské divadielko malých foriem: Radošinské naivné divadlo. Je dôležité si pripomenúť práve toto obdobie, pretože to bolo akýmsi základným stavebným kameňom neskorších úspechov. Ako sa rodilo Radošinské naivné divadlo? Kto s tebou v tom čase spolupracoval – autori, herci? Aký ohlas malo predstavenie v Radošine?
Po gymnaziálnych rokoch v Piešťanoch som študoval v Nitre, kde sa na budúcej pedagogickej fakulte zišla veľmi pestrá študentská spoločnosť z celej republiky, no najmä takí, čo ich nezobrali na iné vysoké školy. Jedným z nich som bol aj ja. Nevzali ma za herca na VŠMU, a tak som šiel študovať tam, kde sa ešte dalo. Dodnes však vôbec nebanujem. Fakulta vtedy žila čulým, naozaj tvorivým životom, nadchýnali nás noví autori Válek, Stacho, Ondruš, Holub, Sloboda, Hrabal, ale aj beatnici Ginsberg a Ferlinghetti a úžasní Beatles, vydávali sme literárny časopis Fórum, Viktor Zappner a Dodo Šošoka tu po večeroch ako prví začínali s džezom, medzi nádejnými výtvarníkmi, filmármi, literátmi a divadelníkmi sa vyskytovali neskôr známe mená Tibor Plazner, Karol Ondreička, Karol Spišák, Marianna Grznárová, Nora Blahová, Peter Andruška, Ivan Szabó. A práve vtedy mi múdry a taktný profesor slovenčinár Ján Kopál, keď si prečítal moju prvú kabaretnú hru so scénkami, básničkami a pesničkami pod názvom
Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z, na titulnú stranu literárneho scenára ceruzkou napísal: Uviesť! Bolo rozhodnuté. A keďže, priznám sa, nitrianska umelecká bohéma nebolo to moje pravé orechové, vrátil som sa radšej do Radošiny, kde som napokon na Vianoce, na Božie narodenie v roku 1963, uviedol s mladými radošinskými študentmi a divadelníkmi a s populárnou miestnou hudobnou skupinou Lux, pod vedením autora hudby k
Nemým tváram Ľudovíta Machoviča moju tak napoly satirickú kabaretnú hru. Takto nejako sa zrodilo Radošinské naivné divadlo.
O obci Radošina by sme mali vedieť viac. Nielen preto, že tam si sa narodil, tam vzniklo tvoje divadlo a nesie názov po Radošine, že sa tam uskutočnilo niekoľko premiér – ale aj preto, že tvrdé západoslovenské nárečie sa stalo typické pre dialógy v tvojich hrách. Ako si teda spomínaš na svoje detstvo, na Radošinu, jej obyvateľov? Ako pociťuješ vplyv Radošiny na tvoj autorský (aj herecký) výraz a prejav?
Odjakživa bola Radošina pre mňa takmer všetko a všetkým. Vlastne doteraz je to moje Slovensko v dvojtisícovom zmenšení. Prežil som tam krásne, až dobrodružné detstvo, vlastne, keď to tak rátam, bolo to prvých dvadsaťšesť rokov môjho mladíckeho života. Cez zažité miestne kľukaté ľudské príbehy a osudy, štyri ročné obdobia a hlavne knihy som začal hľadať a objavovať sám seba. Dalo by sa to povedať aj trochu nadnesene: dodnes tam mám dvetisíc rozpísaných románov. To najlepšie miesto na svoje hľadanie som si však našiel na ochotníckom javisku medzi vychýrenými divadelníkmi. Ja som totiž na nich odjakživa oveľa viac obdivoval to životné, ako divadelné. Veď už aj moja matka bola v tridsiatych rokoch minulého storočia prvou hviezdou miestnej scény. Pamätníci mi vraveli: „Stanko, ty si dobrý, ale tvoja mama – to bola pani herečka!“ Otca divadlo nelákalo, možno aj preto, lebo on celý život úspešne účinkoval na väčšom a dôležitejšom javisku, povedal by som – v divadle jedného herca, čo sa volá sám život... Už ako malému chlapcovi mi v
Bačovej žene učarovala zemitá, chlapská spoločnosť ochotníkov, ktorých som po večeroch počúval s otvorenými ústami a so zatajeným dychom. Chvíľami som mal pocit, že to, čo rozprávajú pred skúškou, teda tie farbisté, autentické smutno-smiešne príhody, ktorých autorom boli oni a život, bolo často oveľa zaujímavejšie a uveriteľnejšie ako to, čo sme skúšali na javisku. A tak som hercov v mojich prvých scénkach a monológoch na samom začiatku šesťdesiatych rokov (uvádzali sme ich vtedy na miestnych populárnych Mládežníckych popoludniach) nechal na javisku hovoriť tak, ako im jazyk narástol: po radošinsky a od srdca, čo sa neskôr v mojom divadle dokonca stalo prirodzeným poznávacím znakom. Skoro v každej mojej hre sa mihne Radošina s nejakým zážitkom, príbehom či iba drobnou príhodou, vyrozprávanou miestnym dialektom, takže moja rodná obec, jej dialekt, človečenská atmosféra a všetko, čo s tým súvisí, to sú asi moje osudové témy.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
