Listové tajomstvá
(2010) sú zložené z viacerých literárnych žánrov, majú štyri kapitoly: obsahujú stručnú antológiu tvojich básní, rozhovory s tebou a o tebe, záznamy snov a eseje o priateľoch, udalostiach, osobnostiach. Je to tak trochu aj literárny experiment, chvíľami bilancovanie, posolstvo či literárny testament, miestami až neúprosne úprimný. Akoby si na záver dlhej cesty hodnotil svoju tvorbu, priateľov, sám seba. Bol to tvoj zámer? Chcel si zreteľne povedať, že „báseň tu nie je na to, aby človeku predkladala hotové pravdy“? A načo je teda báseň, načo básnik?
Očakával som od knižky
Listové tajomstvá od začiatku, že z toho bude čosi ako antológia. Za mojím zámerom sa neskrývala nijaká špekulácia. Moment simultaneity patrí k môjmu chápaniu tak samozrejme, že som sa ho vôbec nepokúšal krotiť, pristúpil som naň. Moje začiatky majú pozadie trnavské. Priateľstvá so Stachom, Ondrušom, Šimonovičom a Feldekom; ponad generačné väzby s Turčánym, Mihálikom a Miroslavom Válkom. Potom tu boli bratislavské, banskobystrické a východniarske vzťahy, presahy na opačnú linku k Brnu a Pardubiciam, kde som študoval aj vyštudoval chémiu. Pokračovalo to potom v Stupave, kde som sa zamestnal ako technik a pracoval som časom aj ako technológ. No a naostatok v Modre. Pre nezainteresovaného svedka môžu všetky tieto spojenia pôsobiť dokonca diskontinuitne, ale z môjho miesta to tak nie je. Všetko pre mňa logicky súviselo a postupovalo.
Do Modry som sa dvakrát oženil. Prvá manželka zahynula pri autonehode medzi Modrou a Stupavou a ja som sa s dvoma synmi preniesol do Modry k mame prvej manželky. Ženina priateľka z detstva začala chodiť k nám a ja som sa jej prihovoril: zostaň tu. Tak som sa druhýkrát priženil do Modry a medzi kamarátmi trochu s úsmevom hovorievam, že som Modran „honoris causa“. Ešte niekoľko slov o tom, na čo je teda báseň a čo vlastne robí básnik, keď píše. Môj brnenský priateľ Jan Skácel, s ktorým sme sa zblížili a spriatelili na spisovateľskej konferencii v Prahe, proklamuje na jednom mieste: „Jsem pouhý básník, radar pod lipami, není mi odpovídat, ptám se.“ A František Halas, Moravan, o čosi starší, ktorého som však už nezastihol, vraj hovorieval s mladými, ktorým venoval nejednu chvíľu zo svojho času povzbujúco, že majú medzi sebou prechovávať o poézii vysokú mienku: „Ani tak nebude nikdy dosť vysoká.“
Zaujímavé sú zápisy tvojich snov, sny snívajúce sa básnikovi, takmer básne, alebo poetické minieseje. Sú tam emócie, mystérium, až freudovská psychoanalýza. Môžeme hovoriť o ďalšom literárnom experimente, o potrebe dopátrať sa nejakého poznania, pravdy... skrze sny?
Mám ešte zošit snov a chystám sa ich zaradiť pravdepodobne spolu s básňami a prekladmi opäť v duchu antologického presvedčenia: lebo antológia vrátane jej viacvrstvovosti veľmi dobre vystihuje požiadavky dňa a prihovára sa človeku spôsobom, na ktorý je on v skutočnosti pripravený. Ešte o tých snoch. Som so svojimi snami kamarát. Znovu a znovu ma prekvapuje, ako vysvetliteľne i nevypočítateľne spravujú vrstvy vedomia i podvedomia a my tak dostávame správy o miestach, na ktorých sme nikdy neboli, a o veciach, pri ktorých sme nestáli. Predvčerom som bol v sne na návšteve u Pabla Picassa, zhovárali sme sa ako starí známi, lakonicky, a predsa veľmi obsažne. Poukazoval mi toľko vecí, priblížil techniku a svet výtvarného umenia, poukazoval mi množstvo obrazov, ktoré som nikdy v živote nevidel a nikde som sa s nimi ani sprostredkovane nestretol. Ako si potom verifikovať prístup k realite a k „realite sna“, keď ho nevezmeme aspoň trochu vážne. Uvedomil som si, že sny nepodceňujem, rád si ich všimnem, zvyčajne trochu s úsmevom, ale koľko len ráz zaskočený: sny ťahajú kartu a vyhrávajú štich! S Freudom som sa oboznámil, keď bol príhodný čas, ale nestal som sa jeho vyznávačom. Keď vieme, čo všetko sny nevedia, býva milé všimnúť si, čo všetko vedia. Kráľovstvo snov patrí, myslím si, do sféry mozgových samizdatov, je predsa zrejmé, že podvedomie disponuje prorockým predkrokom. Podvedomie raz-dva uroní čosi, čo sa nám čoskoro stane, alebo čoho sa čoskoro nazdáme.
Posledná kapitola z knihy Listové tajomstvá
je predovšetkým o tvojich priateľoch; aj o tých, ktorí už odpočívajú kdesi v literárnom nebi. Príhovory na vernisážach, krstoch kníh a pod., spomienky, úvahy, hodnotenia. Čo sa dá povedať o priateľstve, o literárnych druhoch, o osobnostiach, s ktorými si žil a žiješ?
Ako som naznačil, začiatky sú neodmysliteľne späté s priateľstvami, no a, pravdaže, je tu spojivo cez reč. Všetci dvoríme reči. Len aby sa jej uráčilo otvoriť nám svoje sejfy, svoje rezervy a svoje tajomstvá. Ako raz vtipne poznamenal Štefan Strážay v jednej zo svojich básní: „Niečo hovorím ja a niečo reč.“ So Stachom, Feldekom a Ondrušom sme si toho toľko spolu nažili, že by to bolo na knihu, alebo na román. Cítim sa im povďačný za to, že ma prijali medzi seba a plnými hrsťami núkali, alebo so samozrejmosťou prijímali.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
