Tu musíme žiť

Pre mnohých prozaikov je žurnalistika dobrou praxou, aj keď pochopiteľne, nie z  každého novinára sa stane spisovateľ, nie každý spisovateľ musel byť žurnalistom. Ty si absolventom katedry novinárstva FF UK (1965 1970). Možno povedať, že takmer celý svoj produktívny život si sa živil ako novinár, bol si redaktorom i  šéfredaktorom týždenníka Sloboda (pritom treba povedať, že Sloboda bola v  štruktúre vtedajšej tlače aspoň sčasti nezávislá od komunistickej strany, bola orgánom Strany slobody), neskôr Slovenského denníka. Ako novinárska prax a  skúsenosti novinára ovplyvnili tvoju prózu? Ako ju ovplyvnila formálne, žánrovo a  ako tematicky?
 
Moju literárnu tvorbu zásadne ovplyvnilo už rozhodnutie študovať novinárstvo. Urobil som ho ako dvadsaťročný, keď ma definitívne, pre zrakovú chybu, oslobodili od „obrany vlasti“ niekde na našej západnej hranici a  otvorila sa mi tak možnosť dorobiť si chýbajúcu maturitu, napísať pár článkov do okresných novín a  baníckeho časopisu, s  touto chudobnou produkciou prísť potom na prijímacie pohovory do Bratislavy a  po nich – čakať na zázrak. V  tom roku sa totiž na  štúdium novinárstva hlásilo asi stotridsať maturantov a  katedra mohla z  nich prijať len dvanásť. Ja som sa umiestil ako štrnásty a  tak som najskôr dostal oznámenie, že ma neprijali. Zrejme ako každý, ktorý absolvoval prijímacie pohovory a  dostal rovnaké oznámenie, som sa odvolal. A  čo sa už aj v  tých rokoch stávalo len naozaj výnimočne, keďže som nemal na katedre žiadnu protekciu, môj otec nebol v  strane, ani nemal odbojársku ,,255“, odvolanie bolo úspešné a  na základe rozhodnutia rektora Univerzity Komenského prof. Filkorna, ma nakoniec na novinárstvo prijali. Na škole som sa potom dozvedel, že katedre pridali ešte miesta pre dvoch poslucháčov, a  tým druhým som bol ja. Tým prvým, teda trinástym bol Boris Lazar, ktorý potom po augustovej okupácii odišiel do emigrácie (predtým sme s  ním ale absolvovali v  ich dome pod Slavínom niekoľko nezabudnuteľných stretnutí s  jeho mamou, vtedy uznávanou spisovateľkou Katarínou Lazarovou). Ale aj keby sa nebol v  tom pamätnom šesťdesiatom piatom roku (v deň mojich prijímacích pohovorov práve vrcholila povodeň na južnom Slovensku a  Dunaj sa už vylieval aj do uličky pod budovou filozofickej fakulty) udial ten odvolací zázrak, bol som už pevne rozhodnutý odísť do Bratislavy. Po šiestich rokoch práce na Okresnej správe spojov v  Prievidzi, dvadsaťdvaročný, ovládaný literárnymi snami, z  ktorých som ešte žiadny nedokázal premeniť na prijateľný literárny text, som intuitívne, ale jasne cítil, že ak mám z  tých snov niečo uskutočniť, je odchod do Bratislavy poslednou šancou. Najskôr som teda štúdium novinárstva považoval za akúsi prestupnú stanicu k  literatúre, ale v  politickom uvoľnení, na ktorom sa v  šesťdesiatych rokoch výrazne podpísali práve novinári z  Kultúrneho života a  Smeny (Mňačko, Kaliský, Čomaj, Kalný a  ďalší odvážni publicisti a  reportéri), táto profesia, v  ktorej bolo možné vo viacerých žánroch, najmä v  umeleckej reportáži uplatniť aj literárne ambície (potvrdzovali mi to nielen knihy L. Mňačka a  R. Kaliského, ale aj výborné reportáže Petra Repku v  Mladej tvorbe), ma postupne strhla aj svojimi širokými tvorivými možnosťami. No keďže som prišiel na novinárstvo profesionálne úplne nepripravený, otvorene poviem aj nedovzdelaný, pretože dvojročný maturitný rýchlokurz na SVŠ v  Prievidzi takmer v  ničom nedoplnil moje vedomosti z  učňovskej školy, až v  treťom ročníku štúdia, aj to vyburcovaný skôr valiacimi sa udalosťami „dubčekovskej jari“ ako svojimi skutočnými novinárskymi schopnosťami, som napísal niekoľko článkov do Echa, časopisu slovenských vysokoškolákov. Redakcia články prijala na publikovanie, ale bol tam vtedy taký pretlak autorov a  tém, že keď môj prvý článok (súvisel s  osudom, ktorý pripravovali komunistickí fanatici okresného formátu mohyle na Bradle) už mal konečne prísť na rad, prišli do Bratislavy sovietske tanky a  Echo muselo bojovať o  svoju existenciu. Boj prehralo, a  tak som sa stal síce už píšucim, ale z „mimoredakčných dôvodov“ nepublikovaným novinárom. To isté sa mi potom stalo ako spisovateľovi v  Mladej tvorbe, kde ale stihli pred jej likvidáciou uverejniť aspoň jednu poviedku, kým v  Slovenských pohľadoch už nestihla vyjsť novela Zostaň, čas sa nachýlil, pretože medzitým na mieste šéfredaktora Jána Števčeka vystriedal Vladimír Reisel a  novela už nespĺňala normalizačné kritériá. Rovnaký osud vo vydavateľstve Smena čakal aj na môj knižný debut Bohovia ročných období. Už pred jeho zošrotovaním a  začatím pátrania Štátnej bezpečnosti o  mojich možných kontaktoch so sovietskym disentom, som sa po absolvovaní štúdia novinárstva uchýlil do redakcie týždenníka Sloboda. Môžem potvrdiť tvoje konštatovanie, že ako orgán Strany slobody bol tento jediný nekomunistický týždenník sčasti nezávislý od komunistickej strany a  jej ideologického oddelenia ÚV KSS. Potvrdilo sa to, keď začal ideologický tajomník ÚV KSS súdruh Pezlár pátrať po mojej osobe a  jeho pracovníci zistili, že som redaktorom Slobody. Zachránilo ma to pred vyhadzovom, ktorý by ma bol čakal, keby som sa bol zamestnal v  hociktorom inom periodiku. Akurát, že vtedajší šéfredaktor Slobody Juraj Moravec ma požiadal, aby som sa nejaký čas – nakoniec to bolo len asi pol roka – pod svoje články nepodpisoval. Týždenník Sloboda, kde som pôsobil dvadsať rokov (od marca 1970 do konca júna 1990) tvorí ťažisko mojej novinárskej praxe a  skúseností, ktoré som v nej získal. Zahŕňam do nich aj malý redakčný kolektív, kde som ešte zažil posledné autorské pôsobenie Jána Hrušovského a  niekoľko rokov bol mojím kolegom „bývalý“ rehoľník Štefan Kocián, ktorý pred zrušením jeho rehole a uväznením stihol publikovať niekoľko duchovne a  kresťansky orientovaných básní pod menom Štefan Blavan a  bol celoživotným obdivovateľom Danteho Božskej komédie, ktorú čítal v  origináli a  na moje požiadanie, po niekoľkých redakčných pohárikoch vína, mi z  nej aj precítene a  dojato recitoval. Rovnako nezabudnuteľným kolegom bol aj Július Patúc, dlhoročný leopoldovský väzeň, ktorý sa už len pri vyslovení slova komunista celý roztriasol a  rozzúril. Na ústrednom sekretariáte Strany slobody robil Juraj Ohríval, ktorý bol pobočníkom generála Čatloša a  po vypuknutí Povstania „uviazol“ v  Banskej Bystrici, takže od neho som, na mnoho pokračovaní, získal necenzurovaný obraz srdca SNP s  plnými kaviarňami, arogantnými a  antisemitsky naladenými sovietskymi partizánskymi veliteľmi, i  nelichotivé portréty Gustáva Husáka a  ďalších komunistických vodcov Povstania. A  občas prišiel na pohárik vína aj Ján Hrušovský, ktorému sme vtedy uverejňovali na pokračovanie jeho spomienky a  k  napísanému pridal historky o medzivojnovej bohémskej Bratislave. V  čase začínajúcej a  potom ešte mnoho rokov zúriacej normalizácie bola Sloboda malým ostrovčekom redakčnej i  publikačnej slobody. V  tejto atmosfére sa odvíjali prvé roky mojej novinárskej praxe. Jej výhodou bolo, že som si mohol pomerne slobodne voliť témy, o  ktorých som chcel písať, často som cestoval na reportáže po Slovensku, a  napriek normalizáciou a  Slovenským úradom pre tlač a  informácie značne zúženému registru tém, o  ktorých sa mohlo relatívne slobodne písať, som sa snažil hľadať priestor, kde by sa dalo aspoň žánrovo nadviazať na šesťdesiate roky, ktoré dodnes predstavujú hviezdne obdobie v  dejinách slovenskej žurnalistiky. Zároveň som čoskoro nadobudol skúsenosť, že o  niektorých témach možno odvážnejšie písať v  príbehovej podobe, cez postavu vyjadriť a  pomenovať to, čo sa nedá v  podobe novinového článku. (Myslím, že ty sám si si to overil pri písaní románu Novinári.) Tak som potom svoju skúsenosť s  devastovaním slovenskej prírody, vrátane mojej rodnej hornej Nitry vyjadril v  románe Skleníková Venuša, a  rovnako falošný obraz robotníckej triedy, ktorým sa zaštíťovali komunistickí aparátnici ako nejakou nedotknuteľnou posvätnou kravou, som sa pokúsil rozbiť v  románe Tu musíš žiť. A  potreba občas pohotovo reagovať na nejakú udalosť (napriek tomu, že to naozaj boli mŕtve a  hluché roky) ma naučila písať aj svoje prózy bez dlhého tvorivého váhania, hoci nie bez dôkladnej prípravy. Kým pri prvých poviedkach som sa aj celé týždne odhodlával k  prvej vete a  zažíval som pritom naozajstné tvorivé muky, už pri románe Sen pivníc som si stanovil akýsi časový plán písania jednotlivých kapitol a  ten som potom, hoci zo začiatku ešte tie muky vo mne pretrvávali, dokázal aj dodržať. Navyše som sa musel z  praktických dôvodov vzdať obľúbenej predstavy začínajúcich autorov, že najlepšie sa píše v  neskorých večerných hodinách a  v  noci. Zistil som, že, aspoň u  mňa, je to naopak. A  tak som potom vždy ráno, často skôr ako vstali deti, stihol napísať dve-tri strany textu. Keď si dnes niekedy pozriem rukopisy mojich kníh, považujem až za nepochopiteľné, takmer za zázrak, že každý zo svojich viac ako tristostranových románov som na písacom stroji (predtým ešte  rukou písaných konceptoch), aj dva-trikrát prepísal. Dokázal som to zrejme len vďaka „tréningu“, ktorý som získal pri svojej novinárskej profesii. Pravda je aj to, že pretlak faktov, ale aj potreba vysloviť sa aj v  próze, v  podobe „angažovaného“ príbehu k  aktuálnym spoločenským problémom (zvlášť, keď ešte aj v  osemdesiatych rokoch, až do príchodu gorbačovovskej perestrojky a  glasnosti bol v  novinách stále malý priestor na kritický postoj k  spoločenským, ale i  ľudským problémom), viedla k  istej miere publicizmu, ktorý tomuto typu prózy, hoci mne menej ako iným autorom, tiež profesionálnym novinárom, vyčítali kritici. Či oprávnene, to nech už rozhodne literárna história. Aj v  prípade, že niektoré moje romány nesú istú pečať žurnalizmu, skúsenosť, ktorú som pri nich získal ako prozaik, považujem za pozitívnu a  v  mnohom, najmä pri objavovaní tém a  ľudských osudov, za  určujúcu pre môj ďalší literárny vývoj.
 
Zaujímavá – a  možno neprávom obchádzaná – je aj tvoja životná skúsenosť zo stredného odborného učilišťa spojov v  Košiciach. Takže si vyučený spojár a  máš skúsenosti aj z praxe, z  prostredia robotníkov a  technikov, z  neliterárneho prostredia. Ján Števček v  recenzii tvojho románu Tu musíš žiť napísal, že „živel robotníckeho prostredia a  cti u  Baláža súvisí s  jeho vlastným životopisom a  jeho životnou filozofiou“. Ako si na toto obdobie spomínaš? Ako ťa ovplyvnilo, ako sa odrazilo v  tvojej tvorbe?
 
Predovšetkým: bez absolvovania dvojročného odborného učilišťa spojov v  Košiciach by mi zrejme nikdy nebolo zišlo na um hlbšie sa zaujímať o  literatúru a kultúru všeobecne – a  nebol by som potom celé roky po odchode z  Košíc myslel len na to, ako sa vrátiť do prostredia, kde sa hrajú každý večer divadlá, stále nové filmy, kde mladého človeka denne oslovuje prostredie mesta, ktoré je kultúrnou metropolou. A  takou Košice v  rokoch 1957 – 1959 nepochybne boli. Neviem inak vyjadriť svoj úžas z  môjho príchodu do Košíc 1. septembra 1957 ako k  okamihu, keď Carrollova Alica objavila svet za zrkadlom, úžasný svet plný čarovných interiérov, zázračných postáv a  príbehov. Do toho magického septembrového dňa som sa sotva pohol z  mojej rodnej Malej Lehoty (až v  roku 1960 sa spojila so susednou Veľkou Lehotou a  vznikla Lehota pod Vtáčnikom), kam len pred niekoľkými rokmi zaviedli elektriku. A  keď mi prasklo slepé črevo, museli ma do zdravotného strediska do Novák odviezť na voze vystlanom perinami, pretože ešte nechodil do dediny autobus. Doma sme nemali rádio a  okrem Pútnika svätovojtešského, Baníckeho kahanca a  okresných novín Prieboj som dovtedy nemal v  rukách žiadne iné noviny. A  zrazu som sa ocitol v  meste s  nádhernou katedrálou, s  úžasným divadlom, kde nás už o  niekoľko dní po začiatku školského roku vychovávateľ odviedol na predstavenie operety Mamzelle Nitouche. Prekvapujúcejší a zázračnejší večer asi v  živote už nezažijem. Keď o  pol roka neskôr začali v  činohre hrať Kohoutovu Takú lásku, vybral som sa, na priepustku potvrdenú riaditeľom školy, do divadla už sám. Priznám sa ale, že viac ako tragický príbeh lásky ma v  predstavení oslovila električka, ktorá sa v  závere hry objavila na scéne! A v  Košiciach, rovnako ako v Bratislave bolo kino Čas, v  ktorom sa celý deň hrali a  v  pravidelných, asi hodinových intervaloch, premietali rôzne krátke, náučné a  propagačné filmy, na konci každého premietania zavŕšené niektorou groteskou z  éry nemého filmu. A  tak sme každú nedeľu po obede zamierili do tohto kina a  vydržali sme v  ňom sedieť počas celej štvorhodinovej vychádzky, len aby sme si znova a  znova mohli pozrieť nejakú úžasnú „čeplinovku“. V  iných košických kinách sa vtedy začali premietať filmy talianskych neorealistov a  dokonca som tu mohol vidieť Felliniho Cabiriine noci s  úžasnou Guiliettou Masinovou v  úlohe ponižovanej, ale nepokorenej a  ľudskú dôstojnosť nestrácajúcej prostitútky. (Hľa, kde sa, možno len intuitívne, zrodil jeden z  modelov mojich dám najstaršieho remesla v  Tábore padlých žien). A  ak ešte môžem zostať v  Košiciach: kým v  roku 1957 riaditeľ učilišťa donútil spolužiaka Milana Borzu vrátiť rodičom do Bratislavy texasky, pravé americké, ktoré potom Milan s  plačom na izbe balil a  ja som dostal za úlohu ísť sa presvedčiť, že ich naozaj poslal späť, tak v  roku 1959, bolo to niekedy koncom februára, odrazu a  nečakane prepukla v  meste rokenrolová horúčka. Keď začali miestni ideológovia pátrať, ako sa tento kapitalistický kontraband mohol dostať až do Košíc, zistili, že na celomestskej konferencii ČSM (Československého zväzu mládeže) mládežnícka skupina baletného súboru Štátneho divadla, ako odstrašujúci prípad úpadku americkej kultúry, predviedla ukážku rokenrolu. A  urobili to v  sprievode magnetofónovej nahrávky Elvisovej piesne tak majstrovsky a  sugestívne, že keď sa delegáti (bol som medzi nimi aj ja) po konferencii rozišli do svojich materských organizácií, cítili neodolateľnú potrebu predviesť svojim spoluzväzákom ukážky z  tohto úpadkového tanca. Myslím, že organizátori konferencie potom od ideológov dostali svoje, ale rokenrolovú horúčku sa im nepodarilo zastaviť. Tak to boli Košice mojich učňovských rokov, a  keď mi po absolvovaní učilišťa to carrollovské zázračné zrkadlo ukázalo opäť svet pred zrkadlom, do ktoré potom celých šesť rokov patrilo každodenné ranné vstávanie, cestovanie meškajúcimi autobusmi a  nevykúrenými vlakmi, nútené vyčkávanie na zapľuvaných železničných staniciach a  vysedávanie v  zadymených dedinských krčmách, túžba znova sa vrátiť do prostredia „kde to žije kultúrou“, sa stala cieľom môjho života. Hneď som ho ešte nespájal s  literatúrou. Pokiaľ ide o  Števčekom definovaný „živel robotníckeho prostredia“, menej ho spájam s  mojím rozhodnutím ísť na učňovku a  potom šesť rokov robiť v  Okresnej správe spojov v  Prievidzi, ako s  tým, že som z  tohto prostredia vyšiel a  tak som mal k  nemu bytostný vzťah. Môj otec bol baník, prežil v  podzemí Nováckych uhoľných baní celý život, baníkmi sa stala aj väčšina mojich spolužiakov zo základnej školy, neskôr aj najmladší brat Jozef, ďalší brat Janko bol vyučený opravár poľnohospodárskych strojov a  tiež celý život prežil ako robotník. A  navyše, začiatkom päťdesiatych rokov vyrástla za dedinou veľká banícka kolónia, takže „robotnícky živel“, aj v  jeho živelnosti, v  neorganizovanom rebelantstve proti „pánom“, ktorí riadili Novácke bane, som zažíval vo vyostrenej podobe zakaždým, keď prišlo v  bani k závalu, pod ktorým zostali vždy dva-traja ich druhovia. Zažil som ho potom aj na pohreboch, pretože, medzi tými, ktorí prišli v  bani o  život, boli aj druhovia môjho otca, a  v  pamäti okrem prenikavého žiaľu vdov mi utkveli aj postavy mužov v  kožených kabátoch, ktorí mlčky, bez prejavenia akéhokoľvek súcitu, dozerali na priebeh pohrebu. Neskôr som túto detskú skúsenosť včlenil do postavy inžiniera Verbu v  románe Tu musíš žiť.
 
Vráťme sa do Bratislavy. Prvú poviedku si uverejnil v  Mladej tvorbe už v  roku 1970 a  v  tom istom roku ti mal vyjsť debut Bohovia ročných období. Kniha sa však nepáčila vtedajším strážcom ideovej čistoty, a  tak ju dali zošrotovať (vyšla opäť až v  roku 2003). Obsah tvojho debutu bol typický pre súdobú mladú prózu, ktorá odmietala schematizmus a  nadväzovala na moderné európske trendy. Likvidácia knihy musela byť začínajúceho autora nepríjemná, deprimujúca. Zaiste si to ťažko znášal...
 
Uvádzaš, a  správne, že prvú poviedku Zápas s  anjelom som uverejnil v  Mladej tvorbe už v  roku 1970. Bol by som ale skôr čakal otázku, prečo táto moja prvá próza vyšla až v  roku 1970 – teda až po piatich rokoch príchodu do Bratislavy, kam som sa pôvodne usiloval dostať preto, aby som tu naplnil svoje literárne sny. A  naozaj som sa o  to začal hneď pokúšať, neodolateľne „pudený“ nielen snahou dať čo najskôr o  sebe ako o  autorovi vedieť, ale rovnako aj prostredím, v  ktorom som sa ocitol. Hneď v  prvom ročníku štúdia žurnalistiky som sa dostal do spoločnej internátnej izby s  Dušanom Mitanom, v  nevykúrenej študovni švédskych domov som po večeroch posedával s  Janom Štrasserom, Žeňom Gindlom, Števom Balákom, Mirom Piusom, Slavom Hagarom a  ďalšími adeptmi na budúcu literárnu slávu, začínajúcimi básnikmi, prozaikmi, esejistami i „zúrivými“ reportérmi podľa vzoru E. E. Kischa, L. Mňačka či G. Gryzlova. Dlho do noci sme sa hádali, ale vždy zmysluplne, o  poslaní literatúry a  o zmysle sveta vôbec. Spomínam si, že sme pritom často využívali i  nadužívali pojmy, ako modelovosť, situovanosť, autenticita, podtext, identifikácia a  najmä pojem absurdita v  camusovskom a  kafkovskom zmysle. Obdivovali sme Cortazárove a  Borgesove poviedky, čítali Benseho Teorii textů a  takmer do rána diskutovali o  permanentnej revolúcii a  Che Guevarovi, ale aj o  Dostojevského Diablom posadnutých, ktorí práve vyšli s  úžasným doslovom českého literárneho vedca Václava Černého. Častým zavŕšením týchto sympózií bol príchod nočného vrátnika Padoša, ktorý priniesol objemné vydanie Kralickej biblie a  svojou skvelou prešpuráčtinou nám vždy niečo poučujúce prečítal. Nedá sa na to zabudnúť. Potom sme sa ale rozišli, a  každý už sám sa pokúšal svoje literárne sny zaodieť do nejakého textu. Najlepšie to išlo Dušanovi Mitanovi, ktorému už v  prvom ročníku štúdia vyšla v  Mladej tvorbe poviedka Oáza s  jabloňami a  manifestačne sa prihlásil k  Osamelým bežcom. Ostatní, postupne sa formujúca skupina literátov z  filozofickej fakulty, sme sa pokúšali presadiť bez manifestov. Myslím, že najviac sa to darilo Mirovi Piusovi, básne vychádzali aj Števovi Balákovi a  Janovi Štrasserovi (ten si posilnil svoju pozíciu na literárnej scéne potom aj tým, že sa stal redaktorom Mladej tvorby), prvé poviedky uverejnil aj Slavo Hagara, len ja som zostával nepublikujúcim, a  tým nezbadaným autorom tejto skupiny. Nedokázal som sa akosi so svojimi textami „napasovať“ na prevládajúce témy programovej generačnej skepsy, rôznych príbehových únikov z  reality, keďže vo mne žil veľmi konkrétny a  hlboko zažitý reálny a  do reality celkom ponorený svet, v  ktorom som v  predchádzajúcich šiestich rokoch životných univerzít žil – ale nevedel som ho ešte literárne vyjadriť. Samozrejme, písal som aj tak, ale boli to často len fragmenty textov, a  ako sa s  obľubou vyjadroval Peter Karvaš, šťastne by som už bol na ne zabudol, keby ma pred časom neoslovili z  Archívu literatúry a  umenia Slovenskej národnej knižnice v  Martine so žiadosťou poskytnúť im rukopisy niektorých svojich diel. Tak som sa začal prehrabávať v  desiatkach rokov nedotknutých starých papieroch a  zistil som, že časť z  mojich prvých literárnych pokusov sa zachovala, a  niektoré z  nich mali už podobu hotových poviedok. Celkom prvá sa volala príznačne Samota imatrikulačných bežcov, vznikla na jeseň 1966, napísal som ju na papier z  poznámkového bloku, obyčajnou ceruzkou, takmer bez opráv a  jej protagonistom (vtedy sme zavrhovali pojem hrdina) bol práve Dušan Mitana. V  roku 1967 vznikla poviedka Vlasatosť s  prekážkami, ku ktorej ma inšpiroval brat Jozef, ktorý bol „mánička“. Pretože sa nechcel dať ostrihať, ušiel z  drevárskeho učilišťa, prišiel za mnou do Bratislavy, robil v  Dimitrovke a  neskôr ma inšpiroval na  napísanie románu Tu musíš žiť. Nasledovala rozsiahla poviedka Putovanie na konci jesene, tiež z  roku 1967, príbeh dedinského tuláka-bezdomovca, ktorý som potom včlenil do Bohov ročných období. Rovnako aj motívy z  poviedky Jeseň v  lesoch, analýza motívu žiarlivosti, ktorá vedie až k  vražde, som použil v  Bohoch, ale v  príbehu Aleša a  Lucie nemá takú krutú a  vyhrotenú podobu, keďže „protagonista“ románu nedokáže doviesť svoju nenávisť až na hranicu vraždy. Text Bohovia ročných období vznikol veľmi rýchlo a  pre mňa samého dosť nečakane. Začal som ho písať v  lete 1968 doma u  rodičov. Keď som 20. augusta pricestoval na Bratislavy, aby som sa na priváte učil na skúšky, mal som už napísané tri štvrtiny textu. Príchod sovietskych tankov, ktoré som ráno objavil na Šafárikovom námestí, smrť Danky Košanovej popoludní na schodoch Univerzity Komenského, ktorej som bol svedkom, boli pre mňa priveľkým šokom, aby som hneď pokračoval v  písaní. Ale nakoniec som do konca roka takmer celú novelu či menší románik dokončil a  počas silvestrovskej noci 1968 – keď som si pred polnocou odskočil na Bratislavský hrad a  bol som jedným z  mála uzimených svedkov vyhlásenia československej socialistickej federácie – som napísal poviedku Zápas a  anjelom, ktorá sa potom stala mojím poviedkovým debutom. Knižným sa mali stať Bohovia ročných období. Rukopis som niekedy v  marci 1969 dal prečítať Petrovi Zajacovi, ktorý sa práve stal redaktorom vydavateľstva Smena. O  rukopise sa potom veľmi priaznivo vyjadril Ján Števček, ktorý zvlášť ocenil jeho „sviežu erotiku“, a  Peter zaradil Bohov do edičného plánu na rok 1970. Mali vyjsť v  edícii Mladá tvorba spolu s  Mitanovými poviedkami Psie dni (zhodou okolností sme spolu s  Dušanom v  tom čase opäť spolu bývali, teraz v  požičanom jednoizbovom byte na Ulici 29. augusta). Potom sa ale vydanie odsunulo na rok 1971. Autorské výtlačky som dostal koncom septembra, viaceré som hneď rozdal priateľom a  jeden exemplár som poslal do Chorvátskeho Grobu Milovi Urbanovi, s  ktorých som sa zoznámil pri písaní diplomovej práce o  novinárskej tvorbe Alexandra Macha. Knihu asi týždeň aj predávali v  bratislavských kníhkupectvách, keď mi Peter Zajac volal, že ju sťahujú z  predaja. Potvrdil mi to aj Ivan Habaj, ten sa stal v  matičnom kníhkupectve na Októbrovom námestí svedkom, ako nejakí dvaja muži po rozhovore s  vedúcim  predajne odniesli výtlačky, ktoré boli vyložené na pulte. Ivan si už predtým knihu stihol kúpiť. Príkaz na stiahnutie knihy z  predaja a  jej zošrotovanie dal Ľudovít Pezlár po sťažnosti sovietskeho konzula Kuznecova na jej protisovietsky obsah (na epizódu o  odvlečení slovenských občanov do stalinského gulagu na konci druhej svetovej vojny, ktorej som dal v  knihe zjemňujúcu podobu príbehu o  hľadačovi šťastia). Nevyšla už ani krátka, ale veľmi pozitívna recenzia, ktorú Pavol Števček napísal pre Nové knihy, a Petra Zajaca ako zodpovedného redaktora prepustili zo Smeny. Do svojho autorského denníka som si 28. októbra 1971 zapísal: „Neprekročil som tak prah spisovateľstva – možno je to dobre. Ostane mi viac ilúzie o  tvorbe ešte aspoň ďalšie dva roky, a  potom ešte ďalšie a  ďalšie roky budem známy len u  svojich priateľov. Nestalo sa vlastne nič iné, len to, že nebudem svoje meno čítať v  niektorých časopisoch, nebude niekoľko rozhovorov pre noviny, bude len mlčanie, ktoré má väčší význam ako to, čo by bolo bývalo o  knihe napísané. Môžem len veriť, že kniha znova vyjde, že raz vyjde tak, ako bola napísaná. A  že vyjde u  nás, tu na rodnom Slovensku.“ Áno, Bohovia ročných období na rodnom Slovensku naozaj znova vyšli – po 33 rokoch vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ. Nevyšli ale tak, ako boli napísaní, keďže sme v  korektúrach s  Petrom Zajacom povypúšťali celé pasáže, niekde len jednotlivé výroky, o  ktorých sme si správne mysleli, že by pre nastupujúcu normalizačnú moc boli nestráviteľné. Nakoniec to nepomohlo, a keď normalizátori konečne odišli do zaslúženého historického zabudnutia a  vydavateľstvo Smena sa rozhodlo opäť Bohov vydať aj s  povypúšťanými pasážami, došlo k  jeho ekonomickému kolapsu a  z  nového vydania nebolo nakoniec nič. V  Slovenskom spisovateli potom vyšla „samocenzurovaná“ verzia zošrotovaného vydania. Až pri spomenutom prehrabávaní svojich starých textov som objavil pôvodný rukopis ešte pred našimi zásahmi (vypustili sme v  korektúrach asi 10 strán textu, opäť som „zjemnil“ epizódu z  gulagu) a  ten som dal k  dispozícii Archívu literatúry a  umenia SNK v  Martine. Nerobím si ale veľké ilúzie, že raz nejaký odborník porovná obe verzie, čo by ale pre literárnu históriu normalizačného obdobia v  slovenskej literatúre mohlo byť aj poučné. Ak by sa to predsa len stalo, ešte upozorňujem na článok Valéra Mikulu 450° Fahrenheita, ktorý vyšiel v  Slovenských pohľadoch č. 9 /1989. Informuje v ňom, že po porade zvolanej do Univerzitnej knižnice v  marci – mesiaci knihy (zrejme po mnohých predchádzajúcich poradách zodpovedných súdruhov) vznikol osemstranový Zoznam uvoľnenej literatúry, nie síce verejný, ale už ani nie tajný, uvádzajúci diela, ktoré v  knižniciach JSK SSR podliehali zvláštnemu sprístupňovaniu – čiže sa už môžu v  knižniciach požičiavať a  čítať. Na záver článku Mikula výberovo uviedol z  tohto osemstranového zoznamu asi štyridsať titulov z  tzv. fondu Uložených kníh. Uviedol ich podľa abecedy, a  tak sa na prvom mieste ocitli moji Bohovia ročných období. Hneď za mnou bol E. Beneš: všetky práce. Z  dnes už kuriózne pôsobiaceho zoznamu uvediem aspoň niektorých – Milan Ferko: Prežil som Sibír, Pavol Hrúz: Dokumenty o  výhľadoch, Okultizmus, Ján Juríček: M. R. Štefánik, Franz Kafka: Dopisy Milene, Lasica – Satinský: Nečakanie na Godota, Soirée, Jozef Mokoš: Jesenné litánie, Boris Pasternak: Doktor Živago, Ján Silan: Dve bolesti, Tri balady, Ladislav Ťažký: Kŕdeľ divých Adamov. Zoznam uzatvárali diela Kámasutra od indického mnícha Vátsjajána a  Matematika a  dobro a  jiné eseje od anglického filozofa A. N. Whiteheada. Hľa, malý „výlomok“ z  nášho komunistickému Absurdistanu. A prečo som sa s  takým veľkým časovým odstupom rozhodol vydať svoju prozaickú prvotinu? Aj preto, že som do nej zaradil aj poviedky, ktoré som napísal medzi Zápasom s  anjelom a  zákazom publikovať, ktorý potom trval aj dlhšie ako dvakrát dva roky. Boli to poviedky Nevesta, Krajina v  tme a Milovníci noci. Napísal som aj poviedku Sviatok mŕtvych, ktorú už nestihli uverejniť v  Mladej tvorbe a  objavil som ju až nedávno. Aj  šesťdesiatstranovú novelu Zostaň, čas sa nachýlil. Tú mi zasa vrátil Milan Šútovec, keď spolu s  P. Vilkovským nedobrovoľne opúšťali redakciu Slovenských pohľadov. Summa summarum: môj vstup do slovenskej literatúry bol riadnou autorskou katastrofou.


Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.