Vyhľadávanie
Keď ste v roku 1962 končili v Bratislave Vysokú školu múzických umení (so zameraním na divadlá malých foriem), už sa začínal prejavovať politický odmäk. Aj keď prichádzal pomaly a opatrne, bolo ho cítiť v spoločenskej atmosfére: v literatúre, žurnalistike, sociológii, filme, divadle, prichádzala k nám éra rock and rollu a beatu. Zdalo sa, že svet by mohol byť lepší... Začnime teda rozhovor rozpomienkami na šesťdesiate roky: ako ste vnímali ich atmosféru, aká bola vaša osobná situácia, vaše pocity, nádeje?
Najprv musím opraviť omyl, ktorý už roky sprevádza môj životopis. Neviem, kde vznikol. Neskončil som odbor dramaturgie so zameraním na divadlá malých foriem na VŠMU. Skončil som štúdium dramaturgie a divadelnej vedy. Keď som začal tento odbor študovať v roku 1957, o divadlách malých foriem nebolo ani chýru Toto hnutie, lebo divadlá malých foriem hnutím boli, začalo fungovať koncom päťdesiatych rokov, konkrétne vznikom pražského Divadla Na zábradlí a trvalo ešte desaťročia, kým na pražskej AMU otvorili fakultu alternatívneho divadla. Každopádne, máte pravdu, po roku 1956 akýsi odmäk nastal. Najmä po Chruščovovom prejave na dvadsiatom zjazde KSSZ. Ako je to pre totalitu typické, každý odmäk znamená jej ohrozenie, jej rozklad. Takže po dvadsiatom zjazde nasledovala maďarská „kontrarevolúcia“, aby bolo jasné, že odmäk má svoje mantinely. Trvalo ešte pár rokov, kým sa situácia začala liberalizovať. Pod pojmom liberalizácia treba rozumieť, že sa opatrne začali presadzovať samozrejmosti. Napríklad, že spisovatelia budú písať pravdu. Dnes to vyzerá celkom zábavne, ale vtedy to bol naozaj tuhý boj. Okrem toho ešte existovala cenzúra a presadzovanie samozrejmostí muselo byť úradne schválené. Ale – povedané s básnikom – „nebolo možno zahatať“. Začali sa diať veci, ktoré by boli v päťdesiatych rokoch nemožné. Napríklad práve ten rock a beat. Na túto hudbu sa čakalo a napriek odporu oficiálnych miest sa napokon presadila a už nikdy, ani v čase normalizácie, sa nedala zlikvidovať. Dnes sa na šesťdesiate roky spomína ako na čosi úžasné. Ale treba si uvedomiť, že šesťdesiate roky na západ od nás, znamenali niečo iné ako naše šesťdesiate. My sme sa opatrne oslobodzovali z okov totality. Na Západe sa oslobodzovali z okov kapitalizmu. Takže aj tu aj tam išlo o veci takmer protichodné. Okrem toho naše šesťdesiate roky, aspoň v oblasti kultúry, boli stále plné zákazov, nariadení, obmedzení a straníckeho dirigizmu. Spomíname na ne s láskou jednak preto, že sme boli vtedy mladí a aj preto, že v každom prípade boli šesťdesiate roky lepšie ako päťdesiate, aj ako sedemdesiate. Ako by sa dalo zabudnúť?
Ešte počas štúdia ste začali vystupovať vo – vtedy populárnom – kabarete Tatra revue. Písali ste dialógy a scénky, hrali ste ich s Júliusom Satinským. Už vtedy ste prišli s novým, originálnym prístupom k textu: takmer banálne životné príbehy a situácie ste posúvali do absurdnej polohy. Diváci si však rýchlo privykli na vašu svojráznu poetiku, na zjavnú či skrytú kritiku a iróniu spoločenskej morálky a našej mentality. Aká bola v tých časoch atmosféra v Tatra revue? Aký ohlas mali vaše vystúpenia, ako ich prijali diváci... a ako reagovali pedagógovia?
Tatra revue vznikla, tuším, v päťdesiatom ôsmom najmä zásluhou neúnavného humoristu Jána Kalinu. Humor, ktorý ju reprezentoval, nám so Satinským veľmi nekonvenoval. Zdalo sa nám, že ide o tzv. komunálnu satiru kombinovanú s ľudovým rozprávačstvom. Na jeseň 1959 sme začali v Tatre vystupovať každú nedeľu dopoludnia v rámci tzv. Sväzáckych prepoludní (píšem podľa vtedajšieho pravopisu). Bola to akcia, ktorú organizoval pracovník mestského výboru ČSM, človek veľmi liberálny a aktívny. Vďaka nemu sa každú nedeľu zapĺňalo hľadisko Tatry do posledného miesta. V podstate náhodou sme sa dali so Satinským dohromady práve tam. Náš prvý dialóg vznikol na základe scénky Petra Ševčoviča, z ktorej po našom zásahu ostali iba mená postáv – Cvok a Necvok. Hovoríte, že diváci si rýchlo zvykli na našu poetiku. Mne sa vidí, že si nemuseli zvykať, že na ňu netrpezlivo čakali a svojou reakciou dali jasne najavo, že sa dočkali. Kým sme vystupovali v nedeľu dopoludnia v Tatre (po roku predpoludnia zakázali) naši pedagógovia s tým nemali problém, lebo ta nechodili. Chodil tam Dr. Jamnický a L. Chudík a tí nás neučili. Keď sme s touto „našou poetikou“ vstúpili na pôdu VŠMU v absolventskom predstavení režiséra Mikulíka (išlo o našu adaptáciu hry bratov Čapkovcov Lásky hra osudná), tam sa už ozývali isté pochybnosti pedagógov, ale neublížilo nám to, lebo sme neštudovali herectvo. Pamätám si, ako mi na generálke povedal prof. Záborský „Musíš hovoriť hlasnejšie, keď si sa už na to dal.“
Július Satinský bol vaším dlhoročným partnerom, spoluautorom textov, hercom, ale aj priateľom... O vašom priateľstve, o vašich vzťahoch o tvorivej spolupráci ste už veľa a často hovorili, ale pre potreby nášho rozhovoru by som sa rád k týmto témam vrátil. Ako a kde ste sa s Julom Satinským zoznámili? Ako sa vám s ním spolupracovalo, ako ste písali texty? Aká bola, takpovediac, metodika spoločnej tvorby?
Naozaj mi neostáva mi nič iné, len zopakovať, čo som už veľakrát povedal. So Satinským sme vyrastali na jednej ulici, na Dunajskej, ale každý na inom konci, takže sme nepatrili do jednej „bandy“, okrem toho Julo bol o rok a pol mladší a v detstve je to dosť rozhodujúci vekový rozdiel. Prvý raz sme sa stretli v päťdesiatom treťom, keď vznikol tzv. Pioniersky palác a Julo tam aktívne pôsobil v dramatickom krúžku. Ja som tiež chodil do Pionierskeho paláca, ale do kajakárskeho krúžku, aj to iba chvíľu. Ale pred Vianocami v tom päťdesiatom treťom tam zorganizovali divadelné predstavenie, v ktorom Dedo Mráz z Kamčatky prišiel medzi našich dvanástich mesiačikov a tí mu rozprávali, ako sa u nás žije. Julo bol marec a ja jún. Alebo naopak, už neviem. A potom sme sa stretli o pár rokov na Hviezdoslavovom Kubíne, kde sme súťažili a po večeroch sme zabávali ostatných účastníkov súťaže. Mali sme úspech, a keď sme sa vrátili do Bratislavy, pokračovali sme v improvizovaných dialógoch na prechádzkach pri Dunaji a bavili sme sa na tom. Potom na tých Sväzáckych predpoludniach už išlo do tuhého, už to bola zodpovednosť vystupovať pred približne štyrmi stovkami divákov, už si to bolo treba pripraviť. Opustili sme dobrodružnú cestu voľnej improvizácie a začali sme si naše texty písať, a to veľmi dôkladne, ako literatúru. A učili sme sa ich. Spočiatku sme písali spolu, ale zdalo sa nám to komplikované, tak sme zvolili iné metódy, napríklad že jeden vymyslel námet a druhý sa ho chopil, alebo že jeden napísal dialóg a druhý ho prepísal, spôsoby boli rôzne, ale jedno platilo vždy rovnako: právo veta. Ak jeden z nás nesúhlasil s nápadom, opustili sme ho bez rečí. Niekedy vznikali texty spontánne, inokedy sme o nápade dlho debatovali. Bolo to rôzne. Napokon, na konci spoločnej kariéry sme sa vrátili k voľnej improvizácii v programe pre Český rozhlas. Bolo to asi tridsať rozhovorov pod názvom Škola života. Bolo to potešenie na záver.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na https://www.litcentrum.sk/dielo/rozhovory-po-rokoch.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
