Neveľa sa vie o  tom, že si absolventom bratislavského konzervatória v hre na husliach. Nemusel by som túto časť tvojho raného životopisu ani spomínať, predsa len čosi vypovedá, o  čomsi hovorí. Ako absolvent konzervatória – a  ešte k  tomu na klasický inštrument, ako sú husle – si mal zrejme vyhranený názor na populárnu hudbu, na bít, na rock či džez a  možno si touto muzikou aj zľahka opovrhoval. Znie to pôvabne najmä preto, že si sa stal jednou z  kľúčových textárskych (a manažérskych) osobností modernej slovenskej pop-music. Pritom šesťdesiate roky, keď si končil štúdiá na konzervatóriu (1964), bolo obdobie rocku a  bítu... Ako si na toto obdobie spomínaš? Čo ti dalo štúdium na konzervatóriu?
 
O rokoch šesťdesiatych sa veľa povedalo a  popísalo. Boli to roky revolty, najmä revolty mladých. Boli to roky, keď sme si mysleli, že umením sa dá svet zlepšiť. Bola to atmosféra eufórie, a  to nielen u  nás, ale v  celej Európe či v  USA. Mali sme pocit, že svet by mohol byť lepší – na rozdiel od dnešnej mladej generácie, ktorá o  tom vôbec neuvažuje. Pretože, myslím si, prijala svet taký, aký je a  niekde v  podvedomí cíti, že svet nemôže byť lepší. Svet je natoľko konzumný, že táto otázka akoby ani nepripadala do úvahy. Ak hovoríme o  revolte, tak nemám na mysli iba populárnu hudbu, ale tá sa týkala aj filmu, literatúry, divadla, sociológie, filozofie... Boli sme mladí a  otvorení všetkým vnemom, kto bol schopný nasávať, nasal toho veľmi veľa, dokonca až toľko, že sa toho nevie zbaviť. Či chceme alebo nie, sme poznačení slobodou šesťdesiatych rokov. To bola skutočná sloboda. Nebola to tá sloboda, ktorú žijeme dnes. Dnes totiž platí, že môžeš slobodne diskutovať, ale nemôžeš mať iný názor. Okrem toho boli sme mladí a  mladosť je vždy krásna. Nemali sme sa síce dobre, ale mali sme sa primerane, to znamená, že sme v  tom vedeli žiť. O  tej dobe vypovedá aj taká vec, že vtedy bol úplne bežný zvyk, keď sme nadránom vyšli z  V-klubu v  dobrej nálade, tak sme si z  prepraviek pred mliekarňou brali fľašu mlieka a  automaticky tam nechali peniaze! Keď išla hliadka policajtov okolo, tak im ani nenapadlo zastaviť, pretože vedeli, že my jednoducho nekradneme. To bol tiež obraz o  tej dobe.
Pokiaľ ide štúdium na Konzervatóriu, tak aj tam sa roztápali ľady. Viedli sme tam diskusie, či Smetana alebo Dvořák... Smetana bol favorit Zdenka Nejedlého, dogmatického kritika, kým na Dvořákovi bol akýsi tieň, žil v  Amerike, napísal Novosvetskú a  akosi sa ideologicky nenosil, aj keď ho hrávali. V  hudbe sa otvárali nové smery ako napríklad dodekafónia, Schönberg, Berg a  ďalší autori, čo nás, prirodzene, zaujímalo. Okrem toho sme mali veľmi dobré pedagogické vzory, čo o  dnešnom školstve nemožno povedať. Na konzervatóriu sme mali niekoľko vynikajúcich pedagógov, najmä však Hansiho Albrechta, starého Prešporáka – bol to nielen pedagóg, hudobník, ale najmä estét, napísal niekoľko skvelých esejí, mal prísun k  hudobnej literatúre, vedel pútavo rozprávať. V  jeho malebnom domčeku v  starej časti Bratislavy sme mávali semináre, bolo to úžasné. Aj neskôr, keď som študoval na Vysokej škole múzických umení, sme mali obdivuhodných pedagógov. Napríklad Peter Karvaš, ktorý mal brilantné prednášky, niekedy som až mal problémy ho sledovať... Mal univerzálnu inteligenciu. Alebo Gita Bublíková-Majerová, dramaturgička Slovenského národného divadla v  čase rozkvetu tohto divadla, v  čase Budského éry, ktorá ma veľa naučila z  oblasti dramaturgie, či profesor Ján Boor, človek rozhľadený vo svetovej literatúre, prešiel kultúrnou Európou a  mal hlboké liberálne podhubie. Vôbec, na škole vládla liberálna atmosféra, aj keď – či práve preto – táto škola bola akési odkladisko nielen detí nepohodlných rodičov, ale aj pedagógov. Vtedy sa ešte umelecké smery tak trochu podceňovali, lepšie bolo byť inžinierom, právnikom či lekárom... Mali sme vynikajúce vzťahy s  Prahou, čo bolo neodmysliteľnou súčasťou atmosféry a  kvality VŠMU. Pražské inscenácie, stretnutie s  Otomarom Krejčom, Šímove dekorácie, Václav Havel v  Divadle Na zábradlí, návštevy Divadla na Vinohradech, s  mnohými hercami, dramatikmi, režisérmi sme sedávali v  Divadelnom klube... Pravidelne sme chodievali do Prahy, stačilo v  divadle ukázať index a  automaticky nás pustili na predstavenie. To všetko dotváralo atmosféru tých čias. A  ešte sa vrátim k  tým husliam a  konzervatóriu. Rýchlo som pochopil, že nebudem sólista a  submisívne postavenie orchestrálneho hráča mi vôbec nevoňalo, hoci údajne som bol celkom slušný orchestrálny hráč. Dobre som čítal noty, mal som rutinu, no rozhodol som sa pre inú cestu. Ale vzťah k  vážnej hudbe mi zostal. Dosiaľ vážnu hudbu počúvam, minimálne v  mierke jedna k  jednej s  populárnou hudbou. Čím viac vážnu hudbu počúvam a  čím viac ju poznám, tým viac ma fascinuje. Žijem s  hudbou od rána do večera...
 
A  rock? A  bít?
 
Mal som rád populárnu hudbu, aj na konzervatóriu sme mali kapelu, lenže to nebola bítová. Skôr taká tá štandardná kapela, aká bola v  tom čase v  móde, teda ako Karel Krautgartner či Karel Vlach, keď hrali saxofonisti, či trombonisti, alebo iná sekcia, ktorá práve nastúpila, tak sa postavili. V  rokoch 1963 až 1964 sme mali takúto kapelu už na hudobnej škole v  Petržalke. Táto škola mala pre mňa veľký význam, pretože tam som dostal dobrú výchovu. Mali sme tam dobrých pedagógov, zväčša Nemcov, ale aj Maďarov a  Čechov, pravdaže, aj Slovákov. Bola to taká internacionálna výchova – inak, taká bola ja na konzervatóriu. Celá Bratislava bola internacionálna. Počúvali sme rakúsky rozhlas, známa relácia Autofahrer unter Wegs vysielala vtedy známe šlágre. To už začínala éra Shadows, ale ani to ma ešte nechytilo. Skôr som sa venoval knižkám. Až raz ma zavolal môj kamarát Vlado Holan a  pustil mi skladbu Boba Dylana. To bola pre mňa šupa, hoci Dylan už aspoň tri roky bol známy aj na Slovensku. To ma chytilo. Zohnal som si nejaké jeho platne, začal som si viac všímať bítové kapely. Ale vtedy mi ani len nenapadlo, že by som mohol byť textár. Až v  roku 1968, zhruba dva týždne pred príchodom Rusov, som na korze stretol Mariána Vargu. Bol to môj spolužiak na konzervatóriu, často sme viedli také tie intelektuálne debaty, o  knihách, o  Válkovej poézii, o  americkej literatúre, ale aj o  hudbe. A  on ma nahovoril, aby som skúsil napísať texty. Zavolal ma do rozhlasu – vtedy na Leninovom námestí – a  pustil mi Malú čiernu ružu, skladba sa mi – takpovediac – dostala pod kožu. Vilo Vaškovič ma zobral na skúšku Prúdov, zoznámil ma s  Paľom Hammelom, a  o  mesiac som napísal text Jesenné litánie. Tak som sa dostal do bigbítu. Medzitým mi narástli dlhé vlasy a  rock a  bít sa stali súčasťou môjho života. Rockeri a  bigbiťáci neboli iba muzikanti, ale oni tak aj žili. Radi si vypili, fajčili... bol to spôsob života! Prežili sme to, čo majú správni chlapi prežiť.
 
 Do tejto atmosféry patrí aj bratislavský V-klub, ktorý nepochybne zohral mimoriadne dôležitú úlohu v  oných časoch...
 
Takmer každý večer sa vo V-klube stretávali bratislavskí, no nielen bratislavskí muzikanti a  nielen muzikanti, ale intelektuáli vôbec, teda mladí autori, básnici, prozaici, režiséri, výtvarníci, herci, aj športovci... a chodili tam pekné dievčatá! To patrí ku koloritu šesťdesiatych a  čiastočne aj sedemdesiatych rokov. Bola to akási smotánka, no kvalitatívne celkom iná, ako tá dnešná. To véčko vygenerovalo aj muzikantov, ako boli Janko Lehocký, Peter Lipa či Miro Žbirka, ktorí v  klube vystupovali. Tam sa kapely stretávali, pripravovali si premiéry, skladali sa a  rozkladali, preskupovali sa... V-klub – to bol ten kotol, kde sa varil slovenský bigbít. Vtedy sme si to možno ani tak neuvedomovali, ale bol to akýsi ostrov slobody. My to takto vnímame z  dnešného uhľa pohľadu, no vtedy to bolo celkom spontánne a  prirodzené.


Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.