V tomto našom rozhovore mám dôvod odvolať sa na náš rozhovor predošlý, ktorý vyšiel v knihe Rozhovory o literatúre
(1986) pod názvom Život s poéziou. Je to už viac ako štvrťstoročie, ale dovolím si poznamenať, myšlienky v ňom obsiahnuté sú univerzálne a nepodliehajú korózii času. V rozhovore ste sa so skromnosťou sebe vlastnou vyjadrili v tom zmysle, že ste na rozpakoch, „keď sa mám vyjadrovať o svojich veršoch“. Možno sa budeme kde-tu opakovať, no medzitým uplynuli roky, takže moja otázka, je, dúfam namieste: ako hodnotíte svoju vlastnú tvorbu, aký vzťah má autor k vlastnej poézii? Je už čas... bilancovať?
Forma dat esse réi – čiže Tvar dá veci bytie, to som sa dozvedel až na gymnáziu. Keď som dal básni konečný jej tvar, myslel som si, že sama hovorí už za mňa aj o veci, ktorú som chcel sprostredkovať čitateľovi. Ale možno máte pravdu v tom, že som ešte čosi mohol preňho urobiť. Hoci nebudem hodnotiť svoju poéziu, a teraz už nebudem upadať do rozpakov, pokúsim sa aspoň „rozpakovať“ niečo z jej tvárnych postupov, ktoré ju vyznačovali od počiatkov.
Vráťme sa do časov vášho detstva, do rokov, ktoré formovali váš osobnostný rast, váš život, ale aj tvorbu. Maturovali ste na gymnáziu v Trnave (v roku 1947), potom ste študovali na FF UK v Bratislave – slovenčinu a francúzštinu – promovali ste v roku 1952. Tieto roky sú určujúce pre vývoj autora, vtedy čerpá poetické živiny, impulzy, inšpirácie, vtedy sa necháva ovplyvňovať priateľmi-literátmi, prečítanou literatúrou, diskusiami... Ako si spomínate na roky vášho detstva a rodnú Suchú nad Parnou, na roky vašich štúdií, vašich prvých kontaktov s literatúrou a umením? Zbierka Až do najďalších končín
je tematickým návratom do rodného kraja...
Zo všetkých končín vždy som sa doň rád vracal. Pokiaľ ide o názov
Až do najďalších končín, rád by som prezradil, ako vznikol. Spomínal som so Stankom Šmatlákom a Vojtechom Mihálikom v Udine, v severnom Taliansku, na oslavu mojej päťdesiatky – rok po nej, teda v roku 1979 – v susednej obci Zvončín. Pri tomto mene Vojtech povedal, ako obyčajne pri slovách nie najľahšie rýmovateľných: „Povedz na to rým!“ A ja som povedal: „Až do najďalších končín“. Inak vo Zvončíne v nabitom kultúrnom dome sa na tej oslave zúčastnili okrem rodákov aj priatelia a kolegovia – Rúfus, Blahoslav Hečko, Karol Rosenbaum, Marušiak, Gerbóc, Chuda a ďalší. Oslava sa konala v našej filiálke, lebo moje rodisko vtedy ešte nemalo kultúrny dom a toľké publikum by sa nebolo vmestilo, povedzme, do triedy ľudovej školy, v ktorej mimochodom prišlo k môjmu prvému kontaktu s poéziou vďaka citlivému pánu učiteľovi, milovníkovi básní, najmä štúrovských, Imrichovi Oravcovi. Vďaka nemu som začal písať verše už v piatej triede ľudovej. Pokračoval som na gymnáziu v Trnave, kde som sa najviac bál kreslenia. A nielen ja. Pán profesor chodil s veľkou latou po triede a keď sa mu niečo znevidelo na niektorom žiakovi, tak ho tou latou vylátal. Raz som ho nad sebou zazrel, keď som namiesto kreslenia písal na rub výkresu verše. Lenže lata mi netancovala po chrbte, namiesto toho som prestrašený čul čosi, čo sa končilo prekvapivým záverom: „Pač, mi umelci...“ Prijal ma za kolegu.
Ako oktaván na spoločnej schôdzi piatich samovzdelávacích krúžkov stredných škôl som 22. marca 1947 so spolužiakom Jánom Darolom vyhlásil „podrealizmus“. Tento podrealistický manifest, zverejnený potom aj v zborníčku Trnavský gymnazista bol paródiou na Bretonov druhý manifest surrealizmu uverejnený v Nezvalovom Zvěrokruhu, ktorý mi požičal básnik a redaktor Novej práce Aleš Stankovský. On mi daroval aj krásny výber zo Seifertovej poézie
Jaro sbohem. Ako oktaván som prekladal aj Bérangerove básne, očarúvali ma ich refrény, takže refrén som urobil jeden z hlavných tvárnych pilierov podrealizmu. Béranger, ako som si uvedomil neskôr, veľmi ovplyvnil aj Petőfiho a najmä Jana Nerudu, ktorého
Balady a romance som prekladal na vojenčine v rokoch 1952 – 1954 v Prahe na objednávku kolegyne a redaktorky Slovenského nakladateľstva detskej literatúry Dr. Hanky Ferkovej. Doslov k prekladu napísal Milan Rúfus, s ním som ešte v internáte na Lafranconi redigoval nástenné noviny Okná. Hoci výber
Až do najďalších končín obsahuje básne z ciest, v srdci knižky sú zasadené verše venované rodisku a Trnave, jej kraju. Báseň Mám svoje mesto rád, ktorá vznikla na objednávku spolužiaka L. Szalaya pre krátky film o Trnave, patrí k tým, ktoré mám najradšej. Pokiaľ ide o jej tvar, prvá časť tejto básne „vie veľa“ o Nezvalovej básni Smuteční hrana za Otakara Březinu – a veľká časť mojich gymnaziálnych veršov sledovala i tvarom jeho Edisona, vyše štyristoveršovú skladbu, ktorú som vedel naspamäť.
Zrejme už v tomto čase a v týchto rokoch sa rodil váš hlboký a celoživotný vzťah k renesančnej, najmä talianskej poézii, k poézii klasikov svetovej literatúry, Dantemu, Petrarcovi, Ronsardovi... Preložili ste – a zatiaľ hovoríme o básnikoch talianskych – fenomenálnu Danteho Božskú komédiu
(1965 – 1986), vybrali ste a preložili antológiu talianskych básnikov (Vy, jasné a sladké vlny
, 1978), tiež Rodariho, Vergília, Boccaccia, Michelangela Buonarrotiho... Kde a ako vznikal váš vzťah k talianskej renesančnej poézii? Čím vám táto poézia učarila, čím si vás získala?
Namiesto „čím“, by som začal „kým“. Nuž, Jozefom Felixom, ktorý ma na prvej štátnici skúšal z francúzskej literatúry. Neskôr ako redaktor vydavateľstva Tatran mi dal posielať verše vložené do rozličných diel prozaických, beletristických i náučných, na vojenčinu, neskôr mi dal na skúšku preložiť 26. spev Danteho
Pekla, zaradený do antológie zo svetovej literatúry pre vtedajšie vydavateľstvo pedagogickej spisby. Tým sa začína môj príklon k talianskej poézii, pokračujúci v spolupráci s ním pri Danteho
Novom živote a prvých dvoch kantikách
Božskej komédie, pri
Pekle a
Očistci. Bola to pre mňa vysoká, tá najvyššia škola prekladu. Písal som o tom viac ráz a myslím na to ustavične s vďakou. Najmä na večery, keď som doprekladal niektorý spev a predniesol som ho jeho panej i jemu v origináli i prebásnení. No paralelne s Dantem som prišiel do kontaktu aj s Michelangelom, tiež vďaka vydavateľstvu Tatran – vtedy sa volalo Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry s krásnou skratkou SVKL – jeho výtvarnej redakcii, kde vydávali knihu Romaina Rollanda o Michelangelovi obsahujúcu aj niektoré jeho verše. Doslovný preklad, tzv. podstročník, mi urobil T. Kobáň, pravda, to som sa už usilovne priúčal taliančine a všimol som si postupne aj iných básnikov z Apeninského polostrova. Očarúvali ma predovšetkým množstvom básnických tvarov, spomedzi ktorých, okrem kancóny (vychádzajúcej z trubadúrskeho cansó) vynikali najmä dva vynálezy, patriace tejto krajine, a to sonet, vynájdený najväčším básnikom sicílskej školy Jacopom Lentínom, a tercíny, vynájdenej Dantem. Celá
Božská komédia zložená z nich obsahuje 14 233 veršov.
Než začneme hovoriť o vašej básnickej tvorbe, rád by som sa zmienil o umení prekladu – toho prekladu, ktorý je prinajmenšom rovnocenný tvorbe vlastnej poézii. Niekedy, a zmieňujú sa tak viacerí básnici-prekladatelia, je preklad náročnejší ako vlastná tvorba, aspoň v tom zmysle, že do prekladu vkladajú svoj básnický potenciál, že sa musia vyrovnávať s „nástrahami“ cudzieho jazyka a neraz pri preklade vytvárajú nový básnický artefakt. Povedzte vy: je preklad z cudzieho jazyka autonómny umelecký čin? Do akej miery si vyžaduje preklad poézie aktívny umelecký prístup?
Celkom určite je autonómnym umeleckým činom. Básnický preklad vyžaduje aktívny umelecký prístup do takej miery, akú mu ukladá umelecká štruktúra originálu, ktorá sa má nahradiť ekvivalentom cieľového jazyka tak, aby vznikla nová umelecká štruktúra upomínajúca pôvodinu.
Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.
