Začnime náš rozhovor témou neliterárnou, možno ani nie kultúrnou v  užšom slova zmysle, zato kultúry resp. kultúrnosti sa priamo dotýkajúcej. Nie je to téma hocijaká – je to téma slovensko-maďarských vzťahov. V  rozhovore pre maďarský denník Népszabadság (v júli 2011) si okrem iného povedal: „Od maďarskej revolúcie 1848 a  boja za slobodu, v  ktorom veľký maďarský básnik Sándor Petőfi – syn slovenskej matky a  otca srbského pôvodu – zahynul ako ozajstný hrdina, sa odohrali v  slovensko-maďarských vzťahoch mnohé priaznivé zmeny. Napriek tomu sme sa nenaučili predchádzať napätiam, nedosiahli sme, aby sa budovanie vzájomnej dôvery stalo súčasťou vzdelanosti národa." Viac ako ktokoľvek iný vieš o tejto téme zasvätene rozprávať, venuješ sa jej, bol si aj veľvyslancom v  Maďarsku. Kde vidíš korene napätia, vzájomnej animozity? Ako – a či vôbec – je možné ich odstrániť, resp. napraviť?

Čosi som sa o tejto téme narozmýšľal, čosi som o  nej za polstoročie vari aj napísal a  po takejto skúsenosti som, žiaľ, väčší skeptik, ako som bol na začiatku. Zažil som túto tému vo viacerých pozíciách či polohách, skúmal som ju z  literárnohistorického, kultúrnohistorického,   porovnávacieho aspektu, organizačne som k  nej, hádam, prispel vedeckými či spisovateľskými aktivitami, pôsobením v  mimovládnom sektore, v  občianskych aktivitách, v  diplomacii, v  aktívnej politike, skrátka, mám v  tejto oblasti skúsenosť, pri všetkej skromnosti, nadštandardnú a  na jej konci – pochybnosti. Zavše sa prichytím, že by si téma slovensko-maďarských vzťahov žiadala už možno skôr nielen psychológa, ale rovno psychiatra. Asi psychiatra na historické traumy, lebo sme v  tomto stredoeurópskom priestore všetci chorí dejinami, žijeme v  pokrivenej, deformovanej minulosti, ku ktorej si každé ďalšie pokolenie pridá niečo navyše. A  výsledok potom je, že ak založíte politickú stranu, ktorej cieľom je slovensko- maďarská spolupráca a  porozumenie, nenájdete sympatie ani v  Budapešti, ani u  časti tunajších Maďarov, tobôž u  pravých Slovákov, teda nacionalistov extrémistických, ale ani u tých demokratickejších, hoci, zaplaťpánboh, nájdete aspoň pár tolerantných, po porozumení túžiacich voličov, ktorí vás dokonca vynesú do parlamentu. To je rub tých pochybností, ktorý predsa len vlieva človeku do tej intelektuálnej skepse kvapku optimizmu.
 
Táto kvapka ťa vrátila v  lete 2010 znova do politiky a  do vlády, hoci si si užíval svoje akademické aktivity a  zastrájal si sa memoármi.
 
Často rozmýšľam, prečo som sa na to v  sedemdesiatke znova dal, keď som mal ešte na štyri roky zabezpečené zmysluplné intelektuálne bydlo na Karlovej univerzite, ktoré mi túto tému umožňovalo reflektovať z  pre mňa príjemnejšej pozície. Lebo intelektuál v  politike, to je dosť nepríjemná pozícia, isto ešte na ňu dôjde reč. Najmä, ak má tých pochybností viac, ako je zdravé. Ale aby som sa vrátil k otázke: prinajmenšom v  období národného obrodenia, predovšetkým v  čase romantizmu, keď sme sa aj my sformovali pri všetkých deficitoch v  moderný národ, sme to formovanie prežívali dramaticky a  emocionálne predovšetkým vo vzťahu k  Maďarom, prežívajúcim svoju veľkú ilúziu o  jednotnom politickom národe, ktorá však nebrala do úvahy vtedajšie rozvíjajúce sa národné hnutia, predovšetkým to naše. A  tak nikto iný ako Ľudovít Štúr sformuloval – po revolúcii 1848/49, ktorú prehrali Maďari, ale, žiaľ, aj Slováci na strane Viedne – dôsledky stretu maďarského (uhorského jednonárodného politického) nacionalizmu a  slovenského (etnicko-kultúrneho) nacionalizmu, ktorý vyvrcholil v  meruôsmych rokoch a ovplyvnil slovenský politický vývoj nielen po revolúcii, ale aj po rozpade monarchie roku 1918, a  stereotypy z  neho plynúce pôsobia na naše vedomie dodnes. Štúr po revolúcii kodifikoval nemožnosť spolupráce s  Maďarmi, ktorí mu ju, samozrejme, ani neponúkali, odmietol akékoľvek zmierenie s  nimi, dalo by sa povedať, že doslova kanonizoval odmietavý vzťah k  Maďarom, ktorý cez Vajanského, Mináča a  mnohých iných platí dodnes. Keď ho potom v posmrtne vydanom spise Slovanstvo a  svet budúcnosti okorenil extrémnym panslavizmom a  ešte extrémnejším rusofilstvom, na zmenu slovensko-maďarskej paradigmy nebola už nádej. Navyše, Maďari so žiadnou empatiou neprišli. Po Trianone (1920) už vonkoncom, a  tak vlastne „zásluhou“ proletárskeho internacionalizmu slovensko-maďarské vzťahy boli štyridsať rokov viac-menej pod kobercom. O  to nástojčivejšie sa tie stereotypy hlásia o  slovo počas vyše dvadsiatich rokov slobody a  demokracie. Žiaľ, zväčša per negationem, ako rozbuška aj tak nepokojného stredoeurópskeho priestoru. Ale „na vine“, verím, nie je demokracia a  sloboda.

V slovensko-maďarských vzťahoch akoby dominovali dve vzájomne si protirečiace tendencie: slovenský nacionalizmus a maďarský revizionizmus až šovinizmus. V  akých spoločenských vrstvách, či v  akých historických súvislostiach vznikali?

Slovenský nacionalizmus sa rodil v  podmienkach, keď sa cítila pospolitosť aj jej jedinci, úzka vrstva elity, nejako ohrozovaní. Odtrhli sme sa Štúrovou jazykovou „rozlukou“ síce od Čechov, ale náš nacionalizmus vyplýval zo strachu z  Maďarov, do rozpadu monarchie iste, a  po ňom sa staré stereotypy iba trochu zmodernizovali, ale najmä  zintenzívnili. K vlastnému  štátu sme sa dostali vo fáze zjednocovania Európy, ale ukazuje sa, že aj štáty po tejto stránke relatívne saturované vlastnou štátnosťou (nielen Maďarsko) majú s  nacionalizmom problémy. Najmä keď, ako v  prípade trianonského komplexu, sa ho nedokážu ani po takmer storočí zbaviť, resp. ho podrobiť racionálnej terapii. Aj my sme majstri v  historizujúcom bolestínstve či bolestínskom historizovaní, v  prepisovaní dejín, aj v  tom, ako svoju identitu či priamo národnú vieru opierame o  niektoré veľmi vratké mýty. A  tam, kde by sme ju vedeli zmysluplne naplniť, napríklad aj historicky možno najvýznamnejším odkazom – Slovenským národným povstaním –, sami si ju deformujeme. Aj Česi posilnili svoju identitu predstavou Nemcov ako hrozby, ale pokúšajú sa ju dnes už celkom úspešne redukovať. My sme si v  Maďaroch túto predstavu hrozby, najmä zásluhou nezodpovedných politikov, ale aj ich intelektuálnych sluhov, často povýšili na jediný zástupný problém našej historickej národnej traumy. Niežeby nebolo na každom „šprochu“ pravdy trochu, ale zodpovední politici aj intelektuáli by mali vedomie dejinnosti národa, štátu budovať dnes už vari na iných, racionálnejších základoch. Aj na kritickej reflexii vlastnej minulosti, mýtov, ktoré si stále pestujeme, aj na problematizovaní nášho národného vedomia, založeného viac na viere ako na poznaní. Pokorne priznávam, že o  recidívach či skôr revitalizácii nacionalizmu na extrémnych základoch som v  roku 1989 toľko nepremýšľal, lebo som sa nazdával, že sloboda a  demokracia tento problém vyriešia akosi samy od seba. Vedel som čosi o  možnostiach revitalizovania ľudáckych myšlienkových reliktov aj maďarského revizionizmu, ale nemyslel som si, že to pôjde tak rýchlo. Veď samostatný slovenský štát mala po roku 1989 v  programe iba marginálna Slovenská národná strana a  veľkomaďarský koncept mal v  oficiálnej politike prvej demokratickej vlády Józsefa Antalla roku 1990 len podobu akéhosi duchovného tútorstva nad celým maďarstvom, t. j. najmä menšinovým. Vtedy, pri 70. výročí Trianonu v  júni 1990, mladí poslanci Fideszu pri vyhlásení minúty ticha, ktoré navrhlo vládnuce Maďarské demokratické fórum, opustili na protest parlamentnú sálu. O  dvadsať rokov neskôr, pri 90. výročí, Fidesz ako vládna strana uzákonila deň podpísania Trianonskej zmluvy ako Deň národnej súdržnosti Maďarov. Aj také sú paradoxy politiky. A  nacionalizmu, ktorý využíva minulosť na zmenu súčasnosti. Minulosť, ktorú adorujú nacionalisti, je, žiaľ, často najmä jej deformácia, zväčša mýtická, často pomyselná, vykonštruovaná, hoci možno už navždy zabetónovaná. Tak je to aj so slovenskými stereotypmi o  Maďaroch a  maďarskými o  Slovákoch. Často si pripomínam slová amerického znalca nacionalizmu, pražského rodáka Karla Deutscha, že národ je skupina ľudí, ktorých zjednocuje spoločný omyl o  ich pôvode a  spoločná averzia voči susedom. Platí to o  slovensko-maďarskom vzťahu možno dvojnásobne viac ako v  iných prípadoch. Ibaže, minulosť nás rozdeľuje nielen vo vzťahu slovensko-maďarskom, ale aj slovensko-slovenskom, inak sme ju prežívali, inak si ju pamätáme. Ale spoločne a  kriticky by sme ju mali aj reflektovať. A  to sa nám nedarí.


Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.