Aký význam pripisuješ v  súvislosti so svojou tvorbou prostrediu, v  ktorom si vyrastal? Čím ťa ovplyvnilo, prípadne ovplyvňuje dodnes? Alebo nepovažuješ vplyv detstva a  dospievania za dôležitý a  významný?
 
Už v  Haškovom Švejkovi sa môžeme dočítať: „Já miluji, když je někdo přímo odněkud!“ Teda, keď má svoju kotvu. Miesto, ktoré má význam aj v  literatúre, v  tvorbe. Môže byť konkrétne ako tvoja Poľná ulica, Dostojevského Petrohrad, neskutočne ľudsky prehustený Faulknerov okres Jefferson alebo Ballekov Palánk. Prípadne moje Rakovce. Čo je v  podstate trojuholník Beladice, Zlaté Moravce, Kozárovce. Nie je to reálne miesto, skôr mentálny priestor. A  on ako istý druh matrice, vtláča sa človiečikovi od útleho detstva do vedomia i  podvedomia vo forme archetypov, ktoré sa modifikujú neskoršou skúsenosťou a  ľudským dozrievaním. Intenzita týchto pôvodín sa môže dostať do literatúry rovnako cez filter rozumu i  srdca. Nie sú podľa môjho názoru však takmer nikdy presnou kópiou reality, ani by tak v  literárnom diele zväčša neobstáli. Realitu je napokon vždy potrebné najskôr rozbiť a  vystavať ju nanovo. Aby fungovala v  rámci vnútornej štruktúry konkrétneho textu. A  tak akosi to je aj s  jednotlivými postavami. Len vo vzácnych prípadoch by ste si vystačili s  konkrétnym, odpozorovaným človekom, keby ste ho nevyskladali tak ako príbeh z  iných príbehov. Ale aby som neodbiehal od svojho detstva. Vyrastal som v  Beladiciach v  tesne povojnových časoch. A  ľudia tu k  sebe mali blízko. Vzhľadom na absenciu televízie stretávali sa takmer večer čo večer. A  rozprávali sa o  všeličom... Boli medzi nimi dobrí rozprávači. Pod sliepňavým svitom slabej žiarovky v  kuchyni padali slová podfarbené dialektom, metafory šťavnaté i  drsné, príbehy kruté, ale aj plné nehy a  irónie. Ľudské slovo spájalo malú komunitu a  každý o  všetkých vedel veľa, takmer všetko. Existovalo medzi ľuďmi ľudské puto. Hrávalo sa divadlo, vlastne až do chvíle, keď sa ľudia zišli v  zasadačke obecného domu, aby sa hodinu nechápavo pozerali na priemyselný monoskop na maličkej obrazovke veľkého televízneho prijímača. Potom sa už nikdy takto spontánne nezišli. Za najbližšie doplatky si všetci družstevníci kúpili vlastný televízor. Zavreli sa vo svojich orechových obývačkách a  osameli. Občas ich navštívili menej solventní susedia, ale to trvalo iba krátko a  tradičná komunita sa rozbila pod vplyvom bledého svitu televíznych obrazoviek. Na spoločné debaty zrazu akoby nikto nemal chuť... Niežeby ľudia na seba zanevreli, ale zanevreli doslova na seba samých. Ale možno to takto skepticky vidím a  cítim iba teraz.
 
Teraz by som sa chcel spýtať na tvoje prvé literárne pokusy... Na literárne vplyvy a  témy tvojich prvých poviedok; aké boli tvoje pocity po uverejnení prvého literárneho textu.
 
Moje literárne pokusy, okrem jedného románu, ktorý som po zrelej úvahe hodil do koša, boli minimálne. Venoval som sa predovšetkým recenzovaniu kníh, pripravoval som pre rozhlas literárne pásma a  vo vydavateľstve Tatran sme spolu s  Ivanom Mojíkom „smolili“ anotácie na knihy, ktoré ešte len mali byť vytlačené. Chcem tým povedať, že som predovšetkým veľa čítal. Vlastne odjakživa, ale najviac na strednej škole, kde pán profesor Chlpík, ale najmä Podhorný (učil slovenčinu aj Stanislava Šmatláka, aj Vincenta Šabíka) považoval za samozrejmé, že sledujeme aj súčasné literárne časopisy. Hľadal som svoj vlastný hlas, štýl a  pohľad na to, čomu sme vtedy azda celkom oprávnene hovorili literatúra. Zasiahlo ma vtedy aj niekoľko vážnych a  bolestivých rán, o  ktorých tu teraz nebudem hovoriť, poviem len toľko, že po nich som si mnohé prečistil. Aj vo výraze, aj v  témach. Z  tohto pohľadu som sa vždy iba trpko usmieval, keď sa niektorí kritici „múdro“ rozpisovali o  prílišnej tragike niektorých mojich tém. Prvá moja skutočná poviedka vyšla v  časopise Romboid. Uverejnil ju Julo Balco a  je súčasťou zbierky Bičovanie koní, ktorá vyšla vo vydavateľstve Smena. V  tejto knižke som otvoril všetko, o  čom budem ako autor. Nemám ani najmenší dôvod na nej niečo meniť. Teší ma to. A  mal som z  toho celkom dobrý pocit aj vtedy.
 
Ako by si charakterizoval tvoje prózy Bičovanie koní (1983), Čakanie na šarhu (1987), Kto hodí kameňom (1989) – teda texty, ktoré boli publikované pred Novembrom ´89? Aké témy si si vyberal, čo ťa na nich zaujímalo? A  čo ťa inšpirovalo?
 
Prepáč, ale myslím, že nie je na mne, aby som charakterizoval moje prózy. Ja som ich napísal a  nemienim k  nim pripájať nijaké zvláštne charakteristiky. Ak to je podľa teba potrebné, tak azda len pre tú časť kritiky, ktorá o  nich písala, ale ich nečítala. Nie je to na Slovensku nič výnimočné. Niekedy si renomovaný kritik neprečíta ani len názov knižky ako sa to naposledy stalo pri Paľovi Janíkovi. Namiesto názvu Satanovisko sa v  Dejinách slovenskej literatúry uvádza názov Stanovisko. Preto nebudem dráždiť hadov holou rukou. Ale pokiaľ ide o  témy, sú, alebo nie sú súčasťou nášho ľudského ustrojenia. Teda nášho bytia. Ja nepíšem literatúru faktu, neexcerpujem z  novín a  časopisov. Často mi stačí malý impulz a  príbeh i  téma sa rozvíja vo mne. A  potom tá prvá veta, o  ktorej tak vážne hovorí L. Ballek alebo aj Ivan Hudec. Z  takej dobrej vety sa dá postaviť katedrála. Niekedy naopak, ľudia mi porozprávajú takmer celý svoj život, lenže mne sa z  toho do sveta, ako ho vidím ja, nehodí nič. A  úprimne povedané, nemám prečo rozdeľovať nejakou deliacou čiarou, čo som napísal pred rokom 1989 a  čo po ňom – aspoň nie pokiaľ ide o  beletriu. Tento druh kapitalizmu má aj v  spisovateľoch aspoň toľko „démonov“ bezduchého „súhlasu“, ako ich mal vtedajší socializmus. A  často sú aj osobne identickí!


Celý rozhovor si môžete prečítať v knihe Ľuboša Juríka Rozhovory po rokoch, ktorú si môžete kúpiť v tlačenej podobe alebo v rozšírenej verzii ako e-knihu na http://knihkupectvo.litcentrum.sk/t134/Jurik-Rozhovory-po-rokoch za špeciálnu cenu 5 euro.
V knihe nájdete rozhovory s týmito spisovateľmi: Milan Augustín, Anton Baláž, Ladislav Ballek, Jozef Banáš, Dezider Banga, Jaroslava Blažková, Ján Buzássy, Jozef Bžoch, Ján Čomaj, Rudolf Dobiáš, Pavel Dvořák, Etela Farkašová, Ľubomír Feldek, Oľga Feldeková, Daniel Hevier, Anton Hykisch, Rudolf Chmel, Andrej Chudoba, Pavol Janík, Peter Jaroš, Jana Juráňová, Ivan Kadlečík, Juraj Kuniak, Milan Lasica, Jozef Leikert, Miroslav Marcelli, Albert Marenčin, Jozef Mihalkovič, Jozef Mikloško, Valér Mikula, Štefan Moravčík, Gustáv Murín, Kamil Peteraj, Vladimír Petrík, Jozef Puškáš, Milan Richter, Gabriela Rothmayerová, Vincent Šabík, Ivan Stadtrucker, Stanislav Štepka, Ladislav Ťažký, Viliam Turčány, Ján Tužinský, Marián Vároš, Osvald Zahradník, Milan Zelinka a Milka Zimková. Po rokoch sa spoločne vracajú k témam, o ktorých hovorili kedysi, no najmä hovoria o súčasných problémoch literatúry a kultúry. Umelecké fotografie Tomáš Singer.