Nie je to tak dávno, čo sa do pozornosti slovenskej kultúrnej verejnosti dostala správa o úspechu debutového románu 27 čiže smrť robí umelca (vydavateľstvo Q111) Slovenky Alexandry Salmely (1980) v prestížnej fínskej literárnej súťaži. Jeho originál vyšiel v roku 2010, slovenský preklad bol o rok neskôr nominovaný na cenu Anasoft litera. Aktuálnou novinkou tejto vo Fínsku žijúcej autorky je knižka pre deti Žirafia mama a iné príšery (Artforum 2013).


Ako sa slovenská autorka dostane do Fínska a zožne úspech na tamojšej literárnej scéne?

Študovala som na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe fínčinu, do Fínska som šla písať diplomovku a situácia sa vyvinula tak, že som tam zostala. Mnohí sa čudujú mojim jazykovým schopnostiam, ale moja jazyková pripravenosť bola niekde úplne inde, než je to v prípade prisťahovalcov, ktorí sa dostanú do nejakej náhodnej krajiny bez toho, aby o nej mali akékoľvek povedomie. Ja som sa jazyk nemusela učiť, takpovediac, za pochodu, na základe útržkov viet započutých v obchode. Náhodou bol však môj „vstup na literárnu scénu“: zúčastnila som sa istej poviedkovej súťaže určenej ľuďom, pre ktorých fínčina nebola materinským jazykom, pretože som si chcela otestovať, či viem písať v tomto jazyku, či ešte vôbec viem písať. Na základe toho som dostala šancu vydať román a ten bol úspešný. Myslím, že som mala šťastie, zviezla som sa na vlne očakávania, kedy aj do fínskej literatúry vstúpi tzv. imigrantský spisovateľ. (Napriek tomu, že takí patria i medzi klasikov – napríklad dramatička Hella Wuolijoki bola pôvodom Estónka.)

Ako vznikala vaša najnovšia knižka pre deti? nosili ste žirafiu mamu a všetky ostatné „príšery“ v hlave dlhší čas alebo vám v texte spontánne pribúdali pri písaní?

Pravdupovediac, najprv boli princezné a draky, až potom žirafia mama a iné príšery. Žirafí projekt, v tom čase pod pracovným názvom „rozprávky“, začal vznikať na základe kratučkých textov, ktoré som pred niekoľkými rokmi písala do detskej prílohy v Sme. Tie zaujali fínske vydavateľstvo Teos, ktoré ma  požiadalo o ich ukážkový preklad do fínčiny, keďže Google Translate sa ukázal ako pomerne nedobrý prekladateľ. Rozprávky som teda preložila, začala ich upravovať a ďalej rozvíjať, pričom sa k nim postupne pridávali ďalšie a ďalšie – napísané pôvodne vo fínčine. Žirafiu mamu – staršiu paniu s háčkovanou čiapkou so žirafími rožkami na hlave – som stretla na moste. Väčšina príbehov sa zrodila z podobných detailov, okolo mihnuvších sa obrazov, skomolených slov, útržkov zážitkov.

Medzi príbehmi sa postupne začal vytvárať akýsi dramatický oblúk, v ktorom sa menil vzťah dieťaťa a dospelého. Spočiatku bol veľmi blízky, srdečný, láskavosť sa však pomaly vytráca a dospelý začne dieťa nútiť do vecí, ktoré sú mu cudzie. Tlak zo strany rodičov narastá, dieťa sa má stať ich obrazom, či skôr ilúziou ich samých. Túto líniu rámcujú príbehy o žirafej a slonej mame, v ktorej sú rodičia blázniví a nekonvenční a dieťa sa s tým musí vyrovnávať. Mojím pôvodným zámerom bolo udržať príbehy v rozsahu do 1800 znakov, čo bolo prekvapujúco náročné, ak pri tom nemal utrpieť dej ani výrazová stránka. Keď som si však uvedomila, že už tretí deň tupo civím na príbeh o vesmírnikoch, ktorý presahoval daný rozsah o dva znaky, a naozaj neviem, odkiaľ ich ešte odobrať, rozhodla som sa popustiť – i na základe toho, koľko mi umožňovala grafická úprava už nahodenej knižky. Koncipovala som ju ako hudobný album, poradie príbehov je zásadné.

Aké knihy ste ako dieťa obľubovali?

Mala som rada dlhé rozprávky – s rozsahom, na ploche ktorého sa stihol rozvinúť širší dramatický oblúk. Gradácie od trojhlavého draka cez deväťhlavého až k dvanásťhlavému boli vzrušujúce, i keď som tušila, že hrdina z ľútych bojov napokon nejako vyviazne. Páčili sa mi klasické ľudové rozprávky, ale i moderné, v ktorých som oceňovala istú rebéliu hlavného hrdinu a humor – v texte aj v ilustráciách.

Medzi mojich obľúbencov patrila Astrid Lindgrenová – podobne ako Lotta som sa i ja chcela odsťahovať z domu a takisto ako ona som si zriadila stenu na kreslenie. Potom to boli Pom Pomove dobrodružstvá, špeciálne Artúr Buchta a jeho nekonečná láska k čokoláde, či Mach a  Šebestová. Zbierka klasických svetových rozprávok Z rozprávky do rozprávky so mnou precestovala polovicu východnej Európy a nakoniec sa so mnou presunula i na sever. Popri rozprávkach som však skoro začala čítať aj dobrodružnú literatúru, verneovky a Dumasa a viac-menej tajne a omylom pre dieťa nie úplne pochopiteľné diela typu Pani Bovaryovej a Diderotovej Mníšky. O čosi neskôr som sa zamilovala do Adriana Mola a vôbec Sue Townsendovej.

Boli aj také knihy, ktoré sa vám do pamäti vryli ako neobľúbené?

Nemala som rada krátke rozprávky, v ktorých sa z môjho pohľadu nič neudialo napriek silnej pointe či pokusu o ňu. Dodnes nemám príliš silný vzťah k bájkam a anekdotám, vtipy sa rozprávať radšej nepokúšam, o aforizmoch ani nehovoriac. Takisto ma príliš nebavili klasické zvieracie rozprávky, ich humor mi nebol blízky. Rozprávky som často počúvala i na LP platniach, tam ma iritovali len čisto nahovorené, nedramatizované, a tiež veršíky či pseudovtipné pesničky.

Máte nejakých favoritov v súčasnej detskej literatúre? Objavili ste zaujímavé diela, keď ste sa sama stali mamou?

Na um mi prichádza najmä Mokova cesta okolo sveta od Marca Boutavanta, obrovská, žiarivo pestro ilustrovaná kniha s kopou parádnych detailov. A Jaroslava Blažková, ktorú som z akejsi pubertálnej poprevratovej averzie voči slovenskej literatúre svojho času úplne odignorovala. Opäť a opäť si hľadám a nachádzam cestu k Alici v krajine zázrakov.

Často sa hovorí o tom, aké ťažké je „donútiť“ dnešné deti čítať…

Myslím si, že vždy boli deti, ktoré čítali veľa, ale aj deti, čo nečítali vôbec. Možno sa ich pomer zmenil, ale myslím si, že stále budú existovať deti, ktoré budú i naďalej čítať veľa, no i tie, ktoré ku knihám nebudú mať vzťah. Nepoznám situáciu na Slovensku, ale vo Fínsku patrí knižnica medzi zásadné spoločenské inštitúcie. Knižničný systém (i keď z rôznych pseudoekonomických dôvodov, žiaľbohu, okliešťovaný) je vynikajúci a Fíni sú naň právom hrdí. Už škôlkari chodia na „výlety“ do knižnice, sami si vyberajú knihy, ktoré chcú v škôlke na pokračovanie čítať. Vzťah ku knihám a čítaniu sa tu formuje už od malička. Faktom však zostáva, že nie každý literatúre prepadne, mnohí sa i radi pochvália, že nečítajú. Existujú domácnosti s troma televízormi a troma knihami, v takom prostredí dieťa nielenže nemá žiaden čitateľský vzor, ale ani literatúru, po ktorej by mohlo spontánne siahnuť. Lenže v takýchto prípadoch je nečítanie mnohogeneračným problémom, deti sú len jeho pokračovaním, nie počiatkom.

Má sa podľa vás detská literatúra prispôsobovať fenoménom doby alebo si, naopak, dôsledne zachovávať určitú autonómiu?

Máte na mysli rôzne počítačové hry a videohry, internet, sociálne médiá? Určite užierajú čas, to je pravda, ale napríklad v Juhoafrickej republike sa vzťah k literatúre a vôbec literárna gramotnosť podporuje projektom jednoduchých románov na pokračovanie, ktoré si mladí sťahujú do mobilov. V slumoch je nezvyklé vlastniť knihy, ale mobil má v sú časnosti každý, navyše sú tieto príbehy situované do známeho prostredia, s hrdinami sa dá ľahko stotožniť. Boom mobilných románov motivuje mladých aj písať.

Nesmierne dôležitým aspektom detskej literatúry je však aj ilustrácia a knižný dizajn. Kniha je preto i krásnym objektom, ktorý je radosť držať v ruke, cítiť vôňu papiera a jeho štruktúru medzi prstami je pôžitkom a obracať stránky dobrodružstvom. Na podporu čítania – či skôr predaja kníh – sa z knižných postáv stávajú hrdinovia reklamného sveta, ktorí prežívajú svoje príbehy vo všemožných podobách od skladačiek cez magnety až po spodnú bielizeň. Vtáky z populárnej fínskej mobilnej hry Angry Birds sa prebili aj do „literatúry“, takže komerčné vydavateľstvá chrlia kvantá jednoduchých licenčných leporeliek. Mám teda skôr pocit, že nejaká obľúbená animácia je neskôr prepísaná do knižnej podoby. Ostatne, sama som spolupracovala práve na takomto projekte Mimi a Líza, ktorý vyšiel prednedávnom vo Vydavateľstve Slovart, i keď animácie, kniha a rozhlasové verzie vznikali takmer súbežne a projekt je kvalitatívne na úplne inej úrovni.

Vyslovene nemám rada obrovské chodiace figuríny obľúbených knižných či televíznych postavičiek, ktoré sa nemo prechádzajú pomedzi davy detí (vraj majú zakázané komunikovať, pretože známa postava má len jeden správny a povolený hlas – ten z televízie) a roznášajú strach a hrôzu.

Ako vnímate literárny život na Slovensku? V čom sa odlišuje od toho fínskeho?

Na základe môjho letmého dotyku so slovenskou beletriou mám pocit, že sa tu stále píšu aj vydávajú i pomerne útle knihy, samostatne stojace diela. Vo fínskej detskej literatúre som postrehla fenomén sérií – len čo sa autorovi podarí vytvoriť zaujímavého hrdinu či svet, snaží sa z neho vyťažiť maximum. Hlavná postava prežíva ďalšie a ďalšie napínavé dobrodružstvá v stále ďalších a ďalších pokračovaniach, trilógie sa menia na sextalógie a v ságach generácie striedajú generácie. Autor sa zamotá do vlastnej siete, z ktorej je ťažké uniknúť – zbaviť sa populárneho hrdinu je náročné…

V čom je pre vás písanie kníh pre deti iné oproti titulom pre dospelých?

Rozprávky nie sú len pre deti. Tie moje fungujú v mnohých rovinách, dieťa ich vníma inakšie ako dospelý, ktorý v  nich odhalí i vážne témy, ako ekológiu, bezohľadnosť tzv. „investorov“, zakomplexovanú náročnosť rodičov voči dieťaťu, rasové predsudky… V mojej prvotine sa zasa nachádzali pasáže, ktoré sa dali čítať ako rozprávky, i keď boli pôvodne súčasťou románu určeného pre dospelých. Môj ďalší projekt sa zatiaľ zdá byť jednoduchší aspoň v tom, že v ňom netreba neustále balansovať na hrane, udržiavať túto dualitu, aby bol text čitateľný a zrozumiteľný pre dieťa i pre dospelého.

Na čom momentálne pracujete?

Na Antihrdinovi. Zatiaľ je v značne rozpracovanom štádiu, rozprávačský princíp sa kryštalizuje, príbeh pomaly naberá ostrejšie kontúry. Má to byť ekoteroristická dystopia so záhadným rozprávačom, čechovovskou mikrolovestory a všetkému nadradenou láskou k stromom situovanou do dvoch zdanlivo normálnych svetov. Uvidíme, čo z toho v konečnom dôsledku vyjde.