Rukopis bol bez cenzúry

Rozhovor so sinológom a prekladateľom knihy Denník z Wuhanu Pavlom Dvořákom

 

 Ako ste sa dostali k ponuke na preklad knihy Denník z Wuhanu?

Ponuka prišla do nášho rodinného Vydavateľstva Rak v čase, keď som rozmýšľal, čo budem robiť po tom, ako pandémia zavrela moju cestovnú kanceláriu v Číne. Na ponuku som reagoval. Chcel som si otestovať aj zlepšiť čínštinu a najmä čínske znaky, ktoré trošku zapadli prachom, keďže väčšinou len tlmočím.

 

Autorka uvádza, že veľa jej príspevkov cenzori zmazali. Nakoľko sú texty, ktoré ste prekladali, kompletné?

Texty prišli priamo od autorky. Jej zápisky boli pôvodne internetový blog, niečo ako facebookové statusy. Tie nie sú online kompletné. Rukopis na knihu bol však kompletný aj s textami, ktoré na internete neboli publikované.

 

Aké pocity ste mali pri prvom preklade knihy? Plánujete preložiť ďalšie tituly súčasných čínskych autorov?

Preklad knihy bola veľká výzva. Nemal som s tým žiadne skúsenosti a väčšinou neprekladám ani dokumenty. Trvalo mi niekoľko týždňov, možno mesiacov, kým som sa do toho dostal. Našťastie, som zvyknutý na prísnu pracovnú morálku. Neviem, či budem prekladať nejakú ďalšiu knihu z čínštiny. Je to veľmi prácna a časovo náročná činnosť a ja sa snažím riadiť naše vydavateľstvo.

 

Fang Fang publikovala stovku kníh, je laureátkou prestížnej čínskej literárnej ceny Lu Süna. V Číne je populárna ako autorka románov s kritickým pohľadom na spoločnosť. Spolupracovali ste s ňou pri preklade?

Nie. Mal som však ešte nedokončený anglický preklad, ktorý mi postupne posielali z USA. Občas som ho využil, aby som si vysvetlil niektoré nejasnosti. Časom sme však so ženou, ktorá je Číňanka, zistili, že anglický preklad nebol vždy úplne presný a tak som ho používal čoraz menej. Okrem toho, predaj práv na preklad knihy autorke spôsobil veľa komplikácií. Pohnevala si väčšinové obyvateľstvo Číny, a to aj priaznivcov. Podľa nich práva predala priskoro, predtým než sa pandémia skončila, a špeciálne do Ameriky, ktorá knihu využila na protičínsku propagandu. Autorka sa neskôr snažila dištancovať od prekladov. Určite bola na svoje dielo a jeho úspech v zahraničí pyšná, na druhej strane sa verejne k tomu nehlásila. Myslím si, že pri preklade by asi ani nechcela spolupracovať.

 

Pre čitateľa sú veľmi užitočné vaše redakčné poznámky, ktoré vysvetľujú kontext a približujú čínske reálie.

Autorka často písala o ľuďoch i udalostiach, ktoré čitateľom môžu pripadať veľmi cudzie. Pôvodne boli poznámky iba pri miestach, kde to bolo dôležité a kde by mohlo dôjsť k nedorozumeniu. Autorka verne popisovala frustráciu, ktorú prežívala, keď bola mesiace uväznená doma. Stávalo sa mi, že pri práci nad prekladom som bol traumatizovaný spolu s ňou. Zrejme mi pomohlo, keď som začal robiť poznámky, ktorými som chcel text rozšíriť o nové poznatky pre čitateľa. Postupne som ich rozširoval a časom sa rozrástli na celkom významnú časť knihy.

 

Zaujímavý je aj váš prístup k prepisu čínskych názvov a mien, zvolili ste medzinárodný prepis pinyin.

Trápi ma transkripcia čínštiny v našich médiách. Mnohí novinári, samozrejme nie všetci, sa v transkripcii nevyznajú. Stretol som sa s článkami, ktoré hovorili o dvoch miestach v Číne, avšak v skutočnosti išlo o to isté miesto. Autori nevedeli rozoznať rôzne fonetické transkripcie názvu jedného miesta. Podobných faux pas je v našich médiách pre komplikovanosť fonetických prepisov veľmi veľa. Ja fungujem v medzinárodnom fonetickom prepise a náš národný nepoužívam vôbec. Je praktický, pretože napovedá, ako sa má prekladané slovo správne vyslovovať, avšak v modernom informačne prepojenom svete stráca stále väčšmi zmysel a myslím si, že dnes už je skôr prežitkom, ktorý časom pravdepodobne zmizne. To je môj osobný názor a uplatnil som ho aj pri preklade knihy. Keďže je však stále zaužívané používanie nášho lokálneho fonetického prepisu, rozhodol som sa pridať na koniec knihy tabuľku s obomi prepismi. Verím, že som tým dokázal uspokojiť oba tábory.

 

Knihu ste doplnili vlastnými fotografiami s krátkymi textami o priebehu pandémie v Šanghaji. Čo vás k tomu podnietilo?

Myslím si, že fotografie dokážu knihy výrazne obohatiť. Pôvodne som chcel nájsť fotografie alebo fotografa, ktorý zachytil udalosti vo Wuhane. To sa ukázalo ako komplikované. Okrem toho väčšina ľudí bola doma v izolácii, a to nie je obrazovo príliš zaujímavé. Preto som si povedal, že by som mohol knihu doplniť o fotografie zo Šanghaja, kde pandémia prebiehala úplne inak. Fotografie sú aj určitou osobnou rovinou tejto knihy, ktorú som chcel do nej vložiť ako prekladateľ. Chcel som tiež poukázať na to, že priebeh pandémie vo Wuhane bol tragédiou a zlyhaním aj v očiach samotných Číňanov. Zvládnutie pandémie vo zvyšku Číny bolo úspešné a dá sa ním aj inšpirovať.

 

V Číne žijete desať rokov s manželkou Číňankou. Postrehy zo života zverejňujete na svojom YouTube kanáli. Aké máte naň ohlasy?

Môj YouTube kanál je druhý projekt, ktorému som sa počas pandémie začal venovať. Tvorba obsahu, fotografií a videa ma veľmi baví, ale nikdy predtým som na to nemal dosť času. Kanál začal rýchlo rásť. Na začiatku pandémie mal približne tisíc odberateľov a začiatkom tohto leta som bol tesne na hranici 30 000 odberateľov. YouTube kanál sa pre mňa stal spolu s naším vydavateľstvom primárnou pracovnou náplňou a neviem, či sa ešte vrátim k cestovnému ruchu.

 

Aké sú vaše ďalšie pracovné plány?

Plánujem vydať vlastnú autorskú knižku. Oslávil som okrúhlu dekádu v Číne a za ten čas mám množstvo zážitkov a vtipných príhod, ktoré by som chcel spísať. Zároveň by to mala byť aj fotografická kniha.

 

Pavel Dvořák (1988)

 

Vyštudoval sinológiu, v Číne, kde sa aj oženil, žije od roku 2009. Do začiatku pandémie organizoval zážitkové zájazdy po Číne a pracoval ako tlmočník. O živote v Číne a čínskej kultúre natáča YouTube videá a píše blog www.cestycinou.sk. V rodinnom Vydavateľstve RAK vyšla jeho prekladateľská prvotina Denník z Wuhanu.

Foto: Archív Pavla Dvořáka