S charizmatickou Danielou Olejníkovou (1986) som sa stretla v pokojnej atmosfére kaviarne, kde mi porozprávala o tom,
aký bohatý a imaginatívny je svet ilustrátorky. Ilustrovala množstvo kníh (V melónovom cukre – Richard Brautigan; Vie,
čo urobí – Katarína Kucbelová; Trinásť – Jana Bodnárová a i.) a venuje sa aj grafi ckému dizajnu. Prinášame aj jej ilustráciu
a ukážku z textu knihy, ktorú považuje za kultovú záležitosť. Neviditeľné mestá talianskeho spisovateľa Itala Calvina
(preklad Stanislav Vallo) vyjdú 20. decembra vo vydavateľstve Artforum.
Aký je vnútorný svet ilustrátorky?
My ilustrátori prirodzene pracujeme s nejakým pod-
kladom či zadaním – textom, literatúrou, hudbou
– myslím, že toto je pre ilustráciu špecifi cké v porov-
naní s inými umeniami. Moja práca je veľakrát reak-
ciou na prácu niekoho iného. Vo všeobecnosti je môj
vnútorný svet vizuálny a imaginatívny. V bežnom
živote si prirodzene všímam a vyhľadávam esteticky
zaujímavé momenty a prostredia. Ale ináč nevidím
veľký rozdiel medzi mnou a ostatnými ľuďmi.
Tvoje myslenie prebieha v obrazoch, si vizu-
álny typ, aj sa rozhoduješ vizuálne. Predpo-
kladám, že si veci dokážeš ľahko predstaviť.
Áno, predstavovanie si čohokoľvek mi ide ľahšie, to
som si všimla. Keď sa rozprávam s ľuďmi o niečom
vizuálnom, rýchlejšie mi naskakujú predstavy, aj
rýchlejšie pochopím vizuálne opisovanie niekoho
iného ako je bežné. Ale trochu sa hanbím za to, že až
tak veľa nekreslím, to môže byť taká moja profesio-
nálna deformácia. Väčšinou si nápad skôr napíšem,
než nakreslím. A keď si ho aj predsa len nakreslím,
tak strašne narýchlo a škaredo.
Akým spôsobom čítaš ilustrované knižky?
Asi som dosť prísna. Spomínam si, že od predtí-
nedžerského veku ma ilustrácie vedeli veľmi vy-
rušovať. Pamätám si nejaké dobrodružné romány,
alebo čo som to vtedy čítala, v ktorých boli ilustrácie,
ktoré veľmi konkrétne spodobovali hrdinov. Poriad-
ne ma to štvalo. Začítala som sa do príbehu, začala
som si všetko predstavovať a keď som došla k strane
s ilustráciou, moje predstavy sa mi začali rúcať. Ozaj
som nepotrebovala vidieť spodobené Tarzanove
črty tváre. To bola pre mňa vždy podnožka v čítaní,
prekážalo mi to. Niekde tam pramení môj odpor
k príliš popisným ilustráciám. Dnes sa s tým až tak
veľa nestretávam, knihy, ktoré čítam, sú väčšinou
famózne ilustrované, nechávajú otvorené dvere aj
mojej predstavivosti a zároveň atmosféru nejakým
spôsobom posúvajú.
Čo ťa naposledy oslovilo?
Veľmi osobná vec je pre mňa Pištáčik Dušana Du-
šeka, ktorú vydalo Vydavateľstvo Slovart v reedícii
s novými ilustráciami od Ďura Balogha. Túto knihu
som mala veľmi rada, keď som bola malá. Na dlhší
čas mi zišla z mysle a zrazu – Pištáčik – aha, ide sa
robiť znova. Síce sa mi páčili aj pôvodné ilustrácie
Petra Kľúčika, som nadšená z toho, ako sa do toho
pustil Ďuro Balogh. Teším sa na to, až budem mať
knihu doma a budem znova prežívať ten príbeh
s úplne inými ilustráciami.
Súčasné deti žijú už v inom type vizuality než
generácia ich rodičov. Baloghove moderné
komiksové ilustrácie im budú možno bližšie.
Balogh je famózny v štylizácii postáv – niežeby os-
tatné aspekty jeho ilustrácie neboli skvelé – toto
je však niečo, čo mám na ňom špeciálne rada. Vie
tvoriť výrazné charaktery, vo veľmi čistom a sviežom
podaní vyjadrí kopec emócií, hravosť, akciu. Ťažko
sa mi však hovorí to, že tie pôvodné ilustrácie sú
prekonané. Nemám deti, a teda ani priamu spätnú
väzbu, ale mne osobne sa stále páčia aj niektoré
staré veci – Jiří Trnka, Maurice Sendak. Vychádzajú
predsa aj reedície s pôvodnými ilustráciami. Ne-
viem, či to funguje na dnešné deti.
Opačným prípadom je komerčná literatúra
pre deti. Ilustrácie v nej sú „páčivé“, deťom
podsúvajú rôzne stereotypy (napr. princezné
v ružovom), a to podľa mňa úplne pohlcuje
schopnosť predstavivosti.
To určite. Týmto veciam sa úplne vyhýbam, chodím
do kníhkupectiev, kde to na mňa až tak neskáče.
Nevidím teda až tak často nekvalitné ilustrácie,
ktoré vychádzajú, no napríklad pri hodnotení Naj-
krajších kníh Slovenska v Bibiane v roku 2010 som
ich zrazu mala všetky na stole a musela som každú
aspoň otvoriť. To bol veľmi zlý zážitok. Odvtedy
sa do toho až tak neponáram. Nevidím ani zmysel
púšťať si do života ružové princezné a rytierov
a také tie stereotypné veci.
Môže sa stať, že ilustrácia zachraňuje zlý text?
Nepovedala by som to tak, že ilustrácia zachraňuje
zlý text, ale že vie veľmi hýbať s tým, ako človek
vníma celý príbeh. Stalo sa mi, že som dostala text,
ktorý rozhodne nebol zlý – naopak – ale jeho atmo-
sféra bola veľmi silne naklonená na nejakú stranu.
Pred sebou som mala otázku, či naplno podporím
tú atmosféru svojou ilustráciou, alebo k nej uro-
bím nejakú protiváhu. Párkrát som sa pustila tou
druhou cestou a myslím si, že to fungovalo veľmi
dobre, autor s tým nemal žiadny problém. Mne to
tým pádom otváralo dvere k tomu, aby ilustrácia
nebola len napodobením toho, čo človek cíti, keď to
číta, ale aby bola cestičkou, ktorá vedie paralelne
alebo sa pretína s textom. To je niečo, čo ma ako
ilustrátorku veľmi zaujíma. Ale nedá sa povedať,
že to je vylepšovanie textu. Stáva sa, že text nieke-
dy nie úplne sedí s mojím naturelom a mám teda
tendenciu tam vložiť ešte aj to svoje prežívanie.
Osobne to nepovažujem za niečo negatívne, ale je
to asi skôr otázka na autorov, či chcú a znesú, aby
ich atmosféra bola ovplyvňovaná nejakým iným
smerom, než pôvodne zamýšľali.
Povedzme si niečo o knižke Itala Calvina Nevi-
diteľné mestá. Robila si diplomovú prácu pred
piatimi rokmi. Prečo si sa rozhodla ilustrovať
túto knižku znova?
Bolo to vydavateľské rozhodnutie Artfora, že chce
knihu vydať. Od mojej diplomovej práce ubehlo zopár
rokov a s jej konceptom, ani samotnými ilustráciami
som nebola spokojná skoro hneď od jej dokončenia.
Tešila som sa teda z príležitosti skúsiť knihu poňať
odznova opäť v tandeme s Palom Bálikom, ktorý
bol pred rokmi mojím neofi ciálnym vedúcim diplo-
movky. Tentoraz už, našťastie, iba nedozeral, ako
sa s tým pasujem, ale grafi cký dizajn tohto vydania
je plne v jeho moci.
Mám sa spýtať, o čom je tá knižka?
Som v tom tak hlboko, že už ani neviem na to
v krátkosti odpovedať. Ktosi mi povedal, že tá
knižka je úplne o všetkom, o živote ako takom.
Povedzme však, že v prvom čítaní sú to akési por-
tréty miest, fantaskných i veľmi reálnych, a tie sú
rámcované rozhovormi Marca Pola a Kubla Chána.
Kublaj Chán počúva vyslancove zážitky z obchod-
ných a diplomatických ciest, kladie mu otázky. Keď
čítaš črty tých miest so zvláštnymi ženskými me-
nami, tak zrazu ti dochádza, že práve čítaš o neja-
kom reálnom meste, čo si navštívila alebo si o ňom
iba počula, alebo iba o jednom jeho aspekte, alebo
o svojej dávnej spomienke na nejakého človeka.
Tento text vyvoláva množstvo asociácií a myslím
si, že má veľa vrstiev čítania. Z jednej strany je
to kniha o pamäti, túžbe, vzťahoch, o rozprávaní
ako takom, z druhej strany o mestách samotných,
o ich vzniku, stavbe a štruktúrach. O živote medzi
ľuďmi, o jeho svetlých i tienistých stránkach.
