S Hovädom na chrbte od fjordu k fjordu

Autostop po Nórsku bol Váš prvý cestovateľský výlet do sveta, alebo ich už za sebou máte viac?

Potulovala som sa približne v 21 krajinách, v niektorých z nich som bola na predĺžený víkend, v niektorých na dva týždne alebo na mesiac, v niektorých som pol roka alebo rok žila. Najlepší výlet bol ten z knihy, bol pre mňa prvý veľký, ale krásne zážitky mám aj z ostrova Malorka a nezabudnuteľné bolo žiť pol roka na Islande. To by som si však už nechcela zopakovať, kvôli počasiu to tam bolo po čase dosť unavujúce.

Prečo ste si ako spôsob cestovania po Nórsku vybrali práve autostop?

Rozhodla kombinácia obmedzeného študentského rozpočtu s túžbou po väčšom dobrodružstve. Predtým som nebola žiadna ortodoxná zástankyňa stopovania, na Slovensku som si ho vyskúšala iba zopárkrát. Bola to však skvelá voľba. Cestovala som aj rôznymi inými spôsobmi – verejnou dopravou, na prenajatom aute, s karavanom, ale napriek ich nesporným výhodám mi vždy chýbalo stopovacie dobrodružstvo. Baví ma rozprávanie sa s domácimi, pomáhajú mi spoznať bežný život v ich krajine lepšie, ako akýkoľvek sprievodca. A ďalšia vec, ktorú nie každý vníma ako výhodu, ja ju však pri cestovaní úplne milujem: stopovanie dáva cestovaniu nepredvídateľnosť a prekvapenie. O čo menej sa túlam podľa plánu, o to viac ma baví. 

Čo bolo na Vašej ceste po Nórsku najťažšie?

Najťažší bol jednoznačne môj batoh. Nazvala som ho Hovädo. Dnes sa už viem zbaliť podstatne lepšie, ale vtedy to bola daň začiatočníkov. Zložitý bol aj nákup potravín, nielen kvôli vyšším cenám. Museli sme brať do úvahy trvácnosť potravín v teple, rýchlosť prípravy na plynovom variči, aby nám v horách nedošla plynová bomba a v národných parkoch aj zásobovanie na viac dní.

Už vopred ste vedeli, že z Vašej cesty vznikne kreslená kniha?

Nie. Zápisky som si robila len pre seba - aby som si aj po pár rokoch vedela spomenúť na konkrétne miesta, dialógy a situácie. Vtedy mi ani napadlo, že raz vyjdú knižne. Od začiatku som ten výlet nevnímala ako nejakú svetabornú expedíciu, skôr ako zážitok mimoriadne silný pre mňa samotnú. Možno, keby som mala vydanie knihy v pláne, naháňala by som zážitky iného kalibru. Takto je to však úplne autentické. 

Kniha je zdigitalizovaným a následne upraveným cestovateľským denníkom, alebo ste zápisky prepísali odznova?

Po návrate z Nórska si zápisky prečítalo len zopár mojich priateľov, ktorým sa páčili, ale napriek tomu ostali takmer štyri roky v zásuvke. Pred vydaním som musela každú stranu nanovo prepísať, pretože keď som ich písala v Nórsku, príliš som sa nesnažila a text bol občas menej čitateľný. Obrázky som trocha zúhľadnila, ale menila som len minimum, skôr som nahradila dlhší text viacerými obrázkami. Hotové celé strany som potom naskenovala. Grafickú prípravu knihy do tlače aj s návrhom obálky som si robila sama, pomohli mi najmä kontroly v polygrafickom centre, ktoré zabezpečovalo tlač knihy. Časovo to vychádza tak, že prekresľovanie, skenovanie a príprava knihy do tlače mi trvali tri mesiace. 

Prečo ste knihu vydali vo vlastnom náklade? Nedôverujete vydavateľstvám?

Cesta vydania vlastným nákladom vôbec nepochádza z nedôvery vydavateľstvám. Vlastne s nimi žiadnu skúsenosť nemám, ani pozitívnu ani negatívnu.

Zhodou okolností som sa pri ilustrovaní inej knihy dostala do kontaktu s polygrafickým centrom, ktoré zabezpečuje pomoc a realizáciu autorom, vydávajúcim knihy vlastným nákladom. Organizujú tiež stretnutia ľudí, ktorí si vymieňajú skúsenosti s touto cestou k vlastnej knihe. Pri prezentácii jedného z nich som si zrazu uvedomila, že niekde doma sa mi povaľuje prakticky hotová kniha a tu počúvam o spôsobe, ako by sa mohla dostať na svet. Rozhodla som sa, že skúsim cez crowdfunding vyzbierať peniaze na jej tlač a zistím tak aj záujem ľudí o takúto netypickú knihu. V podstate mi to nahradilo prijatie alebo neprijatie rukopisu vydavateľstvom, navyše som si užívala, že si môžem spraviť knihu podľa seba, vrátane toho, že je celá písaná ručne. Neviem, či by bolo jednoduché takýto stredoveký koncept presadiť u veľkého vydavateľa. Čo sa týka technického prevedenia a realizácie, rovnako kontaktov na crowdfundingovú platformu Startlab, s tými mi pomohli v spomínanom polygrafickom centre. Konzultovala som s nimi výber papiera, obálku, náklad knihy a všetky praktické veci, ktoré zvyčajne zastrešuje vydavateľstvo.

V knihe ste uviedli, že vychádza v edícii Kreslené cesty. Čo máme od toho čakať?

Táto edícia vznikla úplne samostatne, popri mojom denníku z Nórska, ako nápad kresliť cestopisy dávnych slovenských cestovateľov. Takých, ktorí majú ohurujúcejšie zážitky ako ja.  Veľa z nich je dostupných v archívoch a knihách, ale ich forma je pre dnešných čitateľov už dosť ťažkopádna. Páčilo by sa mi priniesť ich neuveriteľné a neopakovateľné zážitky prístupnejšou a hravejšou formou. Momentálne som však začala spolupracovať na kreslenom cestopise jedného žijúceho cestovateľa, dohodli sme sa, že zatiaľ zostane v utajení, takže viac neprezradím. Ale tešiť sa môžete na skutočného expedičného ducha. 

Radka Cachovanová (1989)

Pochádza z Prievidze. Vyštudovala predškolskú a elementárnu pedagogiku v Banskej Bystrici, pôsobila ako učiteľka, doktorandka, riaditeľka aj zástupkyňa riaditeľky v materskej škole. Zo školstva ju odlákala možnosť ísť žiť na pol roka na Island. Momentálne žije v Banskej Štiavnici, venuje sa vlastnej voľnej výtvarnej tvorbe, grafike a kresleným cestopisom. 

Foto Ján Viazanička