Vyhľadávanie
Etela Farkašová (1943) pôsobí na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, zaoberá sa feministickou filozofiou, píše prózu, poéziu, eseje aj odbornú literatúru. Je autorkou próz Stalo sa, Pláne približne zapamätaného, básnických zbierok Na rube času či Prstoklady.
E. F.: Hlavná postava tvojej knihy Nevybavená záležitosť sa po manželovej smrti ocitá v novom prostredí. Nečakanú zmenu do dní samoty jej vnesie portrét neznámej ženy, ktorý nájde na povale. Od toho okamihu akoby sa život hrdinky rozdvojil, v myšlienkach začína rekonštruovať príbeh neznámej, napokon sa jej podarí utvoriť si obraz tragédie, ktorá ženu zasiahla počas vojny. Protagonistka akoby nanovo prežívala jej útrapy. Pokladáš empatiu, s akou sa vciťovala do života deportovanej židovskej ženy, za hodnotu, ktorá sa stráca z nášho života a ktorú by aj literatúra mohla pomôcť do neho vrátiť?
J. J.: V literatúre je empatia fikciou, takže je neškodná. V skutočnom živote je iste dôležitá, ale ako napísala feministická teoretička Iris Marion Young, empatia môže byť aj sebaklam osoby, ktorá sa vciťuje, pretože do iného človeka nemôžeme vstúpiť úplne. Preto som v praktickom živote skôr za solidaritu a spoluúčasť. V literatúre – dajme tomu, aj za empatiu. Príbeh má reálny predobraz, fascinoval ma, vzrušoval a dojímal. Chcela som ho nejakým spôsobom prerozprávať, hoci moja empatia naozaj môže byť aj dosť scestná.
Ty v poviedkach z najnovšej knihy Na rube plátna pracuješ s priznanou empatiou, ktorá nie je literárnou konvenciou. Postava – rozprávačka si predstavuje, ako sa asi cíti človek, ktorého príbeh spriada. Pre teba je zrejme empatia veľmi vzácnou a možno strácajúcou sa hodnotou...
E. F.: Empatický prístup k ľuďom je mi blízky, vždy ma priťahovalo predstavovať si, ako sa žije v inej koži. Celé moje písanie je azda založené najmä na úsilí vyskúšať si, aké by to bolo byť niekým iným. Ale súhlasím s tebou, že empatia v reálnom živote môže byť scestná, podľa mňa by sa takou stala, ak by ostalo len pri vžívaní sa do pocitového sveta iných, no ak by to neprerástlo do konkrétnej aktivity, solidarity prejavenej v prípade potreby podporným činom. A súhlasím aj s tým, že ani najvyšší stupeň empatie nemôže garantovať úplné nahliadnutie do iného života. Empatiu nechápem ako cieľ, skôr ako jednu z ciest k spoluúčasti a spoluprežívaniu.
Tvoju prózu som vnímala aj ako svedectvo, že spomienky na holokaust nemôžeme vymazať z pamäti, lebo sa dotýka oveľa väčšieho množstva ľudí, ako bol počet jeho priamych obetí. Tvoja protagonistka s ním nemala bezprostrednú skúsenosť, cez náhodne objavený portrét sa však pred ňou vynorila možnosť čiastočne si ju osvojiť...
J. J.: O systematickom vyvražďovaní Židov sa počas reálneho socializmu mlčalo. Viac o ňom vedeli ľudia, ktorí si takúto skúsenosť niesli v rodine. Ja som v tomto období vyrastala a dospievala, takže aj keď som vedela, že také čosi sa dialo, fakty sa mi nespojili s tým, aké to malo rozmery, dosah na našu súčasnosť. Často sa v bežnej reči stretávam s rôznymi vyjadreniami, ktoré sa automaticky preberajú bez toho, aby si ľudia uvedomovali, že sú rasistické, antisemitské, urážajúce. Antisemitizmus nájdeme aj v mnohých dielach našich starších autorov a autoriek, nájdeme tam aj nacionalizmus a rasizmus i veľmi silnú mizogýniu. Otázka teda pre mňa stojí takto – čo je naším dedičstvom a čo s ním robíme. Nemusíme ho celé zavrhnúť, ale mali by sme ho kriticky poznať. Tieto hrozné udalosti majú ešte aj dnes svojich pamätníkov, takže nie sú v čase až také vzdialené. A súdiac podľa mnohých reakcií v našej spoločnosti, rozhodne ich nemožno považovať za neškodný artikel, ktorý nemá šancu ožiť, práve naopak.
Ty máš v dvoch poviedkach z novej knihy tiež náznak tohto neblahého obdobia našich dejín – cez zážitky a skúsenosti protagonistov. Je pre teba história súčasťou celého komplexu, ktorý tvorí človeka – živého alebo literárnu postavu?
E. F.: Elias Canetti v jednej eseji oslovuje anonymného potenciálneho čitateľa (možno aj seba) otázkou: „Prečo sa venuješ rozpamätávaniu? Ži teraz! Ži teraz!“ A vzápätí zaňho (za seba) odpovedá: „Lenže ja sa rozpamätávam, aby som žil teraz…“ Myslím si, že kontinuitu troch časových dimenzií ľudského života nemožno popierať, do istej miery sme v každom aktuálne prežívanom okamihu determinovaní aj minulosťou, či už ide o jednotlivca, alebo spoločenstvo. Kritické reflektovanie minulosti je podľa mňa veľmi dôležité pre komplexnejšie pochopenie vlastnej prítomnosti. Protagonistka mojej poviedky nesie v sebe spomienky svojej matky na koncentračný tábor a hoci na ne vedome nemyslí, žijú v nej, podieľajú sa na utváraní jej vnútorného sveta...
Tvoja protagonistka sa nachádza na prahu staroby, premýšľa o nej, usiluje sa s ňou vyrovnávať. Je to viac-menej náhodná línia prózy alebo na ňu upriamuješ pozornosť zámerne?
J. J.: Prišlo to akosi samo. Postavu som vytvarovala, ona sa dotvarovala – a toto je výsledok. Občas vo svojej próze alebo aj dráme rada nenápadne nakuknem trochu za roh, skúmam, čo ma tam asi čaká. A navyše – mám veľmi rada niektoré „staré“ postavy, napríklad postavu Olgy Tokarczuk z knihy Svůj vůz i pluh veď přes kosti mrtvých alebo postavu z románu Stena od Marlene Haushofer. Tie ženy sú o to slobodnejšie, o čo sú staršie. Mužov staroba oberá o sociálnu moc, ženy zasa oslobodzuje od sociálnej bezmoci – už nie sme sexuálne objekty, môžeme byť otvorené, slobodné, dokonca aj drzé. To je bonus ženskej staroby.
Ty máš hneď v úvodnej poviedke postavu starého muža, ktorý nechtiac nabúra do električky. Cestujúci vo vozni frflú – aj na jeho starobu, ktorá je podľa nich príčinou nepozornosti a v konečnom dôsledku ich zdržania. No nie je to jediná postava v staršom veku v tejto knižke ani v tých predchádzajúcich. Prináša staroba do tvojich próz nové momenty, témy, poznanie?
E. F.: S pribúdajúcim vekom začínam viac uvažovať o starobe nielen ako o psychologickom, ale aj sociologickom fenoméne, ktorý sa u nás stáva aktuálnym – podľa prognóz v priebehu niekoľkých desaťročí bude SR patriť v rámci EÚ k štátom s najstaršou populáciou. Pred sociálnou politikou aj pred kultúrou stoja vážne úlohy: prvá by mala zabezpečiť najmä materiálne podmienky dôstojnej staroby, druhá by sa mala podieľať na prekonávaní negatívnych stereotypných obrazov o starobe či starých ľuďoch, a v tom zmysle pôsobiť na verejnú mienku, čo v dnešnej dobe kultu mladosti nie je jednoduché... Poviedka opisuje reálny zážitok, ktorý vo mne posilnil pocit, že staroba sa dnes u nás vníma ako niečo negatívne, priam ako „úpadok“, a starí ľudia najmä ako ekonomická príťaž pre spoločnosť. Identifikovať sa so starými znamená uznať svoju menšiu hodnotu, menšiu sociálnu prestíž, preto tá hra na „večne mladých“, schopných, dynamických, konkurencieschopných, akoby iné hodnoty nejestvovali... Postavy v poviedke, ženy a muži v seniorskom veku, sa oboria na vodiča – svojho rovesníka, a najviac mu vyčítajú jeho starobu, ktorú spájajú s nepozornosťou, nešikovnosťou, akoby sa tým hromžením chceli dištancovať od vlastnej staroby, potvrdiť, že ešte sú platní, potrební, hodní uznania...
Ty píšeš o niektorých konkrétnych postavách z našich dejín, napríklad o Hviezdoslavovi, no najmä o jeho žene Ilone Országhovej, ale aj o iných ženách známych z histórie, ktoré stáli skôr v úzadí veľkých mužov. Aký je hlavný motív pozrieť sa na ne iným pohľadom?
J. J.: Hlavným motívom bol takmer vždy môj záujem spoznať ženy, ktoré sú v tieni „veľkých“ mužov. Naša malá kultúra má tendenciu prepchávať sa tieňmi veľkých mužov a aj tých pár, dajme tomu, velikánov ešte viac zväčšovať, takže v ich tieni zostane toho celkom dosť. Občas je to smutné, občas až smutno-smiešne či smutno-trápne. A tak niekedy dostanem chuť preskúmať nielen to, ako sa ženám v tom tieni žilo či žije, ale aj do akej miery ho spoluvytvárali či spoluvytvárajú. A potom som aj zvedavá – cítia sa tam dobre? Naozaj?
V tvojich poviedkach sa veľmi často vyskytuje motív výtvarného umenia. Napokon, svedčí o tom už aj názov najnovšej knižky. Tvoje diela často sprevádza svojimi prácami výtvarníčka Kveta Fulierová. V čom je spolupráca s ňou inšpirujúca?
E. F.: Metaforou „rubu plátna“ som chcela naznačiť pokus pozrieť sa na veci z druhej, odvrátenej strany. Bežne sa uspokojujeme s „videným“, ale čo je za/pod tým, aké pocity, pnutia, drámy? Sama som bola prekvapená, keď som dávala dokopy poviedky do knihy a zistila, že takmer všetky protagonistky sú výtvarníčky. Obdivujem výtvarné umenie (rovnako i hudbu), a tak trochu ľuďom, ktorí ho robia, aj závidím, že pracujú s iným materiálom, ako je slovo. Pravdepodobne sa mýlim, keď sa domnievam, že sú v hľadaní originálneho výrazu menej obmedzovaní ako my „verbálni“, ich pracovný materiál nie je v každodennom živote taký „opotrebovávaný“. A má na tom podiel aj spolupráca a priateľstvo s Kvetkou, ktorá mi už ilustrovala viac ako desiatku kníh, stretnutia s ňou sú pre mňa zároveň hľadaním príbuzných motívov, rezonancií, dialógmi o veciach, ktoré nás obe zaujímajú.
Kto sú tvoje postavy, kde žijú, odkiaľ k tebe prichádzajú, ako sa rodia? Tvoríš ich aj zo seba, zo svojho nažitého a stávajú sa ony spätne súčasťou tvojej osobnosti?
J. J.: Postavy prichádzajú, niekedy odchádzajú, určite veľkú časť tvorím ja alebo moje zástupné, žité aj nežité ja, aj keď nie vždy sa dá presne určiť, čo som ja a čo si vymýšľam, že som ja. To, o čom si myslím, že v žiadnom prípade nemôžem byť ja, vyhodím von oknom a pristane to v nejakej poviedke. Nuž, aspoň bude menej tých, čo sa urazia, že som ich nechtiac vystihla. A ak sa urazia, tak si poviem – aj ty, Brutta?
V románe, ktorý ti pred časom vyšiel v Aspekte – Stalo sa – sa priamo priznávaš k autobiografickým motívom a píšeš o odprevádzaní svojej matky. V iných prózach píšeš z pozície ľudí, ktorí sprevádzajú chorých, postihnutých, neúplných. Ešte ako študentka som čítala tvoju poviedku, z ktorej potom vznikla dlhšia próza Deň za dňom. Čitateľský zážitok ma presvedčil o tom, že určite tvoríš z vlastnej skúsenosti...
E. F.: Hovorievam o sebe, že som autobiografická autorka, a všetko, o čom píšem, musím mať do istej miery nažité, nemyslím však na konkrétne podoby vonkajších príbehov, ale skôr na typologickú príbuznosť situácií, zážitkov, pocitov... Zdá sa mi, že ide takmer vždy aj o typologickú príbuznosť autorky s protagonistkami – najmä v pohľade na svet, v hodnotách. Akoby som si cez písané nastavovala zrkadlo vždy s iným pozadím, hľadala odlišnosti, ale aj príbuznosti v rôznych podobách ľudského príbehu, usilovala sa im porozumieť... A vlastne to očakávam od literatúry aj ako čitateľka.
Čo od nej očakávaš ty?
J. J.: Na túto otázku sa mi ťažko odpovedá. Čím som staršia, tým viac sa k nej najmä ako čitateľka uchyľujem, alebo aspoň vedomejšie než kedysi. A ako autorka – ťažko povedať. Často si hovorím, že to nemá zmysel. Ale keby som tomu uverila, rezignácia by bola veľká, tak si potom zasa poviem, že aspoň pre mňa je dôležité hľadať nový zmysel starých súvislostí, hľadať ho v starých príbehoch nanovo prerozprávaných. Ale toto určite nie je definitívna a ani jediná možná odpoveď.
Foto Peter Procházka, Marek Juráň
