Jozef Klinda vlani vydal publikáciu V tieni vyhasnutých sopiek (Fiľa­kovské korene a podobenstvá), v ktorej ponúka okrem historickej exkurzie do palóckeho kraja 32 príbehov-podobenstiev a úvahy na environmentálne témy. vracia sa k počiatkom života na zemi, ktorý by bez žeravého jadra a okolitého obrovského sopečného potenciálu nevznikol a nemal toľko podôb. každý si v duši nesie jeho žiaru a energiu. sopky v nás vzplanú, vyhasínajú, až úplne vyhasnú.

RNDr. Jozef Klinda (1951) je ochranca prírody a za dlhoročné aktivity na záchranu kultúrneho a prírodného dedičstva Slovenska dostal prívlastok enviroguru. Vydal množstvo odborných publikácií, participoval na príprave zákonov a koncepcií na ochranu životného prostredia a budovaní jej inštitucionálnej základne.


 Čo pre vás znamená príroda?

Ako biologickí tvorovia s  troškou fantázie a kultúrnych túžob sme jej produkt a súčasť. V  prírode sa nachádza životné prostredie organizmov,  v  ňom trochu menšie životné prostredie ľudstva a v ňom environment každého človeka. Súčasťou Matky prírody je aj kyslík v ovzduší, ozónová vrstva, slnečné žiarenie, zemská gravitácia a  rotácia s  ročnými obdobiami, geotermálna energia, horninové prostredie, životodarná voda, úrodná pôda, chlorofyl rastlín, krv v žilách… V prírode však existuje aj neživotné prostredie bez nás. Nesmieme dopustiť, aby sa životné prostredie na také zmenilo.

 Kedy sa vo vás zrodil záujem o ochranu životného prostredia?

Človek všade na svete, odhliadnuc od toho, kde žije, do akej kultúry patrí, ochraňuje a využíva životné prostredie prioritne na zabezpečenie šiestich nevyhnutností, teda podmienok na dýchanie, jedenie, pitie, vylučovanie, spanie a  rozmnožovanie. Bez týchto podmienok ľudstvo zaniká. Čiže ochranu environmentu chápem ako ochranu pred jeho negatívnymi zmenami a prenesene ako ochranu každodenného života, teda dobra pred zlom.

 Označujú vás za priekopníka ochrany prírody a environmentalizmu v SR. Cez čo všetko ste sa museli prekopať, aby sa z vás stal takýto priekopník?

Najskôr sa musí človek prekopať poznaním „z  jaskyne na svetlo božie“. Študoval som najmä biológiu, geografiu, kultúru a  environment okolo seba. Pracoval som v  bývalom Slovenskom ústave pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a spočiatku som sa venoval vyhlasovaniu a  ochrane národných parkov a  chránených krajinných oblastí,  spresneniu sústavy chránených častí prírody, neskoršie príprave zákonov a koncepcií o ochrane prírody, pamiatok a environmentu, budovaniu inštitucionálnej základne týchto úsekov kultúry. Aj ochraňovanie prírody a starostlivosť o zverenú krajinu odzrkadľuje kultúrnu úroveň národa. Inicioval som aj pristúpenie Československa k  Dohovoru o  ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva a bol som tajomníkom jeho československého koordinačného výboru so sídlom v Bratislave, kde sa nominovala aj Praha do Zoznamu svetového dedičstva. Takmer 30  rokov pôsobím v  Predsedníctve Československej/Slovenskej komisie pre UNESCO a vyše 20 rokov na Ministerstve životného prostredia SR (už asi ako zakladajúci „enviroexot“). Inicioval som založenie Envirofondu, prvej slovenskej enviroagentúry (SAŽP), Envirofilmu, Enviromagazínu a  množstvo iných aktivít nesúcich značku ENVIRO. Ani netušíte, kam sa prekopete.

 Ekológia je dnes už takmer módnou záležitosťou. robíme pre zachovanie prírody dosť?

Ekológia je veda, ktorá skúma vzťahy medzi organizmami a ich prostredím, teda aj medzi organizmami navzájom. Spolu s inými vednými odbormi poskytuje poznatky, ako sa starať o  životné prostredie (environmentalistiku). Environmentalizmus ako svetonázor podporuje väčšiu bezpečnosť a  vhodnosť tejto starostlivosti. Environment je súčasťou prírody, ktorá nám umožňuje žiť a azda aj prežiť ďalšie tisícročia. Mali by sme sa preto snažiť o zachovanie jej biologickej a  krajinnej rozmanitosti a  hodnôt. Voľakedy môj dedo, rovnako ako každý dobrý gazda, vedel, že sa musí starať o svoj „dom“ (oikos). Ani netušil, že je environmentalista bez dekrétu. Medzitým ľudstvo prežilo svetové vojny a dosiahlo 7 miliárd prvkov v globálnom ekosystéme, ktorý má obmedzený priestor aj  zdroje. Kvalita života by mala byť charakterizovaná dobrom a  krásou environmentu a  hodnotená „hrubým domácim šťastím“ (HDŠ).

 Dokážu si slováci chrániť svoje prírodné dedičstvo?

Verme, že áno, aj keď na černozemiach, kde nevyrastie len to, čo nezasadíme, budujeme sklady tovaru a logistické centrá a za prírodné dedičstvo považujeme asi len posledné zvyšky pralesov a  tisícročia nedotknuteľné štíty Tatier. Žiaľ, produktom prírody sú aj niektorí „neporiadni“ ľudia. Dúfajme, že sa nestanú jej dedičstvom.

 Ako sú na tom iné európske krajiny? vnímate v tejto oblasti zásadné rozdiely?

Niektoré horšie, iné lepšie. Biologická a krajinná diverzita od Islandu po Kaukaz alebo od polárneho kruhu po Stredomorie je úžasná a tento „úžas“ tvorí skutočnú hodnotu. Európska únia a odborníci signalizujú, že tú rozmanitosť a  pestrofarebnosť strácame – „šedivieme“. Je to  výsledok nerozumného a  nezodpovedného správania človeka. Platí to aj pre našu krajinu, v niektorých lokalitách možno stonásobne, nielen ako dedičstvo minulosti, ale výsledok terajších rozhodnutí uniformných mozgov a konania developerov a  prospechárskych špekulantov. Našťastie, „šeď hlúposti“ na mnohých miestach (aj v obciach) strieda „dúhovitá fantázia rozumu“. Za tú sa vyplatí bojovať. Možno konečne dosiahneme aj rozvoj cestovného ruchu, ktorý sa dnes vo svete meria zážitkami, a  nie počtom lyžiarskych vlekov a  golfových ihrísk (ak však zrekultivujú zdevastované plochy, nech sa páči).

 Je trvalo udržateľný rozvoj na Zemi?

Kým na mnohých miestach Zeme chýba pitná voda, u nás ňou splachujeme v záchodoch, a pritom ju nevedno prečo dovážame aj z Francúzska. Cibuľa nám lepšie chutí z  Tasmánie a cesnak z Číny… Iste, biznis a globalizácia si vyžadujú svoje, no môj dedo by sa ma opýtal, či som osprostel. Vyvážame najkvalitnejšie slovenské drevo, aby sme mohli z neho dovážať drahý nábytok. Začali sme znova stavať Babylonskú vežu? Trochu mám obavu, na čo sa ma opýtajú moje vnúčatá.

 Okrem odborných publikácií (Termino­logický slovník environmentalistiky, En­vironmentalistika a právo I. a II., Svetové kultúrne a  prírodné dedičstvo, Agenda 21 a trvalo udržateľný rozvoj) ste vydali aj Príručku environmentalistu. Aký by mal byť správny environmentalista?

Ako môj dedo, starať sa rozumne, harmonicky, zmysluplne a  oduševnene (s  troškou skromnosti a pokory) o svoje a naše spoločné životné prostredie, aby z  neho niečo ostalo aj našim potomkom.

 Je vydávanie kníh ekologické?

Ak tým myslíte papier (drevo), tak určite viac než vydávanie niektorých bulvárnych a  dekadentných novín a  časopisov alebo rôznych obalov na veci, ktoré v  podstate nikto nepotrebuje. V porovnaní s výrobou a používaním zbraní však ide len o kvapku v mori, teda vydávanie kníh je biliónkrát ekologickejšie. Čo máte radšej: knihu alebo výstrel z kanóna? Nie je hanbou, že si kupujeme narcisy na podporu výskumu a liečby rakoviny, namiesto toho, aby sme naň vyčlenili aspoň 10 % vojenských zdrojov? Nepatrím však k naivným idealistom, len hľadám pravdu.

 Podtitul knihy V tieni vyhasnutých sopiek naznačuje vaše „fiľakovské korene“.

Za najdôležitejší pokladám environment detstva, ktoré som prežil v Novohrade vo Fiľakove. Môžete žiť kdekoľvek, ale domovinu máte len jednu. Nosil som ju v  srdci na každom kontinente, kde som bol. Mám ju rád a vážim si jej ľudí. Možno aj preto ma Fiľakovo prijalo za čestného občana. V  enviropríbehu Dudok, ktorý som venoval histórii Židov vo Fiľakove a  nazval podľa toho, že Izrael vyhlásil roku 2008 dudka chocholatého za svoj štátny vtáčí symbol, spomínam aj Franka Löwyho, najbohatšieho Austrálčana a  dodávateľa výstavby olympijskej dediny v Londýne.

 Príbehy z  krajiny vyhasnutých sopiek predstavujú Palócky kraj. čím je tento región slovenska špecifický?

Tento kraj je osídlený od paleolitu a tieň vyhasnutých sopiek je environmentálnou realitou. Cerová vrchovina je produktom finálneho vulkanizmu na Slovensku, doznievajúceho ešte v  štvrtohorách. O  Palócoch sa toho dodnes veľa nevie, no mali vlastnú kultúru spätú s prírodou, chovali kone, strážili hranice a pôvodne nehovorili po maďarsky. Fiľakovo bolo jediným sídlom tureckého sandžaku na Slovensku a po porážke Turkov tu smelo ostať žiť tristo tureckých rodín. Ešte pred 100 rokmi patrilo medzi päť najpriemyselnejších slovenských miest. Zriadili v ňom prvú zoologickú záhradu a sprevádzkovali prvé umelé osvetlenie futbalového ihriska.

 Čo je posolstvom vašej knihy?

Vypočuté alebo prežité enviropríbehy z Novohradu a Gemera, ktoré sa mohli udiať kdekoľvek, môžu ovplyvniť nielen miestnu komunitu, príslušný národ, ale aj celé ľudstvo. Každý z nás má v tele „malú sopku“, ktorá vyšľahne plamene a postupne vyhasína. Tie plamene by však nemali nikomu uškodiť, veď aj sopky nám umožnili žiť a magma (pod zemou alebo v krvi) nám nedodáva len teplo pre život. Knižka plná inotajov je v podstate o rozlišovaní dobra a zla v environmente, o orientácii, o hlavnej rozvodnici na Slovensku, ktorá z  pohľadu bocianov delí západ od východu a v duši raz ťahá doprava, inokedy doľava, a  možno o  netradičnom nazeraní na svet a  určite o  uprednostňovaní sveta rozumu a humanity.

 Prečo svoje rozprávanie rámcujete 32  enviropríbehmi nazvanými podľa zvierat?

Tridsaťdva je aj karát, z  nich si môžete jednu vybrať. Mnohé zo zvieracích symbolov uhádnete okamžite. Kým kuvik a  smrtihlav signalizujú nešťastie a smrť, sova a výr symbolizujú múdrosť, páv pýchu, somár hlúposť, líška prefíkanosť, kukučka príživníctvo, rak spiatočníctvo, straka zlodejstvo. Sršeň a  roháč „pichajú do živého“. Lienky, lastovičky a svrčky vyvolávajú úsmev a radosť z leta. Komár niekomu pije krv, vlk v túžbe po slobode cerí zuby. Had zviedol k prvému hriechu a spôsobil vyhnanie Adama a Evy z raja… Príbehy sú o poverčivosti, hľadaní pokladov, voľnosti pohybu, kráse, rasizme, židovstve, feminizme, láske, prezieravosti, úcte k prírode. Premieta sa v  nich aj „história od Keltov a  Kvádov po Noc tchorov“, nevynímajúc obdobia, na ktoré neradi spomíname.

 Sú spomienky a  história pre environmentalistu dôležité?

Vesmír, príroda, environment, človek – všetko je vo vývoji a nič sa nezopakuje. Mali by sme čerpať z múdrosti predkov a neobjavovať v  dospelosti neustále Ameriku na detskom pieskovisku. A  spomienky – tie predstavujú empíriu, ktorá umožňuje posudzovať dobro a zlo, predchádzať chybám a hľadať správnu cestu. Porovnávať až do konca, keď vám už nič iné neostane, okrem pohľadu na vlastný environment a  v  ňom prežitý (snáď nepremárnený) život.