Milan Žitný (1948) je literárny vedec a historik, vysokoškolský pedagóg a prekladateľ. Je držiteľom Ceny Zory Jesenskej za preklad drám A. Strindberga a Ceny Mateja Bela za preklad filozofického diela S. Kierkegaarda Buď – alebo. Okrem nemčiny prekladá z troch severských jazykov – zo švédčiny, nórčiny a dánčiny. Viac než štyri desaťročia pôsobil v Ústave svetovej literatúry SAV, v ostatnom období na Oddelení translatológie. V centre jeho vedeckého záujmu je literatúra nemeckého romantizmu, slovenská recepcia severských literatúr, ako aj štúdium medziliterárnych vzťahov. Začiatkom roka oslávil významné životné jubileum.
Začnime tak trochu od konca. Začiatkom roka si sa rozlúčil so svojím dlhoročným profesionálnym pôsobiskom, Ústavom svetovej literatúry SAV. Za symbolickú rozlúčku s ním možno považovať aj kolektívnu publikáciu Slovník slovenských prekladateľov umeleckej literatúry 20. storočia, na ktorej si spolupracoval, a ktorej druhá časť vyšla iba celkom nedávno. Niet pochýb, že ide o jedinečný počin, a to aj v európskom meradle. Mohol by si opísať proces jeho vzniku? Spomenieš si ešte na prvotný impulz, ktorý tento proces spustil?
Náš Slovník vznikal s prestávkami okolo desať rokov. Problémom bola nedostatočná sústredenosť na riešenie základných otázok a nerovnaká úroveň rozpracovanosti jednotlivých národných literatúr. Až tandemu Mária Kusá a Oľga Kovačičová ako editorkám sa podarilo doviesť prácu kolektívu do úspešného konca. Treba si uvedomiť, že pri vypracúvaní jednotlivých hesiel šlo o základný výskum, o prácne získavanie bibliografických údajov napríklad z fondov Slovenskej národnej knižnice. Autori hesiel neraz suplovali nejestvujúce slovakistické výskumy. Navyše bolo potrebné vyrovnať sa s faktom, že početní prekladatelia boli zároveň významnými prozaikmi a básnikmi. Trvalo dosť dlho, kým autori a redakcia našli adekvátny rytmus práce a boli schopní vypracovať účinný model hesiel ako takých. K výsledkom kariéry však rátam aj fakt, že obhájili dizertáciu moje dve doktorandky – ty a Anna Fosse. Tie budú môcť nadviazať na mňa.
Ďalšou jedinečnou publikáciou, na ktorej si sa významným spôsobom spolupodieľal, je vydanie prvej slovenskej knihy, tzv. Bardejovského katechizmu zo 16. storočia. Čo vzbudilo tvoj záujem o ranonovoveké katechizmy?
S projektom ma oslovil Miloš Kovačka. Potreboval spoluprácu s germanistom a translatológom, ak chcel prekročiť rámec úzko teologických prístupov k Bardejovskému katechizmu. Ukázalo sa, že za prekladom jedného z najvýznamnejších diel Martina Luthera do slovenčiny stál znalec nemčiny i slovenčiny. Usudzuje sa, že ním bol Silvester Škultéty, rodák z Horehronia a dokonalý bilingvista. Ten úspešne riešil otázky prekladu, s akými sú konfrontovaní prekladatelia dodnes: funkčné štýly, zafarbenie lexiky, rola ekvivalentov a podobne. Najmä však úspešne zápasil s cieľovým jazykom, ktorým bola v tom čase silne slovakizovaná čeština. Bardejovský katechizmus je vďaka tomu svedectvom vysokej úrovne jazykových prejavov druhej polovice 16. storočia.
Bez preháňania možno povedať, že si žijúcou legendou slovenskej škandinavistiky, v tvojom portfóliu nájdeme úctyhodnú zbierku filozofických a umeleckých prekladov, ako aj odborných štúdií z tejto oblasti. Severskej literatúre sa venuješ kontinuálne niekoľko desaťročí. Čo ťa vlastne priviedlo k štúdiu severskej filológie? Kedy si v sebe objavil príchylnosť k európskemu Severu?
Som iba jednou z legiend slovenskej škandinavistiky. Nezabúdajme na zakladateľské osobnosti ako Gustáv Viktory, Peter Hrivnák, Helena Dobiášová, Rudolf Gedeon, Jaroslav Kaňa a iní. Z našej generácie tu ešte pôsobil Peter Kerlik, naďalej pôsobia Jana Rakšányiová, Teodora Chmelová, Mária Bratová, Zuzana Drábeková a iní. K nim sa pripájajú členovia tvojej generácie.
K štúdiu severskej filológie som sa dostal viac-menej náhodou a ešte ako študent som využil možnosť štipendijného pobytu vo Švédsku v období liberalizácie v roku 1969. K prekladu zo švédčiny som sa dostal vďaka Petrovi Hrivnákovi, ktorý oslovil celý náš krúžok, aby sme mu pomohli pri preklade rozsiahleho románu Jeruzalem od Selmy Lagerlöfovej. Čoskoro som začal prekladať – s vypätím síl – z dánčiny a nórčiny pre Revue svetovej literatúry. Boli to poviedky a básne a nemal som vtedy potrebné slovníky, na druhej strane som si uvedomil, že ak chcem prekladať z dánčiny, musím sa vyrovnať s interferenciami či tzv. falošnými priateľmi prekladateľa. Záujem o dánčinu som si prehlboval ako samouk, čo mi pomohlo v situácii, keď sa moje spolužiačky zamerali na preklady zo švédčiny, takže som mal istú výhodu v konkurencii, ktorá bola už od 80. rokov minulého storočia dosť citeľná. Inak je v súčasnosti priam nevyhnutnosťou, aby prekladateľ ovládal aspoň dva severské jazyky, ale to ti nevravím nič nové...
V diplomovej aj dizertačnej práci stála v centre tvojho vedeckého bádania nemecká literatúra. Pokladáš sa väčšmi za germanistu než za škandinavistu?
Voľba diplomovej práce bola daná tým, že muselo ísť o hlavný predmet, to jest nemčinu, a podobne to bolo s dizertačnou prácou, navyše v tom čase neboli ani školitelia na severské literatúry. Išlo teda o súhru faktorov, podmienenú aj politicky – nordistika sa vtedy u nás nepestovala alebo len nepatrne. K tej druhej otázke: pokladám sa za literárneho historika, pričom s odstupom času sa ukazuje, že som sa venoval sústredenejšie severským literatúram ako nemeckojazyčným literatúram. Na druhej strane som však zohľadňoval aj recepčné hľadisko – slovensko-severské a slovensko-nemecké vzťahy.
Spolu s nemčinou si vyštudoval švédčinu, Cenu Mateja Bela si však dostal za preklad Kierkegaardovho Buď – alebo z dánčiny, ako prekladateľ a literárny vedec si sa venoval aj životu a dielu H. Ch. Andersena, M. A. Nexøa či K. Rifbjerga. Je známe, že severské národy sú si blízke kultúrne i jazykovo, no predsa, čím si ťa získala dánska kultúra a literatúra?
Už skoro som vnímal „dánskosť“ niektorých kultúrnych javov, originálnosť tvorcov a širokú rozmanitosť dánskych artefaktov. To sa prehĺbilo po roku 1989, keď sa konečne dalo cestovať a študovať v dánskych knižniciach. Popri beletrii som sa zameral na duchovného otca dánskej kultúry S. Kierkegaarda. Na jeho dielo ma upozornil František Novosad, ktorý ma svojím spôsobom zorientoval v problematike. Od Kierkegaarda som preložil čitateľsky zaujímavý Zvodcov denník, ale aj Bibliou inšpirované dielo Bázeň a chvenie. Prekladom rozsiahleho diela Buď – alebo (nepreložili ho zatiaľ ani Česi) som zintenzívnil slovenský diskurz o Kierkegaardovi. Dúfam, že mladšia generácia sprístupní aj ďalšie Kierkegaardove diela.
Preložil si diela mnohých významných európskych autorov, asi však nebudem ďaleko od pravdy, ak poviem, že osobité miesto medzi nimi zastáva Franz Kafka. Čím ťa tento autor oslovil a v čom podľa teba spočíva nadčasovosť jeho diela?
Kafka patril roky k tabuizovaným autorom. Keď sa v polovici 80. rokov minulého storočia uvoľnila situácia, patril k primárnym cieľom prekladateľských záujmov. V zmysle edičného projektu pre Tatran, ktorý sa už v plnej miere nerealizoval, som začal prekladať poviedky a korešpondenciu tohto pražského rodáka, zatiaľ čo Perla Bžochová preložila jeho románové diela. Až pri preklade samom som si uvedomil, že Kafka je kontinent, pokiaľ ide o zmýšľanie a postoj k životu. Navyše je to autor, ktorý jemne narába s prostriedkami humoru a svojskej irónie. Aj pokiaľ ide o jeho jazyk, táto symbióza kultivovanej spisovnej nemčiny a rakúskej nemčiny kladie vysoké nároky na prácu prekladateľa.
Aký je tvoj vzťah k známemu švédskemu režisérovi Ingmarovi Bergmanovi? Hoci sa Bergmanove filmy premietali v československých kinách, jeho scenáre a prozaické texty vyšli v slovenčine až po revolúcii (s výnimkou Šepotov a výkrikov z r. 1987). Sám si autorom prekladu troch takýchto publikácií, ktoré vyšli v pomerne krátkom časovom slede za sebou (1991, 1993, 1993). A čo dánsky režisér Lars von Trier, ktorý sa v tvojom pretlmočení dostal na slovenskú divadelnú scénu? Mnohí v Trierovej tvorbe vidia inšpiráciu práve Bergmanom. Vidíš v tvorivom prístupe týchto dvoch autorov nejakú paralelu?
Skôr by som to vyjadril takto: Celá severská kultúra je ako pyramída vybudovaná na pevných základoch filozofie, románu a drámy. Ibsen a Bjornson sú nemysliteľní bez Grundtviga a Kierkegaarda, Hamsun je nemysliteľný bez Ibsena, a to platí aj o Ingmarovi Bergmanovi a do istej miery o Jonovi Fossem, Larsovi von Trierovi a ostatných tvorcoch. Severská kultúra je celok, organizmus napájaný z výdatných prameňov. A našou úlohou ako slovenských škandinavistov, či už vedcov alebo prekladateľov, je sprostredkúvať tieto vzťahy a približovať slovenským príjemcom skvosty severských tvorcov.
Spomínaš si na nejaké dielo, ktoré si prekladal s mimoriadnym potešením?
Ako začínajúci prekladateľ som dostal na preklad knižku Trollkrittet od nórskej autorky Zinken Hoppovej. Knižka obsahuje slovné hračky, a vyznačuje sa trošku skurilným ladením. Myslím, že taký žáner mi vyhovoval, ale už som sa s ničím podobným nestretol. Kto neverí, nech si zalistuje v knižke Čarovná krieda, ktorá vyšla v Mladých letách v roku 1977. Zodpovednou redaktorkou bola Vlasta Ballová, ktorá svojimi radami prispela k úspechu knižky.
A ktoré dielo bolo najtvrdším prekladateľským orieškom?
Nepochybne Kiekegaardovo Buď – alebo. Jednak rozsahom – skoro tisíc strán –, jednak hutnou štruktúrou a žánrovou hybridnosťou. Prekladal som ho dva roky a chvíľami som sa dostával na dno svojich možností. Výsledný produkt sa však číta plynule a aj reakcie čitateľov a odbornej kritiky boli pozitívne.
Začiatkom tohto roka si oslávil výnimočné životné jubileum. Ak ťa môžem požiadať o malý pohľad späť, aké boli tvoje výhľady a plány ako čerstvého absolventa germanistiky a škandinavistiky a do akej miery sa naplnili?
Keď som končil roku 1972 štúdium, väčšina spolužiakov sa uchytila vo vydavateľstvách, resp. niektorí na fakultách a ja som si našiel možnosť dizertačného štúdia v akadémii. Tam sa však robil výskum tzv. socialistických literatúr, čo ma priviedlo k literatúre NDR, ale čoskoro som sa začal venovať výskumu slovensko-nemeckých literárnych vzťahov. V kontakte s Karolom Rosenbaumom, Stanislavom Šmatlákom, Dionýzom Ďurišinom a inými som si postupne vytvoril vlastný smer bádania, čo nebolo jednoduché. Keď dnes rekapitulujem, môžem konštatovať, že mnohé predsavzatia sa mi podarilo naplniť, a že toho nebolo málo. Iné, samozrejme, ostávajú víziou, ktorú hádam naplnia moje pokračovateľky.
Alexandra Debnárová
