Poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková (1977) vyštudovala maľbu a grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre intermédií a multimédií. debutovala v roku 1998 básnickou zbierkou Mikronauti, po nej nasledovali knihy Osnova a útok (2000), Beztvárie (2004), Parcelácia vzduchu (2007) a Pobrežný výskum (2009). Tento rok jej vo vydavateľstve Aspekt vyšla šiesta zbierka experimentálnych textov Práce & intimita.
 
 
Skrytý pôvab uberania
 
 
Poetka a výtvarníčka Nóra Ružičková (1977) vyštudovala maľbu a grafiku na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka na Katedre intermédií a multimédií. debutovala v roku 1998 básnickou zbierkou Mikronauti, po nej nasledovali knihy Osnova a útok (2000), Beztvárie (2004), Parcelácia vzduchu (2007) a Pobrežný výskum (2009). Tento rok jej vo vydavateľstve Aspekt vyšla šiesta zbierka experimentálnych textov Práce & intimita.
Textové animácie, videoart, zvukové experimenty – čoraz väčšmi spájaš a prepájaš aktivity na poli výtvarného umenia, hudby a  literatúry. Existujú pre teba pevné hranice, ktoré musíš prekračovať, alebo prichádzaš na to, že je to jediná členitá krajina nasvecovaná z rozličných uhlov?
Prácu s  obrazom, textom a  zvukom vnímam ako určitý druh kontinuity. Hranice rozličného druhu si však čoraz väčšmi uvedomujem a v tvorbe sa ich usilujem skúmať a zviditeľňovať (zaostrovať na ne alebo ich rozostrovať). Napríklad to, čo sa javí ako čisto formálne rozlíšenie na druhy, žánre, médiá a disciplíny, má v praxi zásadný vplyv na to, ako sa s konkrétnym dielom zaobchádza. Pri podávaní žiadosti o  dotáciu či finančný príspevok na podporu realizácie umeleckého diela môže byť ambivalentnosť, hybridnosť alebo interdisciplinárnosť projektu pridanou komplikáciou. Uvedomila som si to, nie prvýkrát, keď som minulý rok vypracúvala pre MK SR žiadosť o dotáciu na Knihu zrnení, projekt, na ktorom spolupracujem s  Mariannou Mlynárčikovou. Je založený na narúšaní dištinkcie medzi obrazom a  textom a má byť prezentovaný zároveň v galérii i knižne. Pri formulovaní žiadosti som sa však musela jednoznačne rozhodnúť, či toto dielo zaradím do kategórie výtvarného umenia alebo literatúry a knižnej kultúry a či tieto textoobrazy klasifikujem ako obrazy alebo ako texty.
Tvoje zbierky básní vyšli u  troch rozličných vydavateľov, jednu si si dokonca vydala vlastným nákladom. Takmer pri všetkých sú obálky a  ilustrácie tvojou domácou ručnou prácou. Akú máš skúsenosť s finalizáciou vlastných predstáv do knižného tvaru?
Skúsenosti mám všelijaké… Ako pozitívum vnímam, keď dôjde k slušnej a ústretovej komunikácii a  spolupráci medzi mnou ako autorkou textovej zložky, ilustrácií i vizuálneho návrhu obálky a grafičkou, ktorá knihu zalamuje, a keď sú moje pripomienky zohľadnené, alebo sa o nich aspoň diskutuje. K tomu došlo vlastne len raz – ak nepočítam prípad, keď som si knihu kompletne zalomila sama – a to pri tejto najnovšej.
Ak dostatočne pozorne čítam tvoje básne, stále sa mi vracia kľúčový moment – schopnosť vytvárať odstup od veľmi jednoduchých, konkrétnych a telesných vecí, no zároveň približovanie sa k  veciam mimoriadne abstraktným, zložitým a neuchopiteľným. Sama si to dávnejšie pomenovala hrou seba proti sebe. Ako to vnímaš dnes, v súvislosti s  uberaním, ubúdaním a  celkovo minimalistickým konceptom Pobrežného výskumuPrác z novej zbierky?
V procese písania poézie podľa mňa platí, že to, čo len naznačíš, ba dokonca vynecháš či zamlčíš, je rovnako dôležité – ak nie dôležitejšie – ako to, čo do básne/knihy zahrnieš.
V prípade Prác som v prisvojených textoch autorsky prítomná predovšetkým prostredníctvom vymazávania – to, čo som z  nájdených textov vynechala, tvorí gros môjho autorského vkladu. Navyše toto vymazávanie nie je robené (s výnimkou textových „mejkapov“ zaradených na záver) ostentatívne – nie je na prvý, a niekedy možno ani na druhý pohľad viditeľné. V zbierke Pobrežný výskum som do svojho textu zapracúvala nájdené útržky z  textov iných autoriek a  autorov. Snažila som sa to však robiť pomerne neviditeľným spôsobom, kradmo – akoby som ich odcudzila a vydávala za svoje – a skutočne mi išlo okrem iného o  evokovanie odcudzenosti –  pocitu, akoby som sa na to, čo zažívam, dívala spoza skla, z odstupu, cudzími očami.
Pravdupovediac, už si nepamätám, čo presne som chcela vyjadriť spojením „hra seba proti sebe“, ale azda to naozaj súviselo so schopnosťou odstúpiť od seba a reflektovať, čo je okolo mňa, a aj samu seba. Stále sa mi zdá užitočné odstupovať (nielen od seba) a  písanie (aj vymazávanie) je jedným z  prostriedkov, ktorým si tento odstup utváram a udržiavam.
Neokonštruktivizmus? Novodekonštrukcia? Vedela by si pomenovať vlastnú pracovnú metódu a poetiku? Je to potrebné/dôležité? Pomáha ti, keď sa v recenzii niečo také objaví?
 Svoju pracovnú metódu si obvykle pomenúvam sama. Ako v  prípade aktuálnej knihy. Niekedy v  procese tvorby „definíciu“ svojej aktuálnej poetiky priamo zapracujem do textu. No robím to pokusne, nanečisto a najmä metaforicky – nemusím na tejto sebakategorizácii trvať ďalších niekoľko rokov  ani sa na ňu opakovane odvolávať, ani ju pádnymi argumentmi vyvracať, keďže nie je súčasťou kritického alebo vedeckého diskurzu.
Všimla som si, že pomenovania a definície sa v recenziách od istého času na seba dosť podobajú alebo sa opakujú. Netuším, či je to príznak toho, že nevedia nič nové vymyslieť recenzenti, alebo či neviem nič nové vymyslieť ja ako autorka. Teraz trochu preháňam… Keď čítam recenziu na svoj text, väčšinou s  ňou v duchu polemizujem. Častejšie vtedy, keď je záporná, ale dosť často aj vtedy, keď je kladná – niekedy sa mi totiž nezdá ani dôvod, prečo som chválená, ani spôsob ako. Zdá sa, že je mi ťažké vyhovieť, lenže to azda ani nie je účelom kritiky.
Vnímaš cudzie vplyvy vo svojom písaní? Priznáš sa k inšpiračným zdrojom?
Vnímam cudzie vplyvy, ale uvedomím si ich väčšinou až z  istého časového odstupu. V aktuálnej zbierke však ide aj o čosi iné než o tento typ ovplyvnenia – ide o vedomú prácu s referenciami. Strážayove verše som použila ako motto – to bol veľmi šťastný nález. Ďalšie referencie sú priamo v  textoch, kde, samozrejme, neuvádzam konkrétne mená. Ide predovšetkým o odkazy na texty Petra Macsovszkého, ale napríklad aj Michala Habaja a  iných. Zdalo sa mi zaujímavé prepojenie experimentálneho (sebareferenčného) písania reprezentovaného predovšetkým mužmi so sférou ženskej práce, ktorá má väčšinou presný a pragmatický účel. Viaceré texty odkazujú na niečo, čo v knihe nie je prítomné (lebo som to nezahrnula): na obrázok, na návod, na rámcový motív… Čiže pôvodné pragmatické referencie sú spretŕhané a nahradené inými, ktoré texty ukotvujú väčšmi vo sfére literatúry. To, že kladiem väčší dôraz na gesto vymazávania (uberania) než na gesto prisvojenia, je tiež dôležité.
Aký význam majú pre teba pojmy gender a  feminizmus? Najnovšiu knihu Práce & intimita si vydala vo vydavateľstve Aspekt…
Vydavateľstvo Aspekt sa mi videlo byť tou najlepšou voľbou a  veľmi ma potešilo, keď Jana Cviková a Jana Juráňová prejavili o rukopis záujem. Pre mňa je to doposiaľ najlepšia skúsenosť s vydavateľstvom vôbec – ďakujem za ňu.
Pojmy rod a  feminizmus mi ako prvé sprostredkovalo práve vydavateľstvo Aspekt. V skutočnosti ani nie tak pojmy, ako skôr silný zážitok a pocit, že sa predo mnou otvára dovtedy netušený svet poznania. Začalo sa to časopisom Aspekt, ktorý som si kupovalaod prvých čísel, pokračovalo celým radom kníh z knižnej edície Aspektu. Myslím, že aj vďaka tejto lektúre som o čosi múdrejšia, suverénnejšia, obozretnejšia a väčšmi si uvedomujem súvislosti a mechanizmy fungovania moci a takých kategórií, ako je napríklad rod.
V druhej časti knihy pod názvom Intimita ten istý materiál – pôvodne žurnalistické texty – usporadúvaš dvoma spôsobmi. Raz ako beletriu, potom ako odborný, slovníkový text. Aké hlavné poznatky si odnášaš z  experimentu ako kompozítorka, ktorá využila už hotový materiál cudzieho pôvodu?
V oboch prípadoch usporiadania ide o parodické – čiže od ideálu vzdialené – realizácie dvoch konceptov. Texty majú byť čítané vo vzťahu k ich „úspešným“ realizáciám – v prvom prípade je beletristický „naratív“ pozliepaný z  črepov, ktoré spolu veľmi nedržia. Nie je tu klasická dramaturgia, každá veta načína vlastnú dejovú líniu, chýba hlavná postava… V druhom prípade je použitý abecedný princíp usporiadania, ktorý je prísľubom nadindividuálneho poriadku; tu je však aplikovaný na textové jednotky, ktoré pozostávajú z jednej až troch viet. Hlavným poznatkom asi je, že uspokojivou realizáciou ideálu môže byť aj jeho paródia.
Ako sa cítiš v úlohe pedagogičky? Čo si sa od študentov naučila a čo im musíš najčastejšie pripomínať?
Vo väčšine rolí sa cítim (aspoň trochu) nesvoja a v úlohe pedagogičky o to väčšmi, že som trémistka a moja tréma neslabne ani vekom, ani skúsenosťami. Je však pravda, že sa mi táto práca zdá byť zmysluplná, navyše vyučovať umenie znamená byť súčasťou procesu tvorby a aktívne na ňom participovať prostredníctvom konzultácií, čo je najmä vďaka spolupráci s  Ančou Daučíkovou naozaj inšpiratívne a  energizujúce. Neviem povedať, čo konkrétne som sa od koho naučila, ale práca v  Ateliéri videa a  multimediálnej tvorby má veľký vplyv na to, ako premýšľam a tvorím.
Na záver si dovolím položiť ti jednu z  otázok, ktoré si našla/objavila a  zaradila do svojej novej knihy Práce & intimita: Ako by vyzerala tvoja životná situácia, keby bola ideálna?
Základom je nepochybne perfektne vyholené podpazušie.
Pripravil Viktor Suchý