„Rozprávka nie je len prvým dotykom dieťaťa s pravdou a krásou. Je aj materskou školou ľudskosti. A touto školou by malo prejsť čo najviac malých ľudských tvorov, ak len odveká túžba človeka po víťazstve dobra nad zlom nemá zostať večnou rozprávkou.“
Spisovateľ, literárny folklorista, scenárista, autor rozhlasových hier, editor, pedagóg a literárny historik Ondrej Sliacky (1941) už niekoľko desaťročí figuruje v literárnovednej oblasti ako uznávaný historik literatúry pre deti a mládež. Viac ako 47 rokov zasvätil redakčnej práci v Slniečku, ktoré si v septembri tohto roku pripomína 90. výročie svojho založenia.
Vedecké publikácie Ondreja Sliackeho zaznamenávajú dvestoročný vývin slovenskej literatúry pre deti a mládež, reflektujúc aj dramatickú, prekladovú a literárno-kritickú tvorbu. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria Dejiny slovenskej literatúry pre deti a mládež do roku 1960 (2007) a kolektívne dielo s jeho dominanciou Slovník spisovateľov pre deti a mládež (1970 – 2009). V súčasnosti je profesorom na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Je autorom 24 knižných titulov pre deti a mládež, množstva televíznych scenárov a rozhlasových hier. Zostavil desiatky antológií a výberov z tvorby pre deti a mládež, jeho najnovším – sám hovorí životným – titulom je kniha Povesti a príbehy z medenej Bystrice a okolia z Vydavateľstva Matice slovenskej a výber z básnickej tvorby Tomáša Janovica Dínom – Dánom, ktorý vyšiel v Literárnom informačnom centre. Je držiteľom niekoľkých cien vydavateľstva Mladé letá a Literárneho fondu, laureátom Ceny Trojruža (1996), Pocty Pavla Dobšinského udelenej ministrom kultúry Slovenskej republiky (1995), Ceny ministra kultúry Slovenskej republiky za celoživotnú tvorbu pre deti a výnimočný prínos do literárno-vednej činnosti v oblasti literatúry pre deti a mládež (2012).
Po normalizačnej likvidácii Kultúrneho života si nastúpil ako redaktor do vydavateľstva Mladé letá. V roku 1977 si začal figurovať v tiráži časopisu Slniečko ako zástupca vtedajšieho šéfredaktora Jána Turana. V tom čase si sa etabloval aj ako autor literatúry pre deti a mládež emotívnou knihou literárnych reportáží proti fašizmu Odpusťte, mamička (1974) a zbierkami poviedok Altamira (1976) a Krásna modrá mušľa (1977). Kedy sa však v skutočnosti Slniečko po prvý raz objavilo v tvojom súkromnom a profesionálnom živote?
Slniečko som spoznal ešte ako žiačik v mojej rodnej podlavickej ľudovej škole. V tej škole učili manželia Ján a Viera Švecovci. Boli to učitelia, ktorých z iného sveta priviedol do Podlavíc Jan Ámos Komenský. Tí dvaja manželia vedeli všetko, no o knižkách, najmä povesťových a rozprávkových, vraveli tak, že v triede nebolo počuť letieť muchu. A nielen rozprávali. Raz do týždňa, vo štvrtok, nám z neveľkej starej skrine, ktorá stála v kúte triedy, tie knižky aj požičiavali. Panebože, domov sme si ich niesli ako poklad, no poklad, ako teplý chlieb, ktorý práve v ten deň, ako jediný deň v týždni, privážali do Podlavíc z bystrickej pekárne. Slniečko som si domov neniesol. V škole sme mali len jedno. Viselo na špagátiku vedľa tabule, no každý deň sme sa tešili na poslednú hodinu, pretože vtedy nám pani učiteľka kúsok z neho prečítala. Pochybujem, žeby bola čo len tušila niečo o tom, čo dnes tak múdro nazývame čítaním s porozumením. My sme však všetkému, čo nám čítala, rozumeli. Nechápali sme len jedno, prečo v treťom ročníku, po roku 1950, už Slniečko na špagátiku v triede neviselo. Neskôr sme sa, pravda, dozvedeli, že namiesto neho tam mohli visieť časopisy, ktoré z nás mali vychovať iných ľudí, než boli naše matere, otcovia, starkí a starké. O tých však moji drahí učitelia, nech im dá pán Boh večnú slávu, odrazu nemali ani poňatia. A kedy som si so Slniečkom znova skrížil cestu? Bolo to na konci šesťdesiatych rokov. Pár rokov predtým som sa ešte počas štúdia na Filozofickej fakulte UK dostal do Kultúrneho života. Medzi ľudí, ktorí pochopili, že režim, v ktorom neviselo na špagátiku len Slniečko v podlavickej škole, ale na Pankráci, či na devínskych ostnatých drôtoch i ľudia, čo na rozdiel od mojich vzácnych novinárskych učiteľov Juraja Špitzera a Ladislava Mňačka už na začiatku päťdesiatych rokov vytušili, že červená tma za nami i červená tma pred nami je našou národnou tragédiou. A koniec šesťdesiatych rokov, koniec sníčka o možnosti zreformovať nezreformovateľné, dal tomu za pravdu. A, paradoxne, práve vtedy opäť vyšlo Slniečko. Tí, čo sa dali presvedčiť Rudovi Moricovi, vtedajšiemu straníckemu stúpencovi obrodného komunizmu, aby sa medzivojnový legendárny časopis vrátil medzi deti, to pravda v čase, keď normalizační komunisti opäť chytili národ, jeho slušnejšiu časť, pod krk, to pravda horko oľutovali. Slniečko totiž mala v rukách Mária Ďuríčková, spisovateľka, ktorá ako jedna z mála ľudí vtedajšej doby nezabudla na Kuzmányho slová „koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní“. A čo vyznávala, to aj žila. Rudo Moric, ktorý ju najprv menoval, pod nátlakom straníckej preverovacej komisie ju v tichosti odvolal. V tom čase som už bol redaktorom Mladých liet. Prečo si ma Moric po roku, čo som po zlikvidovaní Kultúrneho života žil z milosti Slovenského literárneho fondu, pánbohzaplať dávni priatelia, prizval do Mladých liet, netuším. Nebol som totiž komunistom, ani takým ani onakým, nemohli za mňa intervenovať ani eštebáci, ani iní priatelia... Len jedného dňa som sa ocitol v Mladých letách, v miestnosti, v ktorej od vzniku Národného literárneho centra (neviem z akých dôvodov premenovaného na LIC) sedia odborní pracovníci tejto inštitúcie, a v nej mi Moric oznámil, že už nebudem redigovať knižné rukopisy ako dovtedy, ale slovenskú časť federálneho časopisu o detskej literatúre Zlatý máj a navyše ešte aj Slniečko. Verte, neverte, bohvieako som sa necítil. Zo Slniečka z ideologických dôvodov vyhodili výnimočný talent Máriu Ďuríčkovú, zo Zlatého mája zas naslovovzatého znalca detskej literatúry Jána Poliaka. Či som ich zastúpil alebo nie, to už musia povedať iní, ja len dodávam, že Moric mi vtedy povedal: „Nech vás Boh chráni, aby ste sa v Slniečku pod niečo podpísali.“ O pár rokov som to už mohol urobiť, nepochybne nielen jeho, ale predovšetkým zásluhou šéfredaktora Jána Turana, komunistu, ktorý síce prešiel inkvizičnými previerkami, no napriek všetkému zostal presvedčený, že zemeguľa sa točí. Ako dokázal byť slušným človekom v neslušnom čase, neviem, no vtedy, keď šéfredaktori iných časopisov na sedem západov zatvárali dvere pred nepohodlnými spisovateľmi, v Slniečku títo ľudia publikovali naďalej. Mne zas Turan prijal návrh objednať a redigovať náučný seriál môjho učiteľa z Filozofickej fakulty historika Matúša Kučeru, ktorý si nikde inde nemohol ani pípnuť. A tak v čase, keď sa preferoval komunistický internacionalizmus, Slniečko svoj výchovný koncept postavilo na utváraní tabuizovaného národného vedomia. A necúvlo ani vtedy, keď ho vtedajšie ministerstvo školstva vyradilo (!) zo zoznamu odporúčaných školských časopisov. V tejto súvislosti treba poopraviť mýtus, že zlaté časy Slniečka spočívajú v Hronského medzivojnovom období. Vrcholný čas Slniečka bol v 80. rokoch minulého storočia. Vtedy popri Ďuríčkovej, Feldekovi, Šikulovi, Janovicovi, Vladovi Bednárovi začali v ňom publikovať Dušek, Hevier, Uličiansky, Milčák a ďalší mladí autori. Ako je to možné? Asi tak, že vtedajší minister kultúry Miroslav Válek, ktorý nejedného umeleckého rebela držal nakrátko, na rozdiel od ministrov školstva mal slabosť pre detskú literatúru. Napokon nie v pionierskych časopisoch, ale v Slniečku publikoval väčšiu časť svojich veršov pre deti.
Udalosti Nežnej revolúcie v roku 1989 ovplyvnili aj osud vydavateľstva Mladé letá. V roku 1990 si sa stal šéfredaktorom Slniečka a v januári 1996 sa časopis ocitol pod vydavateľskou kuratelou Literárneho informačného centra (vtedy Národného literárneho centra). Slniečko v tom čase zaznamenalo niekoľko výrazných koncepčných zmien, rozšíril sa aj okruh jeho autorov a ilustrátorov. Ako s odstupom času vnímaš toto dynamické obdobie? Ako vidíš budúcnosť Slniečka v súčasnom kultúrnom kontexte?
Priestor, veľkoryso vymedzený na tento rozhovor v dňoch môjho posledného účinkovania v Slniečku, sa naplnil. A tak len stručná reakcia na druhú otázku (tretiu som z priestorových dôvodov vynechal). Predovšetkým chcem upozorniť, že konštatovanie o rozšírení autorského kádra po „nežnej revolúcii“, je zmätočné. Akoby Slniečko do prevratu autorov selektovalo, či tabuizovalo. Slniečko to nikdy nerobilo. Umožňovalo publikovať každému, kto mal čo len štipku talentu. Za týmto faktom si stojím a budem ho neustále pripomínať všetkým, čo majú buď krátku pamäť alebo to tvrdia z iných dôvodov. Alebo ty vieš o niekom, koho Slniečko do prevratu ignorovalo? V deväťdesiatych rokoch, ako vždy po nejakom časovom období, do literatúry vstupovali nové mená, a tie sa pochopiteľne objavili aj v Slniečku. A nakoniec, ako vidím budúcnosť Slniečka v súčasnom kultúrnom kontexte? Nebolo by vhodnejšie použiť slovo „marazme“? Vieš, v mojom veku s nevyliečiteľným glaukómom už toho veľa nevidím. Trúfam si však povedať, že Slniečko bude len také, akí budú jeho šéfredaktori. Ak budú schopní oslovovať nespochybniteľných spisovateľov a výtvarníkov, ak sa budú s nekompetentnými vedieť ruvať o svoju umeleckú koncepciu, o budúcnosť Slniečka netreba mať strach. Najdôležitejšie však je, aby v každej slovenskej škole, čo len v jednej z jej tried, tak ako v mojej dávnej podlavickej škole, viselo na špagátiku čo len jedno Slniečko – s aspoň jednou rozprávkou!
Ľubica Kepštová
