Knihu Slovenská ľudová architektúra slávnostne uviedlo vydavateľstvo Trio publishing medzi čitateľov koncom februára. Keďže ide naozaj o pozoruhodné dielo, prezentovať ho len formou recenzie sa nám v redakcii zdalo primálo. A tak sme položili podobné otázky autorke Janke Krivošovej a vydavateľke Magdaléne Fazekašovej, aby v dvojprojekcii bolo do knižky lepšie vidieť… Ich vyjadrenia uvádza recenziou Igor Válek.

 

Kedy vznikla myšlienka napísať monografiu o ľudovej architektúre a prečo ste sa rozhodli pre Trio Publishing?

Tá myšlienka má dlhú históriu. Keď som v roku 1975 prišla na Fakultu architektúry v Bratislave, veľmi som sa pousilovala, aby naše výskumy neostali iba v šuplíku – ako mnoho vzácnych vecí. Knihy sa vydávali veľ­mi ťažko. Ale po obhájení výskumnej úlohy na tému slovenskej architektúry 20. storočia v roku 1985 som nabrala odvahu a s kolegyňou Lukáčovou som chodila s našimi výskumami v kolieskovej taške po redakciách – a podarilo sa – v Alfe vydali našu spoločnú knihu. Ľudová architektúra bola predmetom výskumu viace­rých odborníkov – aj z našej katedry. Vo veľkom diele Architektúra na Slovensku (1958) sa tomu venuje kapitola. Ale tá kapitola i preklad do nemčiny v diele L. Foltýna – Die Volksarchi­tektur in der Slowakei sú až príliš stručné, aby postihli celú šírku problematiky. A čas išiel a ľu­dia sa strácali. Poznatky zo svojich výskumov vydal kolektív Pamiatkového ústavu v diele Ľudová architektúra a urbanizmus vidieckych sídiel na Slovensku (1998). Moje výskumy som síce často publikovala v časopisoch, ale to množstvo kresieb, fotografií a diapozitívov sa neobjavilo nikde. Vždy som si myslela: keďže som ten predmet na FA založila a prednášala, mám povinnosť napísať niečo komplexné, ale príležitosť prišla až teraz. Akosi cítim zodpo­vednosť ukázať, aké obrovské dedičstvo sme v ľudovej architektúre mali – a keďže zaniklo veľmi rýchlo, dnes už nikto nenájde to všetko, čo mám ja. A prečo TRIO Publishing? S pani vydavateľkou sme sa stretli v Perfekte a naša vtedajšia spolupráca na knihe Majstri architek­túry bola veľmi invenčná. Jej ponuka na túto knihu bola splnením mojej túžby – spolupráca bola výborná, pretože Magdaléna Fazekašová je neúnavná a húževnatá, ale najmä profesionál a perfekcionista! Veď ja som taká tiež. Vidí sa mi, že tu sme sa dobre stretli – myslím si to, neviem, či aj ona.

Ľudová architektúra je široký pojem, čo ste napokon do knihy zaradili a čo nevošlo?

Napísala som osnovu, čo všetko bude kniha mať: od histórie, urbanizmu, charakteristiky hospodárstva a jednotlivých žúp, ktorá je ta­kou prechádzkou po Slovensku zo západu na východ južnou trasou, kde je najmä hlinená architektúra a nazad severom po Karpatskom oblúku s drevenou architektúrou, a, samozrej­me, je sem zaradená aj drevená sakrálna ar­chitektúra, aj múzeá v prírode, a nakoniec architekt Dušan Jurkovič. Kapitoly uvádzajú verše Milana Rúfusa, ktorý je básnikom s ta­kým vrúcim vzťahom k Slovensku a jeho ľuďom, že druhého takého nepoznám. Jeho básne som veľmi chcela, lebo sa mi zdá, a už mi to aj pove­dali, že ich písal pre túto knihu. A čo všetko sa nevošlo? Nevošlo sa mnoho – mám ešte mnoho kresieb, diapozitívov – no veľmi som spokojná, lebo všetko podstatné tam je! A nad očakávanie v knihe je okolo 450 obrázkov – grafici si s nimi skvele poradili.

Ste historicky jedinou ženou – profesorkou architektúry u nás. vaším profesorským okom: v čom je dnešná architektúra lepšia/horšia ako tá ľudová?

Musím poznamenať, že architektiek, ktoré by si podobný titul zaslúžili, je viac, ale ženy to majú ťažšie… V knihe som sa venovala dedine. V mestách sa musí stavať ináč. Ale – tak ako to u našich susedov pod Alpami či hocikde inde dokázali – mali sme tiež šancu zachovať naše dediny. Keď si premietneme v hlave rad rozhodnutí, ktoré viedli k dnešné­mu obrazu dedín, pochopíme: v Rakúsku aj novostavby hotelov či bánk musia mať nízke sedlové strechy, fasády s drevenými balkónmi a girlandami muškátov; ak to porovnáme s tým, ako sa postupovalo u nás, nuž tie rozdiely sú obrovské. Hospodári, gazdovia sa stali nepria­teľmi socializmu. A neboli boháčmi, veď tie úzke roličky, ako ich poznáme z fotografií Martina Martinčeka, ukážu – kdeže akí farmári! Ale svo­je ťažko obrobené polia mali po stáročia vraste­né pod kožu. Nuž, našej dedine vzali pôvodné zamestnanie, vyrovnať dedinu s mestom bola načisto scestná a nerealizovateľná myšlienka. Lebo dedina má kontakt s prírodou a mesto žije na poschodiach a asfalte. A navyše: ľuďom, čo si chceli postaviť na dedine domy, vzali aj známe a tradičné stavebné materiály. A nikto ich nepoučil, ako majú premyslieť pôdorys, lebo s novými materiál­mi doterajší trojpriestor nestačil. A keďže zarobili vo fabrikách a neskôr aj v  družstvách, stavali „štvorce“ pre svoje deti. V nádeji, že tak ako v mi­nulosti, budú spolu žiť. Ale svet sa zmenil. Pre dospelé deti nieto na dedine práce, odchádzajú. Takže dnes tam stoja vedľa seba domy z ka­talógov, každý iný. A často skoro prázdne… Uchovať pamiatku na mnoho vedomostí, tech­nických, konštrukčných výkonov i výtvarných nápadov až po majstrovské ovládanie topora, sekery i nožíka tých mnohých neznámych, ktorí to postavili svojim deťom – a tie to nedochovali – to som považovala za povinnosť. Keď im už nik nepovie ďakujem.